Vďaka dominantnému globálnemu postaveniu Ameriky je jej vplyv cítiť všade a rôznymi spôsobmi. Jedným z príkladov je “wokeness”, ktorý našiel úrodnú pôdu v mnohých častiach Európy. Pred dvoma rokmi sme sa pozreli na to, ako Francúzi reagujú na kultúru woke a ako jej Macron “vyhlásil vojnu”, pričom (oprávnene) trval na tom, že je v rozpore s oficiálnym mottom Francúzska “Liberté, égalité, fraternité”. Wokeness so svojím zameraním na identitu naráža na francúzsky republikanizmus, ktorý je oficiálne farebne slepý až do tej miery, že je nezákonné viesť štatistiky o rase a viere.

Napriek odporu vlády a verejnosti sa wokeness vo Francúzsku naďalej presadzuje vďaka mladým menšinám, ktoré sú ovplyvnené (a v niektorých prípadoch aj vyučované a školené) americkou politickou kultúrou. Thomas Chatterton Williams, americký spisovateľ pôsobiaci v Paríži, je zástancom “spoločnosti bez farieb”, pretože ju považuje za nevyhnutnú na zachovanie multikulturalizmu. Do francúzskeho boja s “Le Wokisme” sa hlboko ponoril zo svojho centristického liberálneho pohľadu v dlhom článku z The Atlantic:

V priebehu konferencie rečníci opakovane diskutovali o tom, či to, čo Francúzi nazývajú le wokisme, je vážnym problémom. Väčšina panelistov a poslucháčov, vrátane mňa, odpovedala viac-menej kladne. Podľa analýzy násilných konfliktov, ktorú vypracovala politologička Barbara F. Walterová, je politická organizácia založená skôr na identite než na ideológii jedným z najlepších prediktorov občianskych sporov a dokonca občianskej vojny. Tým, že stavia skupiny proti sebe v boji o moc s nulovým súčtom – a triedi ich na stupnici cnosti založenej na privilégiách a útlaku -, nemôže pomôcť, ale vyzdvihuje rasu a etnicitu do takej miery, že predsudky skôr rozširuje, než aby ich znižovala, a v tomto procese podnecuje alebo minimálne poskytuje krytie pre násilnú a nebezpečnú majoritnú reakciu. Taký bol aspoň prevládajúci pocit skupiny.

Hoci sa jej podarilo preniknúť do francúzskej politiky, ani zďaleka nedosiahla taký úspech ako v USA a Kanade

Ako posledný panel “Médiá a univerzity: Diallo využil príležitosť, aby obhajoval opačný postoj. Na pódiu s ňou vystúpili politológ a dvaja profesori filozofie, z ktorých jeden bol moderátor, Perrine Simon-Nahum. Diallo je vo Francúzsku známa a polarizujúca postava, telegenická zástankyňa politiky identity s veľkým počtom fanúšikov na sociálnych sieťach. Poukazuje na paralely medzi francúzskym a americkým systémom trestného súdnictva (jeden z jej dokumentárnych filmov sa volá Z Paríža do Fergusonu) a tvrdí, že inštitucionálny rasizmus postihuje jej krajinu rovnako ako USA, najmä v prípade diskriminačného zastavovania a policajných prehliadok. Jej názory by sa v Amerike sotva považovali za extrémne, ale v niektorých kruhoch je považovaná za skutočne podvratnú činiteľku.

Diallo JE podvratný agent a možno ho považovať za amerického agenta vďaka tomu, o čo sa s nami Chatterton Williams podelí neskôr v článku

V roku 2010 pozvalo ministerstvo zahraničných vecí USA francúzskych politikov a aktivistov do programu pre lídrov, aby im pomohlo posilniť hlas a zastúpenie etnických skupín, ktoré boli vylúčené z vlády. Rokhaya Diallo sa na ňom zúčastnila, čo mnohí jej kritici stále používajú ako dôkaz, že je vyškolenou šíriteľkou americkej propagandy sociálnej spravodlivosti. (V roku 2017 Macronova vláda pod tlakom ľavice aj pravice požiadala o jej odvolanie – ako mi povedala Diallo, “zrušila” ju – z vládnej poradnej rady, zrejme z dôvodu, že politické organizovanie na rasovom a náboženskom základe je v rozpore s kľúčovými princípmi francúzskeho republikanizmu a sekularizmu alebo laïcité).

Ale v tajnej poznámke zverejnenej na WikiLeaks bývalý veľvyslanec USA Charles H. Rivkin uviedol pragmatické, sebecké zdôvodnenie programu, ktorý bol súčasťou tzv. stratégie angažovania menšín:

Francúzske inštitúcie sa neukázali ako dostatočne pružné na to, aby sa prispôsobili čoraz heterodoxnejšej demografii. Domnievame sa, že ak sa Francúzsku z dlhodobého hľadiska nepodarí úspešne zvýšiť príležitosti a zabezpečiť skutočné politické zastúpenie menšinového obyvateľstva, Francúzsko by sa mohlo stať slabšou, rozdelenejšou krajinou, možno náchylnejšou na krízy a zameranou do seba, a teda menej schopným spojencom.

Ako nazývate človeka, ktorý odchádza do cudzej krajiny, aby sa od nej nechal vycvičiť v tom, ako doma zhoršovať rozpory?….

Jean-François Braunstein, profesor filozofie na Univerzite Panthéon-Sorbonne, však odvetil, že “prebudení objavili nové epistemológie” – teórie poznania, ktoré potvrdzujú pocity nad faktami. Diallov postoj označil za “tvrdý útok proti vede a proti pravde”. Zdá sa, že chcel rozšíriť rozsah rozhovoru okrem rasovej identity aj na rozpad rodovej binárnosti, čo nebola téma, ktorej sa Diallo venoval. Simon-Nahum to dementoval, ale naznačil, že väčší spor o “koncepciu poznania” je stále znepokojujúci; odôvodňuje obavy, že francúzsky diskurz sa amerikanizuje.

Diallo odpovedal, že väčšina prítomných bola pravdepodobne “privilegovaná”, a ako taká sa neprimerane obávala “vzniku menšinových prejavov [od] ľudí, ktorí skutočne nemali prístup do určitých klubov… a spochybňujú veci, ktoré boli považované” za nespochybniteľné.

Znie presne ako americká sračka.

Chatterton Williamsová uznáva jej pravdu a potom robí to, čo robia všetci liberáli: odhaľuje svoj strach z toho, že sa k moci dostane tvrdá pravica prostredníctvom reakcie:

Francúzska reakcia na le wokisme bola pre mňa objavná. Pracujem na knihe o tom, ako sa americká kultúra a inštitúcie zmenili po lete 2020 a ako sa táto transformácia v nezvyčajnej miere odrazila na medzinárodnej úrovni, a najmä vo Francúzsku. Incident na Tocquevillovej konferencii ma prinútil prehodnotiť niektoré svoje predpoklady – a intenzívnejšie si uvedomiť, ako ľahko môže antibuditeľstvo podľahnúť dogmatizmu, ktorý je rovnako rigidný ako ten, proti ktorému sa snaží postaviť. Mnohé z diskusií sa tu odohrávajú akoby v paralelnom vesmíre, až desivo známom, ale s niekoľkými poučnými rozdielmi. Sú užitočnou optikou na zamyslenie sa nad excesmi a obmedzeniami, ako aj nad zásluhami sociálno-spravodlivého zápalu, ktorý zachvátil Spojené štáty.

Túto reakciu ešte vystupňovalo to, ako americké médiá pristupovali k vražde francúzskej učiteľky čečenským migrantom, ktorý vyznával radikálnu formu islamu:

Pre mnohých vo Francúzsku sa tento nový postoj výčitiek vykryštalizoval v titulku denníka New York Times. Po sťatí stredoškolského učiteľa Samuela Patyho v októbri 2020 – za priestupok, že v triede ukázal karikatúry Charlie Hebdo – sa prvé americké noviny v súvislosti s útokom nesústredili na Patyho, ale na útočníka: “Francúzska polícia zastrelila muža po smrteľnom útoku nožom na ulici.” Titulok bol následne zmenený a samotný článok bol relatívne vyvážený. Keď však opisoval Patyho ako toho, kto “podnietil hnev v niektorých moslimských rodinách”, pre mnohých francúzskych čitateľov to znamenalo jednoznačný záver: vyučovanie univerzálnej hodnoty slobody prejavu pre všetkých študentov bez ohľadu na etnickú príslušnosť bolo tým, čo v skutočnosti viedlo k Patyho vražde. Francúzske publikum túto myšlienku – ktorá sa opakovala vo väčšine amerických médií – považovalo za očistenie Patyho vraha, 18-ročného čečenského azylanta s extrémistickým presvedčením, ktorý svoju obeť ulovil až po tom, čo sa o jej existencii dozvedel od davu na sociálnych sieťach.

Čítanie takýchto správ v americkej tlači bolo pre mnohých Francúzov všetkých etník a náboženských vyznaní bolestivé. Celé mesiace bolo vnímanie opustenia obdivovaným a vplyvným spojencom predmetom neustálych rozhovorov. Prečo americkí komentátori využívali Patyho zabitie na získavanie bodov na Twitteri tým, že odsudzovali spoločnosť, ktorú nepoznali? Prečo denník Times tento brutálny čin zarámoval ako obyčajnú – a možno z toho vyvodiť, že možno prehnanú – policajnú streľbu? Prečo novinári iných médií vrátane denníka The Washington Post posilňovali naratív, ktorý redukoval zložité otázky sekularizmu, republikánstva a imigrácie na všeobecné obvinenia z islamofóbie? Prečo sa kritici na sociálnych sieťach uchyľovali k tupému rasovému prívlastku “belošský”? Nechápali, že francúzski občania afrického alebo arabského pôvodu sú tiež zdesení takýmto násilím?

Mnohí Francúzi začali vnímať svoj národ ako ústredné divadlo odporu voči prebudenej ortodoxii. Samotný Macron sa stal odhodlaným kritikom a trval na tom, aby jeho krajina išla vlastnou cestou a dosiahla multietnickú demokraciu bez toho, aby napodobňovala americký model posadnutý identitou. “Intelektuálnu diskusiu sme prenechali… anglosaským tradíciám založeným na inej histórii, ktorá nie je naša,” tvrdil tesne pred Patyho zabitím vo svojom prejave z októbra 2020 proti “islamistickému separatizmu”. Macronov vtedajší minister národného vzdelávania Jean-Michel Blanquer hovoril o potrebe viesť “boj” proti prebudeným myšlienkam, ktoré hlásajú americké univerzity.

Wokeness je len jedným z aspektov pokračujúcej amerikanizácie európskeho kontinentu, preto je dôležité, aby sme naďalej sledovali, ako sa Francúzsko snaží pred ňou brániť a zároveň umožňuje, aby sa jej zmocnili všetky ostatné aspekty.