Paríž 3. februára 2023 (HSP-Thibault Camus)

Ďalších 1,2 milióna ľudí vyšlo včera vo Francúzsku do ulíc, aby protestovali proti plánu Emmanuela Macrona posunúť vek odchodu do dôchodku zo 62 na 64 rokov. Jeho premiérka Elisabeth Borneová cez víkend trvala na tom, že o jeho dôchodkových reformách sa nedá vyjednávať. Uvidíme, čo s tým, znela reakcia ľudí, ktorí už druhýkrát v priebehu dvoch týždňov masovo demonštrovali

Protestujú však kvôli oveľa viac veciam než len kvôli dôchodkovej reforme, píše Gavin Mortimer pre The Spectator. Je to vyvrcholenie šiestich rokov ras-le-bol (zúfalstva), čo je slovo, ktoré od demonštrantov počuť najčastejšie. Videl som ho nespočetne veľakrát načmárané na transparentoch, plagátoch a na žltých vestách, ktoré mali na sebe ľudia v uliciach.

Často počuť aj iné slovo – “Macron”, a to nie je vyslovené s úctou alebo obdivom. Je to niečo celkom iné, keď stojíte medzi tisíckami Francúzov a Francúzok, ktorí ako jeden muž skandujú “Macron démission” (Macron, odstúp).

Prieskum, ktorý sa uskutočnil tento týždeň, ukázal, že 63 % Francúzov si myslí, že ich prezident nie je schopný vykonávať svoju funkciu. Ide však rovnako o jeho charakter ako o jeho kompetencie; nenávisť, ktorú milióny ľudí pociťujú voči hlave štátu, je vnútorná a neprekvapujúca.

Macron odo dňa svojho zvolenia v máji 2017 dával jasne najavo, že je prezidentom globalizácie, ktorý miluje EÚ. “Chcem, aby sa Francúzsko stalo národom začínajúcich podnikateľov,” chválil sa pred publikom obdivujúcich technikov mesiac po nástupe do funkcie. “Národ, ktorý myslí a pohybuje sa ako začínajúci podnik.

Tí, ktorí nesúhlasili s jeho víziou budúcnosti Francúzska, sa mu vysmievali. Boli to “lajdáci”, “tvrdohlaví Galovia” a, čo bolo najhoršie, “nič”. Na jeseň 2018 Macronov hovorca Benjamin Griveaux odbil sťažnosti na zavedenie ekologickej dane z pohonných hmôt posmeškom, že tí, ktorí robia rozruch, sú “ľudia, ktorí fajčia a jazdia na naftových autách… nie je to Francúzsko 21. storočia, aké chceme”.

Francúzi nezabudli ani neodpustili. Niektorí anglofónni komentátori sa minulý rok dopustili omylu, keď sa domnievali, že Macronovo znovuzvolenie je potvrdením jeho prezidentstva. Nič také to nebolo. Vyhral preto, lebo stál proti Marine Le Penovej a Francúzi nedokázali stráviť myšlienku, že by bola ich reprezentantkou na svetovej scéne v čase, keď bol Putin na pochode.

Parlamentné voľby, ktoré nasledovali, boli skutočným odrazom toho, ako si Francúzi myslia, že Macron si počínal v domácich otázkach, ako je hospodárstvo, prisťahovalectvo, právo a poriadok a životné prostredie. Jeho strana Renesancia stratila viac ako 100 kresiel, čím ho pripravila o absolútnu väčšinu v Národnom zhromaždení. To si Francúzsko myslelo o jeho centristickej politike.

Namiesto toho voliči pridelili 89 kresiel Le Penovej strane Národné zjednotenie, čím sa stala druhou najväčšou časťou zhromaždenia, a 151 kresiel ľavicovej koalícii socialistov, zelených a komunistov Jeana-Luca Mélenchona.

Z ekonomického hľadiska nie je medzi Le Penovou a Mélenchonom, dvojicou protekcionistov, ktorí obviňujú globalizmus z úpadku francúzskeho priemyslu, veľký rozdiel. Spája ich aj dlhodobý euroskepticizmus.

Keď sa v roku 2005 vo Francúzsku konalo referendum o ústave EÚ, Mélenchon bol vedúcou osobnosťou ľavice v rámci kampane “nie”. Ako vtedy povedal, bol proti ústave, pretože bola “nedemokratická, vypracovaná konventom, ktorý nikto nevolil… Nechápem, ako je za týchto podmienok možný ľavicový reformizmus”.

Vo Francúzsku stála na čele kampane Áno stredopravá strana na čele s prezidentom Jacquesom Chiracom, ale krajná pravica sa spojila s Mélenchonom. Jean-Marie Le Pen, Marinein otec a vtedajší predseda Národného frontu, v prejave krátko pred hlasovaním vysvetlil, prečo je proti ústave. Obviňoval EÚ z “nezamestnanosti, ktorá sa prejavila štrukturálnym spôsobom, zrodila sa v dôsledku deindustrializácie… a zhoršuje sa masovým príchodom prisťahovalcov, z ktorých väčšina zvyšuje počet ľudí odkázaných na sociálnu pomoc”.

Referendum prinieslo šokujúci výsledok v prospech kampane “Nie”, ale to, čo sa stalo potom, sa stalo neslávne známym. Francúzsky parlament, podporovaný Bruselom, ignoroval výsledok referenda a v roku 2007 schválil ústavu, ktorá bola preformulovaná na Lisabonskú zmluvu, bez toho, aby tentoraz urobil chybu a predložil ju občanom.

Tí, ktorí hlasovali proti referendu, boli vo všeobecnosti robotníci, ľudia bez univerzitného vzdelania a, čo je možno najdôležitejšie, muži a ženy, ktorí žili v provinciách. V prieskume verejnej mienky niekoľko dní po výsledku 52 % hlasujúcich proti vysvetlilo, že tak urobili preto, lebo obviňovali EÚ z poklesu svojej životnej úrovne.

Demografická skupina “Nie” dostala pomenovanie La France périphérique a podľa Jérôma Fourqueta, jedného z najlepších politológov v krajine, sa stala Macronovým bête noire. “Robotnícka trieda zostáva sociálno-profesijnou kategóriou, proti ktorej sa najviac stavia,” povedal o protestoch proti dôchodkom. Najmenej pravdepodobne budú protestovať vzdelaní a dobre platení bieli golieri, ktorí žijú v mestách a majú radi svoju prácu v kancelárii.

Toto rozdelenie využívajú Macronovi politickí oponenti, najmä na pravici. Obviňujú ho, že reformy zavádza na príkaz Bruselu. V roku 2019 Rada EÚ odporučila Francúzsku “reformovať dôchodkový systém s cieľom postupne štandardizovať pravidlá rôznych dôchodkových systémov”.

Záväzok reformovať dôchodky bol zahrnutý do francúzskeho národného plánu obnovy a odolnosti, ktorý Francúzsko predložilo Európskej komisii po skončení krízy v roku 2021. Marine Le Penová nedávno obvinila EÚ z “vydierania”, čím naznačila, že finančné prostriedky vo výške 40 miliárd EUR (35,3 miliardy GBP), o ktoré Francúzsko požiadalo Brusel v rámci plánu obnovy, sú podmienené tým, že republika zreformuje svoj dôchodkový systém.

To je omyl. Reforma je v Macronovom programe od jeho nástupu do funkcie v roku 2017 a prvýkrát sa pokúsil o manipuláciu s dôchodkami v roku 2019 predtým, ako Covid poslal Francúzsko do výluky. Napriek tomu Le Penovej falošné tvrdenie len ešte viac rozdúcha vášne medzi mnohými euroskeptickými protestujúcimi.

Macron v januári 2018 v rozhovore pre BBC priznal, že ak by mal možnosť nasledovať Britániu z EÚ, francúzski voliči by ju pravdepodobne nasledovali. Kým sa takáto príležitosť naskytne, francúzski nevoliči budú naďalej protestovať proti politickému zriadeniu, ktoré podľa nich koná v najlepšom záujme Bruselu, a nie ich.