Táto téma, napriek tomu, že jej už bolo venovaných viacero konferencií, knižných publikácií, prednášok, článkov a spomienok je stále živá a otvorená, pretože sa nás bytostne dotýka v osobnej, rodinnej, spoločenskej i cirkevnej rovine a nebude ju možné nikdy celkom uzatvoriť, ako nie je možné uzatvoriť prenasledovanie a život prvých kresťanov do Milánskeho ediktu v roku 313.

Časopis sa zameriava  pri príležitosti stého výročia narodenia tajného biskupa Felixa Máriu Davídka /1921 – 1988/ zvlášť na  jeho osobu a rozsiahlu činnosť vo viacerých smeroch, osobitne na biskupské a kňazské vysviacky, ktoré udelil, a niektoré z nich je možné pokladať z pohľadu učenia Cirkvi za problematické, ktoré priniesli do života tých, ktorí ich prijali, aj po získaní slobody problematické riešenia, s ktorými všetci neboli spokojní.

F. M. Davídek  bol síce rozporuplnou osobnosťou, no nemožno mu uprieť jeho vysokú inteligenciu, jeho hrdinské znášanie väzenia, ktoré trvalo 14 rokov a plné nasadenie sa pre Cirkev, v ktorom pokračoval aj po prepustení z väzenia až do smrti. Problematike tajnej Cirkvi sa časopis venuje s vysokou profesionalitou z historického i teologického pohľadu, vo viacerých článkoch ponúka spätné pohľady jej protagonistov na toto ťažké obdobie v živote Cirkvi.

Tiež je možné na YouTube si pozrieť prednášku, ktorá sa konala v rámci osláv 300. Výročia blahorečenia sv. Jána Nepomuckého 19. Marca 2021 v Nepomuku Fenomén skrytej cirkvi a tajných svätení, ktorú predniesla pracovníčka Ustr Lic.iur.can. Eva Vybíralová Ph.D., ktorá objasňuje problematiku činnosti tajnej Cirkvi v celom jej kontexte so zameraním na biskupské a kňazské vysviacky v tej dobe udelené, ako v bývalom Československu pôsobiacimi biskupmi, či už vo verejnej alebo tajnej pastorácií,  alebo biskupmi v zahraničí v Poľsku a Nemeckej demokratickej republike.

Cirkev v Československu, ako aj v iných socialistických krajinách, sa v roku 1948 po uchopení moci komunistickou stranou dostala do zlej a zložitej situácie. Začal tvrdý protináboženský boj a prenasledovanie zamerané osobitne proti biskupom kňazom, rehoľníkom, ale aj veriacim. Popri značne obmedzenej verejnej štátom prísne kontrolovanej pastorácii sa vďaka odvahe niektorých jednotlivcov a skupín vytvorili paralelné štruktúry skrytej Cirkvi, ktorá sa usilovala pôsobiť slobodne bez obmedzení vydaných štátom.

Pre všetkých, ktorí sa na jej činnosti a aktivitách podieľali hrozili v prípade jej odhalenia vysoké tresty. Napriek tomu sa mnohí neváhali do jej činnosti zapájať aj ju organizovať, hoci mnohému sami nerozumeli a jej činnosť bolo možné odhaliť až po roku 1989, kedy sa riešili aj niektoré problémy, ktoré skryté pôsobenie prinieslo, napríklad začlenenie kňazov do verejnej pastorácie. Obdobie do roku 1989 rezonuje nielen v spomienkach, ale aj v životoch mnohých z nás, ktorí sme v tomto období žili a záležalo nám na plnohodnotnom kresťanskom živote, odovzdávaní a  šírení viery v spoločnosti, ktorá sa netajila s proticirkevným a protikresťanským bojom.

Zdá sa mi, že táto téma zostala nedoriešená a nedocenená v Cirkvi ani v spoločnosti, ktorá nastúpila po skončení totality, ktorá určitý čas zo zodpovednej práce tajnej Cirkvi ťažila, na nej si niektorí postavili svoju politickú, či cirkevnú kariéru, a vybrali si z nej len to, čo bolo pre nich výhodné a najradšej by ju odsunuli do zabudnutia, kam aj tak pre slabnúcu pamäť a nezáujem širšej verejnosti o kresťanské hodnoty a Cirkev postupne smeruje.

Som rád, že zostáva stále živou témou pre historikov, ktorí majú odvahu ju otvárať aj v súčasnosti, i keď sa to niektorým nehodí a boli by radi keby svedkovia minulosti úplne mlčali. Že aj dnes sa niekto pýta sa na mnohé otázky, ktoré z jej pôsobenia i po desaťročiach zostávajú otvorené, nevysvetlené a majú dosah i pre život v súčasnosti. Keďže som v tom období žil bol som do života Cirkvi rozličnými spôsobmi vtiahnutý, tak sa rád tejto téme venujem s presvedčením, že môže byť v mnohom poučná a prínosná aj pre súčasnosť a budúcnosť. Dôležité je aké ovocie prinášala Cirkev v rokoch prenasledovania  i to, čo po nej zostalo a pretrvalo do súčasnosti.

I skutočnosť, že uplynulo viac než 30 rokov od času kedy skrytá Cirkev svoju činnosť ukončila a v produktívnom veku sú už len tí najmladší z nás, ktorí sme ju zažili a väčšina jej aktérov i protagonistov je už na večnosti, pokladám za potrebné o tejto téme hovoriť, aj vzhľadom k súčasnému vývoju v Cirkvi i v spoločnosti v obidvoch krajinách bývalého Československa.  Z obdobia života a činnosti tajnej Cirkvi zostali viaceré artefakty, svedectvá a štúdie a dnes fungujúce pamäťové inštitúcie, ako Ústav Pamäti národa, Ustav pro studium totalitních režimú, tiež organizácie združujúce bývalých politických väzňov aj niektoré iné, im venujú svoju pozornosť.

Zdá sa mi, že pre Cirkev sa stala téma skrytej Cirkvi v rokoch vlády komunistického režimu, akýmsi horúcim zemiakom, ktorý namiesto ocenenia a poctivého zhodnotenia jej činnosti bol odsúvaný na okraj, tabuizovaný až sa mi zdá odsunutý celkom do zabudnutia. Mnohí z tých, ktorí sa pre Cirkev veľa angažovali, obetovali, pracovali zomreli  nedocenení, opustení, nepochopení, zabudnutí a mnohí, ktorí ťažili so situácie vtedy, napríklad otvorenou alebo skrytou spoluprácou s vládnucim režimom, ťažia  aj dnes. Ale ľudskú spravodlivosť asi nie je možné celkom dotiahnuť k úspešnému cieľu.

Úlohou Cirkvi, ktorú založil Kristus na tradíciách Starého Zákona a dal jej pravidlá a podmienky fungovania, by vždy malo byť viesť ľudí k nemu a zhromažďovať ich okolo neho. Pokušenie tvoriť si cirkev podľa vlastných predstáv je asi u mnohých vždy aktuálne, asi preto svoje najúspešnejšie fungovanie mala Cirkev v dejinách vtedy, keď bola prenasledovaná, či nútená žiť v ťažkých podmienkach. V každom období  boli kňazi aj veriaci,  nejakým spôsobom pokúšaní, aby v nejakej miere kolaborovali s mocnými tohto sveta, aj cez rozličné politické systémy, ako nacizmus, komunizmus i liberalizmus. Každý má právo na  svoju názorovú, či politickú orientáciu, ale nie je v poriadku, ak jej podriadi svoje postavenie či úrad v Cirkvi. Podriaďovať cirkevnú funkciu len  ľudským hodnotám a názorom môže byť tragické. Osobitne kňaz, ktorého povolal Kristus má byť v prvom rade jeho služobníkom a služobníkom Cirkvi a veriacich, nemal by v tejto službe hľadať  len vlastné naplnenie, uspokojenie, osoh a výhody, ani na úkor iných služobníkov Cirkvi, ani veriacich, ani nikoho z ľudí.

Ľudovít Košík