Môj profil 
Predplatné
Emilia Christine Schroederová z dolného Saska prišla v čase, keď vrcholila kríza do metropoly pod Alpami a takmer okamžite sa dozvedela, že na sekretariáte NSDAP hľadajú sekretárku. A hoci sa na túto pozíciu hlásilo takmer deväťdesiat mladých a šikovných žien, ona prešla výberovým konaním z prehľadom. Tri roky pracovala v sídle NSDAP v Mníchove, keď ju iba dva mesiace po nástupe Hitlera k moci oslovili, aby pracovala pre neho.
Vo svojich spomienkových memoároch o Hitlerovi napísala, že to bol barbar, ktorý rozumel umeniu. Napriek tomu, že mala možnosť veľmi dobre spoznať nie len svojho šéfa, ale aj ríšskeho vodcu, predsa len bolo niečo, čo sa jej na ňom páčilo. Bol to jeho pravidelný pracovný režim. Akákoľvek improvizácia, či dokonca chaos neboli prípustné.
Svoje prejavy jej vždy nadiktoval až potom, čo si ujasnil ich hlavné body. Ako náhle sa tak stalo, zazvonil zvonček a ona vstúpila do jeho pracovne. Hitler sa medzi tým díval na obraz Bizmarcka. V spomienkach priznala, že občas mala pocit, ako keby ho Hitler prosil o nejakú radu. Chodil po miestnosti, urovnával veci uložené na stole. Napokon začal pochodovať a diktovať jej svoj prejav. Zaujímavý nebol iba rituál, ktorý sprevádzal chvíle pred tým ako začal diktovať svoje prejavy, ale aj samotné diktovanie.
Jeho hlas bol spočiatku vyrovnaný, vety šli pekne plynulo za sebou. No postupne sa mu začal hlas triasť a zvyšovať. Zdá sa teda, že tak ako ich potom na verejnosti prednášal, tak ich aj svojej sekretárke diktoval. Schroederová uviedla, že počas diktovania prejavu sa akoby dostával do tranzu, ten okamžite pominul, keď prejav skončil. S prejavmi musel byť vždy maximálne spokojný. Aj to bol dôvod prečo najprv vytváral koncepty, ktoré postupne upravoval.
Hitler mal rád nočné rozhovory. Christine sa tak dozvedela veľa o jeho vzťahu k otcovi, ale aj k jeho sestrám. Otca sa bál a priznal, že ho nikdy nemal rád. To však nie je prekvapujúce, keďže ako sám priznal, otec ho veľmi často bil. Matka nikdy nezakročila, vždy iba vybehla preč z miestnosti, aby nevidela ako jej muž bije syna. O svojich sestrách sa vyjadroval veľmi nelichotivo. Nazýval ich husami. A snúbencovi jednej zo sestier práve počas zásnub povedal, aby ich zrušil, pretože ináč si vezme trdlo.
Počas týchto nočných rozhovorov sa dokonca zdôveril Christe prečo sa neoženil napriek tomu, že sa okolo neho krútilo mnoho krásnych žien. A napokon aj samotná Eva Brovnová túžila po svadbe s ním. To, že bol slobodný mu umožňovalo získavať hlasy žien, voličiek. A on sa obával, že ak by sa oženil, prišiel by one, čo, samozrejme, nemohol riskovať. A čo Eva? Tá bola podľa Christine vrtošivá. Občas mala výbuchy zlosti, ľuďom dávala najavo svoje sympatie, či to, že jej nie sú sympatickí. Dokonca prezradila, že tanečné viečierky navštevovala tajne, pretože Hitler jej ich zakázal navštevovať. To však nebolo jediné, čo jej zakázal robiť. Nesmela sa dokonca ani opaľovať.
Vo svojich spomienkach neopomenula ani jeho blížiaci sa koniec. Čím viac sa približoval, tým viac sa u neho prejavovali výbuchy zlosti. Počas nich nie lenže búchal päsťami do stola a stien, ale často kričal na všetkých prítomných. Najčastejšie to, že majú šťastie, že ich nedal popraviť a tiež, že majú padáka.
Christine nebola jedinou Hitlerovou sekretárkou. Posledného dva a pol roka jeho vlády ňou bola aj Traudl Jungová. Po vypuknutí II. svetovej vojny sa zamestnala v centrále strany v Berlíne. V roku 1942 sa stala jeho osobnou sekretárkou. Strávila s ním posledné dni v jeho bunkri. A bola to práve ona, komu nadiktoval svoj politický testament
Hrala sa aj s deťmi Jozepha Goebbelsa tesne predtým, ako ich vlastná matka otrávila. Keď opustila 1. mája 1945 bunker zatkli ju sovietski vojaci a umiestnili ju do zajateckého tábora. Súd v Norimbergu ju oslobodil a uviedol, že bola iba veľmi mladou prisluhovačkou moci. A prečo vlastne pre neho začala pracovať? Ako sama uviedla vo svojich memoároch, ktoré sa stali predlohou pre film pod názvom „Pád tretej ríše“, bola veľmi mladá a o politikov sa veľmi nezaujímala. No ako sama priznala, po vojne si nedokázala odpustiť, že pre neho pracovala.
Po 69 rokov od ukončenia vojny otvárajú niektoré archívy dokumenty, ktoré boli doteraz tajné a verejnosti neprístupné. Máme tak možnosť dozvedieť sa fakty, ktoré sme dodnes nepoznali. K tomu prispievajú aj mnohé spomienkové memoáre. Umožňujú tak vytvoriť si ucelený obraz o jednotlivých osobnostiach, ale aj o samotnom Hitlerovi.
mž
.jpg)
.jpg)
