Môj profil 
Predplatné
Doma je teda vymaľované, zo Slovenska sa stáva malé direktórium. V každom prípade víťaznej strane podľa výsledku patrí okolo polovica ministerstiev. Ak aj možno samotné OľaNO nemá vlastné kádre vhodné na čelo všetkých tých ministerstiev, určite ľudí nájde aj mimo stranu a tieto ministerstvá ovládne.
Ako, ale vyzerá postavenie OľaNO z hľadiska geopolitiky a záujmov veľkých globalistických skupín?
Matovič má v tíme Jaroslava Naďa. To je človek naviazaný na štruktúry NATO a teraz možno považovať za isté, že bude ministrom obrany. Na Ministerstve obrany pracoval už v rokoch 2004 až 2013 na rôznych nižších pozíciách. V rokoch 2014 až 2015 bol zástupca riaditeľa Globsecu, v rokoch 2016 až 2018 bol riaditeľ Slovenského inštitútu pre bezpečnostnú politiku.
Poslušné postavenie v NATO a vyhovenie požiadaviek na “dočasné” prenajatie základní pre armádu USA sú základné požiadavky, ktoré teda OľaNO splní.
Víťazná strana OľaNO už dala najavo, že chce aj ministerstvo vnútra
Blízky človek k Igorovi Matovičovi a politik so zásluhami je Eduard Heger. Ten je vyštudovaný ekonóm, žil nejaký čas v USA, kde podľa vlastných slov takmer natrvalo zostal. V národnej rade je od roku 2016, je členom Osobitného kontrolného výboru NR SR na kontrolu činnosti Vojenského spravodajstva. Stranou je označovaný za tieňového ministra financií, ale nebol by som prekvapený aj postom v silovej oblasti, napríklad vnútro. V každom prípade túto osobu možno považovať za silnú podporu prozápadných globalistických záujmov.
Otázkou zostáva, kto bude posunutý na ministerstvo zahraničných vecí. V tento okamžik nemožno napísať žiadne meno, ale Matovič určite nebude riskovať. A ak aj povedzme toto ministerstvo prenechá niektorej koaličnej strane, zaručene tam bude umiestnená ďalšia osoba s prozápadnými hodnotami. Konieckoncov, v diplomacii a podobných oblastiach sa iné ani nevyskytujú.
Tieto tri ministerstvá sú príklad, že nová vláda bude výrazne prozápadná. Matovič je vnútroštátny populista, ale v medzinárodných vzťahoch nemieni robiť enfant terrible, v medzinárodných vodách chce plávať s prúdom. Tým trocha pripomína Roberta Fica, čo znie síce ako paradox, ale oni dvaja sa nenávideli aj preto, lebo majú podobný “ľudový” profil politiky.
Jestvuje myšlienka hodná preskúmania, či sa Maovič nemôže stať nejakým slovenským Salvinim. Môže, nie je to vylúčené, ale pravdepodobnejšie bude slovenským Macronom – teda snaživým sluhom globalistických záujmov. Ale to je posudok len na základe podobného psychologického profilu.
Treba si pripomenúť, že celá Európa stojí pred dvoma ťažkými globálnymi problémami: za prvé epidémia coronavírusu Covid-19 a za druhé nový príval “migrantov”, ktorý vpustil a bude vpúšťať na kontinent Ergogan cez Turecko. K tomu možno prirátať aj možné klimatické problémy. Toto je v každom prípade vážna záťaž a krajiny Európy budú tento rok viac konať každá na vlastnú päsť, než tomu bolo doteraz.
Brusel už v týchto dňoch prejavil fatálnu neschopnosť, keď nedokázal reagovať ani na epidémiu v Taliansku, ani na armádu maskovanú za civilov na Gréckych a Bulharských hraniciach – to je neospravedlniteľné. A to je dôvod, prečo bude napríklad Grécko či Maďarsko musieť konať bez ohľadu na prázdne reči bruselských byrokratov, ba bez ohľadu na nejaké svetovládne dierktívy z NATO/USA.
A tak nezávislejšie bude musieť konať aj Slovensko. V tejto novej pozícií sa Matovičovi nemusí podariť pochopiť globalistické záujmy a bude viac reagovať podľa príkladu maďarského Orbana alebo rakúskeho premiéra Kurza.
Zhrnuté: je to teda pol na pol, Matovič dosadí na posty prozápadných ľudí, ale onedlho už nemusí poslúchať ani záujmy Bruselu, ani záujmy Washingtonu. V žiadnom prípade nemožno povedať, že v zahraničnej politike a v medzinárodnom postavení je Matovič víťazstvo nepriateľov Slovenska.
Peter Vanád
