Sľub neznamená záruku

Otázka zapojenia krajín socialistického tábora do NATO vznikla už koncom 80. rokov. Vtedy ale všetkých najviac znepokojoval osud zjednoteného Nemecka. Po páde Berlínskeho múru v roku 1989 bolo jasné, že krajina sa nebude môcť rozvíjať, kým jedna jej časť patrí do Severoatlantickej aliancie a druhá do Organizácie Varšavskej zmluvy, píše v úvode svojho komentára Galija Ibragimová.

Michail Gorbačov neurýchľoval chod udalostí, pretože si myslel, že po zjednotení Nemecka už nebudú žiadne vojenské zväzky potrebné. Veril, že ich nahradí Organizácia pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe. Udalosti nechceli urýchľovať ani mnohí lídri západných krajín.

Minister zahraničia SRN Hans-Dietrich Genscher vo svojom programovom prejave v nemeckom Tutzing povedal toto: “Nech sa už udalosti v krajinách Varšavskej zmluvy vyvíjajú akokoľvek, k expanzii Severoatlantickej aliancie na východ nedôjde. Pre ďalšiu politiku Moskvy je to z našej strany veľmi dôležitá záruka.”

Sovietske vedenie neskôr poukazovalo na tento sľub. Západ sa však od Genscherovho výroku dištancoval a poukazoval na to, že jeho prejav nebol koordinovaný s nemeckým kancelárom Helmutom Kohlom. Ten bol práve proti akýmkoľvek záväzkom voči Sovietom.

“NATO sa nebude rozširovať na východ”

Kohl koordinovali svoje akcie s USA a predložil Spolkovému snemu plán zjednotenia Nemecka v desiatich bodoch. Jeden z nich predpokladal vytvorenie konfederatívnych štruktúr medzi SRN a NDR s cieľom vytvorenia federácie. Moskvu to znepokojilo.

“Konfederácia predpokladá spoločnú obranu a spoločnú zahraničnú politiku. Kde sa potom ocitne SRN – v NATO alebo vo Varšavskej zmluve? Alebo bude možno neutrálne? A čo bude znamenať NATO bez SRN? Premysleli ste to všetko? A čo bude s dohodami, ktoré medzi nami platia?” Pokúsil sa namietnuť Gorbačov (citát podľa knihy Williama Taubmana Gorbačov. Jeho život a doba).

Nehľadiac na istotu Helmuta Kohla nielen Európa, ale aj USA sa obávali, že reakciou Moskvy môže byť zamietnutie samotnej myšlienky zjednotenia Nemecka.

“Kvôli nerozšíreniu Severoatlantickej aliancie ku svojim hraniciam môžu Sovieti použiť silu. Gorbačov je schopný zohrať úlohu ničiteľa a upevniť tým svoje politické postavenie vo vlasti. Keby sa zachoval takto, stáli by Nemci pred dilemou: buď členstvo v NATO, alebo zjednotenie, nie však oboje naraz,”vyslovil svoje obavy poradca prezidenta USA pre národnú bezpečnosť Brent Scowcroft.

Potom ale zaujalo americké vedenie dvojakú pozíciu. Minister zahraničia James Baker Gorbačova prehováral: “Schválil by som takýto krok: ZSSR dostane záruky toho, že sa vojenská jurisdikcia aliancie nerozšíri ani o piaď východným smerom. Presnejšie povedané, zjednotenie Nemecka nebude mať za následok rozšírenie NATO na východ.”

V konečnom dôsledku nasledoval Kohl príklad Američanov. Svojich desať bodov zmiernil zárukami nezameranosti NATO proti iným krajinám východného bloku. “Pre nás je to zákon: aliancia sa nebude rozširovať na východ,” uistil Kohl sovietske vedenie.

“Žiadne ústupky!”

Avšak George Bush, ktorý sa stal prezidentom USA v roku 1989, sa nechcel zaväzovať žiadnymi zárukami.

“Odmietnuť ďalšie rozširovanie NATO by nebolo rozumné, pretože to je jediná organizácia schopná zaručiť bezpečnosť západného sveta. Žiadne Gorbačove  sny o celoeurópskom dome nám nenahradia alianciu,” vyhlásil v rozhovore s Mitterandom.

V besede s Kohlom sa americký prezident vyjadril ešte úprimnejšie: “Všetko k čertu! Žiadne ústupky. To my sme zvíťazili, nie oni. Nemôžeme pripustiť, aby nám Sovieti ukradli víťazstvo, keď už boli porazení.”

Sám Gorbačov neraz vysvetlil, že by bolo hlúpe žiadať o písomné záruky v podmienkach, kde ešte existovali ZSSR a Varšavská zmluva.

“Keby sme sa o tom vtedy zmienili, obvinili by nás hneď z toho, že sme sami podstrčili myšlienku rozširovania NATO západným partnerom a navyše, tým urýchlili aj rozpad Varšavskej zmluvy,” odôvodnil svoju pozíciu Gorbačov v knihe “V meniacom sa svete”.

Priateľ Bill

Rozširovanie NATO na východ zostalo naďalej bolestivou témou v rusko-amerických vzťahoch tiež za prezidentovania Borisa Jeľcina a Billa Clintona.

Nehľadiac na ochotu Moskvy upevňovať spoluprácu so Západom, úplná dôvera neexistovala. Neporozumenie silnelo s podporovaním plánov bývalých sovietskych republík zapojiť sa do aliancie. Názor Ruska sa spravidla ignoroval.

Vlani na jeseň zverejnila Prezidentova knižnica Billa Clintona korešpondenciu prezidentov Ruska a USA, ktorú mali v priebehu deväťdesiatych rokov. Z listov je vidieť, ako priateľský tón v kontaktoch predákov oboch krajín mizol, stačilo sa len zmieniť o otázke rozširovania Severoatlantickej aliancie.

“NATO, NATO, NATO – to je jedna z najzložitejších otázok, ktorú musíme posúdiť,” písal Jeľcin Clintonovi v roku 1995. Rovnako ako sovietske vedenie sa pokúšal ruský prezident získať záruky. Aby neboli zopakované chyby z minulosti, trval Jeľcin na písomných záväzkoch.

Spočiatku sa Clinton odpovedi vyhýbal. Potom sa pokúšal vysvetliť, že záruky nie sú potrebné, pretože sa NATO čoskoro zmení z vojenskej štruktúry na politickú organizáciu. Nevylučoval pritom, že po premenách bude Moskve dokonca ponúknuté členstvo v aliancii. Hľadať nové odôvodnenie aktívnej spolupráce NATO s krajinami postsovietskeho priestoru bolo ale zakaždým stále zložitejšie.

Priateľské vzťahy, ktoré si obaja prezidenti predsa len snažili zachovať, nemali ale žiadne praktické výsledky. Jeľcin chápal, že sa záruk nedočká a pokúsil sa, aspoň tú nepríjemnosť odročiť. Avšak aj tieto pokusy boli márne.

“Chcel by som dostať jasnú predstavu o vašej myšlienke rozširovania NATO, pretože nevidím nič okrem ponižovania Ruska v prípade, keď v tom budete pokračovať. Čo si myslíte, ako to pre nás vyzerá, keď jeden blok existuje aj naďalej a Varšavská zmluva je zrušená?” Písal znovu a znovu Jeľcin Clintonovi.

Na rozdiel od svojich západných partnerov bol ruský prezident ochotný poskytnúť záruky toho, že Moskva nebude ohrozovať bezpečnosť východnej Európy alebo akejkoľvek inej krajiny. To ale tiež nezapôsobilo.

“Dokonca, keď vám dám medzi štyrmi očami záruky nerozširovania NATO, Kongres ich odmietne uznať. Zo svojej strany môžu kongresmani nastoliť otázku účelnosti zmluvy Rusko-NATO,” vysvetľoval Clinton.

“Súhlasiť s rozšírením hraníc NATO smerom k Rusku by bolo z mojej strany zradou Rusov,” odpovedal na to Jeľcin.

To, že aliancia zostáva aj naďalej vojensko-politickým blokom a o žiadnej transformácii na mierovej štruktúre nemôže byť ani reč, sa prišlo v roku 1999. Bombardovanie Juhoslávie letectvom NATO už nenechalo Moskvu na pochybách. V onom roku sa začalo tiež rozširovanie Severoatlantickej aliancie na východ.