Bratislava 17. apríla 2019 (HSP/Foto:TASR-K. Mevald)
Slovensko a Slováci sa v minulom storočí dvakrát ocitli v súradniciach kontroverzných veľmocenských záujmov, v rokoch 1938-1939 a rokoch 1968-1969. Tieto osudové chvíle nášho národa zrodili politikov, ktorí boli ochotní obetovať sa za slovenské národné a štátne záujmy a to aj s vedomím, že nasledujúce generácie ich nepochopia, podľahnú propagande a ideológii víťazov a budú ich odsudzovať. A práve v sebaobetovaní spočíva ich veľkosť a historický význam.
Jediným reálnym východiskom z nepriaznivej situácie sa stala politika menšieho zla. Gustáv Husák, ako komunistický politik, urobil, čo sa v daných historických podmienkach urobiť dalo, aby vyviedol slovenský a český národ z hlbokej spoločenskej krízy, aká nastala po okupácii ČSSR vojskami Varšavskej zmluvy v auguste 1968. Dňa 17. apríla uplynie päťdesiat rokov od voľby Gustáva Husáka za prvého tajomníka ÚV KSČ. Zaujímavým spôsobom priblížil túto rozporuplnú dobu historik Ján Bobák v článku Doba, v ktorej neexistovalo dobré riešenie (Literárny týždenník, č. 13-14/2008), ktorý uverejňujeme v neskrátenej podobe.
Doba, v ktorej neexistovalo dobré riešenie
(Historický exkurz pri príležitosti 50. výročia voľby Gustáva Husáka za prvého tajomníka ÚV KSČ a začiatku normalizácie)
V auguste 1968 prežívalo socialistické Česko-Slovensko jednu z najväčších kríz vo svojich dejinách, ktorá poznamenala aj osud socializmu a medzinárodného komunistického hnutia. Okupáciou Česko-Slovenska Moskva otvorene demonštrovala, že jej prioritou sú predovšetkým vlastné veľmocenské záujmy a nie deklarovaný socialistický internacionalizmus. Po XX. zjazde KSSZ (1956) strácal ZSSR pozíciu svetového centra medzinárodného komunistického hnutia. Po debakli politiky Nikitu S. Chruščova – dobehnúť a predstihnúť USA, s víziou skorého vybudovania komunistickej spoločnosti – sa ZSSR ocitol v hlbokej a vleklej kríze. Moskvou kanonizovaný a naoktrojovaný model socializmu očividne zlyhával a aj v komunistickom hnutí sa stával predmetom všeobecnej kritiky.
Po krátkom chruščovovskom období „otepľovania“ nastúpila v roku 1964 v ZSSR dvadsaťročná éra neostalinizmu. Výrazný vplyv na formovanie politiky KSSZ získali predstavitelia vojensko-priemyselného komplexu, ktorý sa stal jednou z hlavných opôr Brežnevovho režimu. Okrem snahy rehabilitovať J. V. Stalina začalo politbyro ÚV KSSZ presadzovať internacionalizmus z 20. – 30. rokov minulého storočia, ktorý nadraďoval veľmocenské záujmy ZSSR nielen nad záujmy socialistických štátov, ale aj nad záujmy medzinárodného komunistického hnutia. Nositeľmi tejto politiky sa v 60. – 80. rokoch stali „komunisti – internacionalisti“, ktorých si Moskva cieľavedome pripravovala a dosadzovala na vedúce posty v straníckom a štátnom aparáte. Prostredníctvom týchto nomenklatúrnych kádrov si zabezpečovala svoj mocenský vplyv a kontrolu v jednotlivých socialistických štátoch.
Z radov česko-slovenských komunistov to boli vo vedení KSČ predovšetkým „komunisti – internacionalisti“ na čele s Aloisom Indrom, Drahomírom Kolderom, Antonínom Kapekom, Oldřichom Švestkom, Vasilom Biľakom, ktorí spolupracovali s Moskvou už pri príprave okupačnej akcie piatich štátov Varšavskej zmluvy a následne aj pri presadzovaní politiky normalizácie podľa moskovských predstáv. Základným dokumentom normalizácie sa stal Moskovský protokol (26. 8. 1968), ktorý stanovil jej rámec a obsah. Moskovský protokol bol výsledkom spoločných rokovaní Predsedníctva ÚV KSČ a politbyra ÚV KSSZ. Na rokovaniach sa aktívne podieľal aj prezident L. Svoboda a niektorí členovia vlády (G. Husák, M. Dzúr a B. Kučera). Jedným z najdôležitejších výsledkov rokovaní bolo vyhlásenie mimoriadneho XIV. zjazdu KSČ za neplatný, vrátane prijatých uznesení. Tendenčné názory, ktoré sa často objavujú v našej historiografii a rezonujú najmä v publicistike, že vraj mimoriadny zjazd KSS anuloval výsledky mimoriadneho XIV. zjazdu KSČ nielenže nezodpovedajú objektívnej realite, ale zjazd KSS na to nemal ani žiadne kompetencie.
Po návrate česko-slovenskej „delegácie“ do Prahy prezentovali signatári Moskovského protokolu uzavretú dohodu ako „Dubčekovu koncepciu“ východiska z krízovej situácie, v ktorej sa ČSSR ocitlo po 21. auguste 1968. Takto prezentoval moskovskú dohodu na mimoriadnom zjazde KSS aj Gustáv Husák: „Ja stojím plne za Dubčekovou koncepciou [Moskovský protokol], ja som bol pri jej tvorbe [v Moskve], ja ho [Dubčeka] budem plne podporovať, alebo s ním budem stáť, alebo s ním odídem.“ Toto jasné stanovisko Gustáva Husáka na zjazde KSS sa často účelovo dezinterpretuje ako jeho údajná zrada Dubčeka a celého obrodného procesu. Ignoruje sa pritom základný fakt, že Husák nebol do augusta 1968 členom ÚV KSČ a ani ÚV KSS, teda objektívne sa ani nemohol po januári 1968 podieľať na vypracovaní programových zásad a koncepcií KSČ. Protokol mimoriadneho zjazdu KSS (26.-29. 8. 1968) nedáva za pravdu týmto nekvalifikovaným a tendenčným tvrdeniam.
Predsedníctvo ÚV KSČ sa v Moskve zaviazalo, že mimoriadny zjazd KSČ zvolá až po normalizácii situácie v KSČ a v ČSSR. Zároveň sa zaviazalo, že najneskôr do desiatich dní zvolá Ústredný výbor KSČ, ktorý posúdi situáciu v KSČ a v ČSSR a z hľadiska plnenia prijatých záväzkov prijme konkrétne opatrenia. Jednou z úloh, na ktorej sa v Moskve zhodli obe delegácie, sa stali aj politické čistky vo vedení KSČ a socialistického štátu. Podľa vyjadrenia Dubčeka: „Neobejdeme se zřejmě bez mimořádných opatření. Bude třeba, tak jako tomu bylo v Maďarsku i v Polsku, pověřit řadou funkcí nové lidi, kteří budou s to úkoly [vyplývajúce z Moskovského protokolu] plnit.“ Otvorenou otázkou zostával len rozsah personálnych čistiek.
Hlavnými garantmi normalizácie boli signatári Moskovského protokolu na čele s prvým tajomníkom ÚV KSČ Alexandrom Dubčekom. Keďže Dubček stratil dôveru Moskvy, pripadla ústredná úloha pri plnení záväzkov prijatých v Moskve prezidentovi Ludvikovi Svobodovi, ktorému politbyro ÚV KSSZ prejavovalo najväčšiu dôveru. Hneď na prvom zasadnutí ÚV KSČ (31. 8. 1968) bol prezident Svoboda kooptovaný do ústredného výboru a zároveň bol zvolený aj za člena Predsedníctva ÚV KSČ. Kooptácia sa uskutočnila v rozpore s platnými Stanovami KSČ. Na tomto prvom normalizačnom zasadnutí Ústredného výboru KSČ si Predsedníctvo ÚV KSČ dalo schváliť svoj postup na moskovských rokovaniach a zaviazalo funkcionárov KSČ dôsledne plniť všetky záväzky vyplývajúce z Moskovského protokolu. Už v polovici septembra 1968 prijalo Národné zhromaždenie zákon, ktorý obnovil cenzúru a následne aj zákon obmedzujúci základné práva a slobody občanov.
Na nátlak Moskvy súhlasilo vedenie KSČ aj s revíziou Akčného programu ÚV KSČ, ktorý sa po auguste 1968 paradoxne stával programom politickej opozície. Na rozdiel od signatárov Moskovského protokolu sa občianske hnutie postavilo nielen na obranu Akčného programu, ale dožadovalo sa aj uznania výsledkov mimoriadneho XIV. zjazdu KSČ. Stanoviská a postoje občianskeho hnutia, reprezentovaného najmä študentským a odborovým hnutím, ako aj intelektuálnymi kruhmi, oslovovali aj členskú základňu KSČ a vyvolávali vo vedení KSČ značnú nervozitu. Napätie v spoločnosti eskalovalo až v takej miere, že Predsedníctvo ÚV KSČ bolo nútené vyzvať svoj politický aktív a stranícke organizácie, aby otvorene podporovali „zdravé sily v KSČ“ (signatárov Moskovského protokolu) a politiku normalizácie vytýčenú na novembrovom pléne ÚV KSČ.
Rezolúcia, prijatá na novembrovom pléne ÚV KSČ (14.-17. 11. 1968), bola prvým pokusom o komplexné zhodnotenie pojanuárového vývoja. V porovnaní s Moskovským protokolom bol v rezolúcii evidentný posun v hodnotení pojanuárového vývoja. Vedenie KSČ začalo oficiálne pripúšťať existenciu pravicových a oportunistických síl aj v KSČ, čo vyvolalo všeobecný nesúhlas a odpor. V reakcii na občianske hnutie proti politike normalizácie Dubček na zasadnutí ÚV KSČ vyhlásil: „Najväčším úskalím konsolidačného procesu sú však postoje, ktoré priamo obviňujú politické vedenie z kapitulantstva a zrady a vyvolávajú protisovietsku psychózu, ktoré v snahe hnať ľudí do katastrofy cieľavedome vystupujú proti záverom bratislavského prehlásenia a Moskovského protokolu.“ Cesty reformných komunistov a občianskej spoločnosti sa začali evidentne rozchádzať.
Ratifikáciou zmluvy o „dočasnom pobyte“ sovietskych vojsk na území ČSSR (18. 10. 1968) a schválením rezolúcie novembrového pléna ÚV KSČ splnil Dubček úlohu, ktorú od neho Moskva očakávala. Následne sa začala pripravovať pôda na jeho odvolanie z funkcie prvého tajomníka ÚV KSČ. Napriek doznievajúcim prejavom sympatií verejnosti bola pozícia Dubčeka vo vedení KSČ veľmi labilná. Rozpoltení reformní komunisti si uvedomovali, že Dubček nemá podporu Moskvy, čo bolo nevyhnutnou podmienkou pre výkon tejto funkcie v štátoch sovietskej sféry vplyvu. Naviac, Dubček nedokázal zjednotiť nielen vedenie KSČ, ale ani reformných komunistov. Namiesto očakávanej konsolidácie vnútropolitická kríza čoraz viac eskalovala – spory okolo obsadenia funkcie predsedu Federálneho zhromaždenia, hroziace generálnym štrajkom a protesty proti okupácii formou sebaupaľovania, vybičovali emócie do krajnosti. Protisovietske demonštrácie, v marci 1969, ako reakcia na víťazstvo česko-slovenského hokejového družstva nad zbornou, stali sa poslednou kvapkou, ktorá prispela k odvolaniu Dubčeka z funkcie prvého tajomníka ÚV KSČ. Verejným tajomstvom bolo, že na provokáciách proti sovietskym inštitúciám a okupačným jednotkám sa aktívne podieľali aj príslušníci Štátnej bezpečnosti, ktorí sa infiltrovali medzi demonštrantov.
V snahe stabilizovať vnútropolitickú situáciu začali reformní komunisti hľadať alternatívu za Dubčeka, ktorý vo funkcii očividne zlyhával. Postupne sa čoraz viac zjednocovali na podpore predstaviteľa slovenských reformných komunistov, Gustáva Husáka, najmä keď, podobne ako predtým Novotný alebo Dubček, mal aj podporu Moskvy, ktorá bola pri voľbe prvého tajomníka ÚV KSČ nevyhnutná. Na zasadnutí Ústredného výboru KSČ (17. 4. 1969) požiadal Dubček o uvoľnenie z funkcie a do funkcie prvého tajomníka ÚV KSČ navrhol Gustáva Husáka. Zo 182 členov ÚV KSČ podporilo v tajných voľbách Gustáva Husáka 156 členov, proti boli 22 a 4 členovia nehlasovali. Došlo aj k reorganizácii výkonných orgánov ÚV KSČ. Zrušený bol výkonný výbor a v novozvolenom 11-člennom Predsedníctve ÚV KSČ získali prevahu reformní komunisti. Alexander Dubček naďalej zostal členom predsedníctva. Ústredný výbor KSČ odporučil Ústrednému výboru Národného frontu, aby navrhol Dubčeka do funkcie predsedu Federálneho zhromaždenia.
Personálna výmena vo vedení KSČ nevyvolala v komunistickej strane a ani v česko-slovenskej spoločnosti žiadne reakcie, ktoré by vzbudzovali pozornosť. V zahraničných médiách prevažovali komentáre, ktoré pozitívne hodnotili zmenu vo vedení KSČ. Reformní komunisti očakávali od Husáka, že zjednotí KSČ a skonsoliduje spoločnosť, najmä vzťahy so ZSSR. Vo všeobecnosti totiž prevažovala obava, že okupačné vojská zasiahnu do chaotického vnútropolitického vývoja a vedenia KSČ sa zmocnia promoskovskí „internacionalisti“ . To bol jeden z hlavných dôvodov prečo podporili Gustáva Husáka, ktorý dostal na aprílovom pléne ÚV KSČ mandát vyviesť Česko-Slovensko z hlbokej spoločenskej krízy. Vo svojom improvizovanom prejave sa Husák zameral na riešenie dvoch základných úloh: politickú konsolidáciu a ekonomické problémy. Neopomenul pritom ani prípravu mimoriadneho XIV. zjazdu KSČ, ustanovujúceho zjazdu Komunistickej strany českých krajín (v tejto súvislosti zvažoval aj opätovné zvolanie zjazdu KSS) a prípravu volieb. Gustáv Husák presadzoval nielen federalizáciu politického systému, ale aj federalizáciu komunistickej strany. V očiach Moskvy bola federalizácia komunistickej strany v zásadnom rozpore s leninskými princípmi výstavby strany marxisticko-leninského typu a hodnotila to ako prejav nacionalizmu a revizionizmu.
Od nástupu do funkcie prvého tajomníka ÚV KSČ Husák odmietal politické procesy a represie. Voči oponentom presadzoval metódu dialógu a dohody. V polemike s členom ÚV KSČ, K. Kosíkom, vyhlásil: „o trestoch a vylučovaniach, keď to bude treba, budeme hovoriť vtedy, keď nebude žiadnej inej pomoci.“ Podstatu Husákovej politiky vyjadrovalo biblické: „kto nie je proti nám, je s nami!“ Jeho programom bolo: plniť moskovské dohody a zároveň, v podmienkach okupácie, pokračovať v demokratizácii a reforme socialistického systému. Odmietal návrat k 50. rokom. Snahou Husáka bolo zabrániť hromadným politickým čistkám a predovšetkým dosiahnuť úplný odchod sovietskych vojsk z územia ČSSR. Toto bola jeho osobná ambícia s ktorou nastupoval do funkcie prvého tajomníka ÚV KSČ. Spoliehal sa pritom aj na sľuby Leonida I. Brežneva.
Z hľadiska politiky normalizácie, stanovenej Moskovským protokolom a novembrovou rezolúciou ÚV KSČ, nepredstavuje voľba Husáka prvým tajomníkom ÚV KSČ žiaden medzník a ani žiadnu zmenu politickej orientácie. Husák kontinuálne nadviazal na normalizáciu tak, ako ju presadzoval Alexander Dubček. Inú možnosť ani nemal. Keď hodnotíme výsledky normalizácie s polstoročným odstupom môžeme objektívne konštatovať, že v podstate by mala rovnaký dopad na česko-slovenskú spoločnosť a to bez ohľadu na to, či by namiesto Husáka stál na čele KSČ Dubček, Černík, Štrougal. ZSSR mal totiž dostatok prostriedkov (vrátane mocenských), aby presadil takú podobu normalizácie, o akú sa usiloval – stabilizovať a upevniť svoju hegemóniu v Česko-Slovensku. V ČSSR nebola v roku 1968 žiadna kontrarevolúcia, socialistické zriadenie nebolo ohrozené. Mýtus o kontrarevolúcii účelovo slúžil Moskve len na zdôvodnenie vojenskej intervencie, ktorej cieľom bolo natrvalo umiestniť na česko-slovenskom území sovietske vojská.
Gustáv Husák nemal k dispozícii žiadne dobré riešenie – existovalo len zlé a horšie riešenie. Politické čistky v KSČ sa museli na nátlak Moskvy zopakovať, keďže Brežnevovi sa prvé výsledky čistiek nepozdávali. Nápomocní mu boli pritom najmä „internacionalisti“ okolo predsedu Ústrednej kontrolnej a revíznej komisie KSČ Miloša Jakeša. Moskva taxatívne stanovila kvóty, koľko členov musí byť vylúčených z KSČ. Brežnev priamo úkoloval Dubčeka a následne Husáka a ultimatívne žiadal, aby bezpodmienečne splnili to, čo od nich požadovalo politbyro ÚV KSSZ. Politika normalizácie, realizovaná Dubčekom a Husákom, bola typickou politikou menšieho zla, ktorú v rozhodujúcej miere determinovali zahranično-politické faktory – okupácia Česko-Slovenska Sovietskou armádou a nerovnoprávne postavenie KSČ a ČSSR vo vzťahu ku KSSZ a Zväzu sovietskych socialistických republík.
Ján Bobák
Plánujeme skvalitniť užívateľské prostredie Hlavných správ a dať vám možnosť sledovať ich bez reklám.
č. účtu: SK15 0900 0000 0005 7106 3662
Plánujeme prijatie ďalších redaktorov.
Podporte naše úsilie.
