“Rozhodnutie prezidenta Hollanda bolo veľmi odvážne. Mali sme vtedy totiž veľmi málo informácií. Francúzska armáda bola jedinou cudzou armádou, ktorá mohla konať spolu s malijskou. Chceli sa džihádisti vydať do Bamaka? Určite nie. Nemali sme ale vtedy informácie. Džihádisti vykonávali veľkú operáciu. Chceli zrejme dobyť územie medzi mestami Mopti a Sevar. Neexistovala iná varianta ako kladne odpovedať na žiadosť malijskej vlády a vyslať do tejto krajiny vojakov. Veľmi nám chýbal politický rozbor situácie,” uviedol.
“Dnes sa operácia Serval zmenila na operáciu Barkhane. Tá ale prekĺzava. Začal proces, afganizácie. Vznikla zložitá situácia. Silnie nepriateľstvo zo strany miestnych obyvateľov nehľadiac na to, že stále opakujeme, že sa tam nachádzame práve kvôli ich obrane. Naša vojenská prítomnosť neprispela k bezpečnosti. Severná a centrálna časť Mali nie sú vôbec kontrolované. Tiež severná časť Burkina Faso. Súdiac podľa dynamiky zníženia bezpečnosti od začiatku operácie Serval nebolo vojenských cieľov doteraz dosiahnutých,” dodal Bigot.
Bigot neraz od začiatku operácie Serval nastolil otázku politického prekonania krízy v Mali po skončení vojenskej operácie. Vyvolalo to podráždenie ministra Laurenta Fabiusa, ktorý potom diplomata prepustil.
“Vždy som hovoril, že sme doteraz nezvážili politické riešenie, ktoré bude možné po skončení vojenskej operácie […] Tvrdo mi povedali, že na to nemáme prostriedky. Namietal som: ‘Posielame (pozn. do Mali) päťtisíc vojakov a nemôžeme poslať 10 ľudí, ktorí pomôžu nastoliť mier?‘ Moje výroky veľmi podráždili vedenie a ministra…, keď na ministerstve zahraničia niekto prejaví osobnú iniciatívu, tvrdo sa s ním vysporiadajú,” povedal Bigot.
Neopakuje sa v Mali afganský scenár? Podľa diplomata je odpoveď na túto otázku jednoznačná: “Nechceli sme sa učiť z vlastných chýb, ktoré sa urobili v Afganistane. Miestni obyvatelia začali čoskoro po začatí operácie vnímať cudziu armádu ako okupačnú. V Afganistane sme kvôli našim princípom zabíjali príslušníkov Talibanu. Pritom ale zabúdali, že ide o niečich manželov, otcov, bratov. Keď sa zabíja taký počet ľudí, určite to vyvolá odpor celých komunít a klanov. Nemôžu uznať vaše právo na vraždenie svojich príslušníkov, dokonca ak sú obvinení z terorizmu.“
Diplomat povedal, že Francúzi vzbudzujú odpor miestnych obyvateľov, keď označujú za teroristov ľudí, ktorých za ne obyvatelia nepokladajú: “Miestni obyvatelia si navyše jasne uvedomujú, že sa ich životné podmienky nezlepšujú, že stále žijú pod jarmom malijského štátu, že sú aj naďalej vystavení prenasledovaním zo strany bezpečnostných síl. Takže život nie je lepší, francúzski vojaci si dovoľujú zabíjať ich krajanov. Francúzska armáda preto stratila podporu miestneho obyvateľstva.“
Bigot poukázal na pokrytectvo francúzskej zahraničnej politiky: “Francúzsko opovrhla týmto princípom (nezasahovania) vo Venezuele, keď uznalo predsedu Národného zhromaždenia hlavou štátu. V Alžírsku ale uplatnilo Francúzsko princíp nezasahovania. Bolo by dobre, keby nám francúzska diplomacia vysvetlila, v ktorých prípadoch tento princíp uplatňuje a v ktorých nie. Francúzi by potom ľahšie pochopili princípy zahraničnej politiky.“
Priznal sa, že ho prekvapuje francúzska nedôslednosť.
“Napríklad v Sýrii. Čo sa týka Mali, Hollande spravodlivo pripomenul dodržanie medzinárodného práva. Zasiahli sme na žiadosť malijských úradov a pod záštitou OSN v súlade s medzinárodným právom. Ale bombardovanie v Sýrii porušuje medzinárodné právo, pretože sa koná bez mandátu Bezpečnostnej rady OSN, bez súhlasu miestnej legitímnej moci, ktorú uznávame. Kritizujeme Assada, ale uznávame ho legitímnym prezidentom Sýrie […] Bez súhlasu miestnych úradov, bez mandátu BR OSN sa koná bombardovania cudzieho územia. Aká je to medzinárodná zákonnosť? Je to nedôslednosť. […] Myslím si, že sila krajiny spočíva v pokračovaní tradícií zahraničnej politiky a dôslednosti, čo nám zjavne chýba,” usudzuje bývalý diplomat.



















