Macron v lete roku 2017 začal svoje prezidentovanie bez nejakých komplexov vraviac, že “pre politických hrdinov neexistuje pojem času”, odhodlaný stať sa politickým hrdinom. Chcel reformovať Európu, mal byť jej očakávaným záchrancom a posilniť ju, aby bola schopná čeliť migrantskej kríze na jednej strane a americkému prezidentovi Donaldovi Trumpovi na strane druhej.
Podľa Macrona Európa potrebuje silného vodcu. A on ako “rytier bez bázne a hanby” sa chcel do tejto roly pasovať. Chcel byť tou vedúcou silou reprezentujúcu Európu, európskou protiváhou voči Amerike, ktorá má vo zvyku nazerať na Európu zhora. Mimochodom, aj bývalý minister zahraničných vecí USA Henry Kissinger sa v 70. rokoch opýtal, “komu má zavolať, aby rozprával s Európou”.
Macron vcelku mal na to predpoklady ako “mladý, krásny a inteligentný vodca s určitou dávkou arogancie”, s cieľom reštrukturalizovať EÚ a reformovať eurozónu. Boli to “krásne slová”, ale po roku bilancie jeho prezidentovania treba konštatovať, že zostalo len pri tých rečiach. Po roku “priemernej” vlády je Macron “na rovnakom bode” a hmatateľné výsledky sú “slabé”.
Podľa jeho vlastného priznania je dnes dôležitejšie, že “skutočnou hranicou v Európe je tá, ktorá rozdeľuje progresivistov a nacionalistov” a najťažšou úlohou je nájsť spôsob spoločného žitia “nacionalistických” a “progresívnych” vlád.