Tyč menom koronavírus sa zasekla do výpletu a zastavila šialene sa krútiace koleso svetovej hyperaktivity a položila verejný život na kolená. Doprava, hospodárstvo, šport, školy, univerzity, škôlky, verejné podujatia, ba dokonca bohoslužby sú teraz štátom zakázané. Hranice otvorenej spoločnosti sa zatvorili, v jednej krajine za druhou sa obyvateľstvo dostáva do domáceho väzenia.

Nehorázne zásahy vlády do života občanov sú akceptované bez odporu, a čo viac, zdá sa, že čím sú opatrenia prísnejšie, tým zodpovednejšie vláda koná. V Šanghaji funguje verejný život už len pomocou čiarového kódu, ktorý musí každý občan nosiť na zápästí. Môžu ho kedykoľvek oskenovať a dostane pokyny ako a kde sa môže pohybovať, či má ísť do práce alebo karantény.

V Nemecku zase Telekom poskytuje Inštitútu Roberta Kocha dáta o pohybe užívateľov mobilných telefónov. Robíme všetko čo nám kážu. Zdržiavame sa doma, pri každom potenciálnom dotyku s neviditeľným nepriateľom si umývame ruky, komunikujeme takmer už len virtuálne, bez akéhokoľvek fyzického kontaktu. Je to cesta, ktorou sme sa už beztak vydali. Ako dlho ešte potrvá táto nútená prestávka? To nevie nikto. Dokonca nie je jasné ani to, či bude ľudský imunitný systém odolný voči už prekonanému vírusu.

Momentálne je celosvetovým cieľom zabrániť kolapsu zdravotníckeho systému, pričom sa však ráta s pravdepodobným kolapsom globálnej ekonomiky. Vo vzduchu visí napäté a strachom naplnené očakávanie. Každý už vie, že náš globálny dom je postavený na piesku. Obstojí však, keď udrie búrka? Globálne obchodné reťazce neumožňujú žiadnu odstávku. Tá totiž znamená kolaps a ten stratu pracovného miesta, bývania, a nedostatok základných prostriedkov potrebných pre život.

Kúzlia teraz vlády miliardy z klobúka, aby zabránili kolapsu, alebo ho len oddialili? Bude vedieť predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyenová uvoľniť ešte tisíc miliárd na Európsku zelenú dohodu? Globálne otepľovanie zrazu už nikoho nezaujíma. Jeden úradník EÚ sa 18. marca vyjadril, že globálne otepľovanie už nie je témou dňa. V tejto chvíli ide len o „rekonštrukciu ekonomiky.“ Budú štáty EÚ, predovšetkým Nemecko, aj naďalej môcť a chcieť prijímať milióny migrantov, keď je ohrozená ich vlastná existencia?

Dokonca aj zelení a ľavičiari budú hľadieť v prvom rade na vlastné záujmy. Celý svet sa nachádza v situácii ako niekto, komu bola práve diagnostikovaná rakovina. Karty sú nanovo zamiešané, jedna z nich čierna, s vyškierajúcou sa smrtkou. Nič nie je isté. Vedeli sme, že raz zomrieť musíme, ideálne vtedy, keď sa sami rozhodneme, že už je náš čas. Spolkový ústavný súd na Popolcovú stredu 2020 odpratal z cesty novému obchodnému odvetviu, asistovanej samovražde, všetky právnické prekážky. No musieť zomrieť, keď sme sa pre smrť ešte nerozhodli?

To je pre väčšinu tých, ktorým sa smrťou všetko končí, akurát pohľad do priepasti. Čo spraví človek, ktorému bola diagnostikovaná rakovina? Vďaka zdravotnému poisteniu ide práca a stres bokom a vynoria sa hlbšie otázky. Ako som žil? Ako sú na tom moje vzťahy založené na láske, v ktorých však už žiadna neprúdi? Vzťahy k najbližším, k Bohu? Čo ak naozaj zomriem? Čo potom? Podobným podnetom na uvažovanie je dnes pre celý svet globálna snaha vlád premôcť víťazné ťaženie koronavírusu totálnym vypnutím krajín. Predbežne nám to získa čas, avšak len krátky, nakoľko máme obmedzené prostriedky. A tak nastáva čas pre rodinu.

Malé deti sú zrazu tam, kam patria, so svojimi matkami. Otcovia sú doma. Manželia majú čas sa spolu rozprávať. Rodiny sa stretajú spoločne pri stole, dokonca sa deťom dostane aj raňajok. Celé rodinné osadenstvo praktizuje domácu výučbu. Namiesto celodennej školy ministerky Franzisky Giffeyovej funguje len tak, zo dňa na deň, celodenná rodina! Ale vedia rodiča vôbec, čo si doma počať s deťmi, keď je zakázaný ešte aj vstup na ihriská? Celých desať rokov im bolo vtĺkané do hláv, že malé deti potrebujú vzdelanie, ktoré im dokáže poskytnúť len vyškolený personál, nie rodičia prepojení so svojimi deťmi putom lásky. V mnohých rodinách je vraj táto starostlivosť nahradená obrazovkou. No je tu veľká šanca nájsť k sebe ako rodina cestu späť.

Keď máme v rukách osudnú čiernu kartu, otázky sa odrazu začnú spontánne vynárať. Ozve sa naše svedomie. Otázka Boha, ktorú prekryl nános blahobytu, už nie je možné len tak ignorovať. Prejaví sa vnútorné nutkanie, dať si do poriadku vzťahy, predovšetkým ten s Bohom, nielen ako jedinec, ale ako celá spoločnosť.

Biblia nám hovorí o neustále sa opakujúcom kolobehu. Volanie Boha, radostné áno národa, rozkvet spoločenstva, víťazstvá nad nepriateľmi, blahobyt, pokušenie, pád, katastrofa, zničenie a opäť prorocké volanie, obrátenie, rozkvet, víťazstvá, blahobyt, pád… ako čítame vo veľkej kajúcnej modlitbe v knihe Nehemiášovej (9,26-29). Tento kolobeh prechádza z generácie na generáciu, z kultúry na kultúru. V našom historickom okamihu sa nachádzame vo fáze pádu a divíme sa, že nás zrazu, úplne nečakane prepadol nepriateľ. A tým nepriateľom je vírus. Koronavírus nám poskytuje priestor na uvažovanie.

To nové na našej situácii v rámci histórie ľudstva je, že máme globalizovanú ekonomiku, globálny koronavírus a čas na uvažovanie taktiež. Niet žiadneho východiska, neexistuje nový svet, do ktorého by sme mohli ujsť. Avšak máme možnosť opätovne nadviazať vzťah s Bohom a pod jeho vedením prejsť púšťou dnešnej krízy. Nadišiel čas Cirkvi. To, čo teraz potrebujeme, sú Boží muži, svätí kňazi, rádoví bratia a sestry a laici, ktorí nás privedú k viere, nádeji a láske a ukážu nám ako užívať tento bohatý poklad duchovných prostriedkov, ktoré ako katolíci máme. Sviatosti eucharistie a spovede, pomazanie chorých, Božie slovo, svätenú vodu a kadidlo, vzývanie matky Božej a svätého Jozefa, modlitbu ruženca, krížovú cestu, hojnosť prisľúbení, spojenie s anjelmi, so svojím anjelom strážnym, svätými, mučeníkmi a úbohými dušami, uctievanie relikvií svätých, ktoré máme v každom kostole, svedectvá svätých, ktorí žili cnostný život, a v neposlednom rade, silu exorcizmu.

Ale Cirkev svojím prispôsobovaním sa duchu doby a ťažkými hriechmi kňazov a biskupov svoju autoritu a moc stratila. A môže ich získať naspäť jedine pokáním. Už desaťročia v kostoloch kňazi hlásajú zjemnené evanjelium, ktoré priťahuje čoraz menej veriacich. Katechézy o horúcich témach ako Boží plán pre muža a ženu, sexualita, rodina, posvätnosť života od počatia až po smrť? Nič. Úkon kajúcnosti? Zrušený. Existuje už len milosrdný Boh, nie spravodlivý. Vy, ktorí do vína evanjelia prilievate vodu, nevidíte snáď, že vaše slová nenachádzajú v srdciach veriacich svoju odozvu? Koho myslí Pán svojimi ostrými slovami adresovanými zákonníkom a farizejom (Mt 23,1-39)?

Pokiaľ je pre biskupa najdôležitejšou výzvou „ženská otázka“, tak ľuďom v núdzi nemá čo povedať. Prikázaním dňa sa stáva obrátenie! Biskup vyznávajúci nedostatok odvahy odporovať duchu súčasnej doby a vziať na seba spolu s Ježišom ťažké bremeno, sa stretne s vďačnosťou a úctou a stane sa vodcom skutočnej obnovy. Denne sa v čítaniach pôstneho obdobia stretávame s jasným návodom na obrátenie.

Svätá Hildegarda z Bingenu hovorí o „sile ľútosti a obrátenia, ktoré obnovujú svet“. Možno budú teraz aj média vo svojom boji proti kresťanstvu o niečo zdržanlivejšie. Cirkevní „reformátori“ hlásajúci prispôsobenie sa namiesto obrátenia si zrejme mysleli, že sa systematické ničenie Božieho poriadku bude aj naďalej vyvíjať ako doposiaľ. Vraždením miliónov nenarodených detí, rebéliou proti identite muža a ženy, rozbíjaním rodiny, morálnou uvoľnenosťou v sexualite, neduhom menom pornografia, právnou legalizáciou homosexuálnych manželstiev, kolektívnym zanedbávaním detí a mládeže, „vylepšovaním“ človeka pomocou transhumanizmu.

Reakcia Cirkvi bola na všetky tieto otázky slabá a veriaci od svojich pastierov nedostali žiadne jasné nasmerovanie ako sa obrniť voči násilnej manipulácii kolektívneho vedomia. A tak sa mala Cirkev prispôsobiť duchu doby, aby nestratila svojich veriacich. Húfne roztratenie sa oviec neprinieslo potrebnú sebareflexiu, nakoľko príjmy zostali nedotknuté. No koronavírus pozastavil toto smerovanie na neurčito. Je to predohra. Overtúra.

Verí niekto tomu, že sa potom vrátime naspäť do starých koľají? A kedy bude to potom? Znamením je zatvorený chrám svätého Petra, srdce celej Cirkvi. Biskupi boli prvými, ktorí v rámci chvatnej poslušnosti zrušili bohoslužby bez akejkoľvek náhrady. Prečo iba nevyužili rozumné bezpečnostné opatrenia, ktoré by zväčšili rozostupy medzi návštevníkmi bohoslužieb (ako to urobil nemecký biskup Oster a poľskí biskupi), požiadali rizikové skupiny o zotrvanie vo svojich príbytkoch, a práve teraz vyzvali všetky vekové kategórie do 60 rokov k prijímaniu sviatosti spovede a eucharistie?

Predstavme si, že by pápež neputoval sám, ale s nekonečne dlhým zástupom ľudí v príslušných odstupoch, k siedmim kostolom v Ríme, tak ako kedysi svätý Filip Neri. Cirkev teraz už inú možnosť nemá. Nemecká vláda 16. marca 2020 zakázala všetky zhromaždenia v kostoloch, mešitách, synagógach a ostatných náboženských obciach. Netreba nám vzývať nebesia? Tak ďaleko sme sa očividne zatiaľ nedostali, ešte sme nepadli na kolená. Veríme, že máme všetko pevne v rukách, keď sa vyhneme každému ľudskému kontaktu. O čo by sme mali prosiť? Aby zmizol koronavírus a všetko bolo ako po starom? Nie je oveľa potrebnejšie žiadať o nápravu, aby nám bol sňatý závoj spred očí, a my by sme rozoznali a priznali si, v čom sme sa Bohu a jeho dielu ako jednotlivec a spoločnosť vzopreli?

Nezaoberajme sa tým, či je koronavírus Božím trestom. Ak Boh existuje a miluje svoje stvorenia, tak nedopustí pošliapavanie desiatich prikázaní ani zničenie samotného človeka. Tie prikázania nám dal, aby sme si zvolili život a nie smrť (Dt 30,19). Koronavírus vypukol v období pôstu. V čítaniach a evanjeliách sme každý deň opätovne vyzývaní k obráteniu. Boh nás varuje pred následkami neposlúchnutia tohto volania. Počujeme ho? Obrátenie znamená, že človek zostúpi z Božieho trónu, na ktorý sa sám posadil, uzná sa ako Božie stvorenie a svojho stvoriteľa bude žiadať o silu hľadať jeho vôľu.

Vo svetle mizérie sa nám naša arogancia chcieť rozhodovať o začiatku a konci života, určovať vlastné pohlavie, zabiť nechcené dieťa alebo si vytvoriť to chcené, krížiť človeka so zvieraťom alebo strojom, odhalí ako zločin. Nie sme vládcami nad životom a smrťou. Nie sme dokonca ani vládcami nad jedným malým vírusom. Predstavme si, že by sa politici, ktorí musia učiniť tie najťažšie rozhodnutia, spojili v spoločnej modlitbe na vyprosenie si múdrosti.

Ako by len odľahlo nám všetkým, ktorí sa cítime bezmocní. Besnenie koronavírusu sa nám pomocou radikálnych opatrení izolácie istotne podarí poraziť. Ale môže sa stať, že globálny ekonomický kolaps bude omnoho horší ako možný kolaps zdravotníckeho systému. Potrebujeme Ducha svätého, aby sme v blízkej budúcnosti učinili tie správne rozhodnutia. Človek, ktorý sa odvrátil od Boha a považuje sa za sebestačného, stratil pokoru. Budeme sa jej musieť opäť priučiť. No už teraz vidieť záblesky nádeje a požehnania. Uvedomujeme si, že sme všetci na jednej lodi. Komunikujeme spolu srdečnejšie, zostúpili sme z piedestálu „dokážem všetko“.

Kňazi riskujú svoje životy, aby boli chorým nablízku. V talianskom Bergame ich za jeden týždeň zomrelo šesť. Lekári a ošetrujúci personál podávajú heroické výkony. Obyvatelia si spevom z balkóna na balkón prejavujú ľudskú blízkosť. Potrebujeme sa navzájom. Na internete sa rozhoreli tisícky svetiel veriacich pastierov, kňazov a laikov. My veriaci tak môžeme nájsť toľko hľadanú soľ a pokrm. Na sviatok svätého Jozefa vyzýva pápež celý svet k modlitbe ruženca svetla. V nedeľu nás zvolávajú kostolné zvony, ktorých hlas však nasledovať nemôžeme. Virtuálne sa spojme v modlitbe a na svätej omši a prijímajme duchovné sväté prijímanie. Boh nás neopustil. Sme pokrstení, v našich srdciach prebýva Ježiš Kristus a tam ho aj nájdeme, lebo „kde sa rozmnožil hriech, tam sa ešte väčšmi rozhojnila milosť“ (Rim 5,20).

Článok vyšiel v časopise VATICAN, 4. vydanie, apríl 2020, preložené do slovenčiny so súhlasom autorky

Článok pôvodne vyšiel na christianitas.sk

Viac článkov s náboženskou tématikou nájdete v kategórii Svetonázor.

Pošlite nám svoj príbeh s Bohom.