Môj profil 
Predplatné
“Každý si myslí, že ho nemožno oklamať, aby uveril, že spravil niečo, čo nikdy neurobil, a ak im niekto porozpráva o falošnej spomienke, dokáže ju rozoznať. My sme však zistili, že v skutočnosti sú ľudia náchylní na to, aby mali falošné spomienky, a tie znejú ako naozajstné,” skonštatovala autorka štúdie Julia Shaw z katedry psychológie a jazykovedy na University College London.
Shaw postavila výskum na výsledkoch svojej predošlej štúdie z roku 2015. Vtedy sa jej podarilo účastníkom úspešne vštepiť falošné spomienky o spáchaní zločinu v mladosti, ktorý zahŕňal napríklad krádež, napadnutie alebo napadnutie so zbraňou a vyústil do kontaktu s políciou. To s kolegom dosiahli tak, že pri rozhovoroch používali sugestívne otázky a taktiky či vizualizačné techniky a prostredníctvom nich presvedčili účastníkov, že im pomáhajú nájsť zabudnutú spomienku, hoci im v skutočnosti “dávali do hlavy” falošnú. Väčšina z účastníkov si napokon vytvorila falošnú spomienku o spáchaní zločinu, pričom zhodne uviedli, že sa im zdala neuveriteľne skutočná.
Nový výskum pozostával z dvoch štúdií, pri ktorých Shaw so svojím tímom využila videá s účastníkmi štúdie z roku 2015, ako rozprávajú svoje falošné spomienky. Noví účastníci si dané videá pozreli a potom mali povedať, či osoba na nich hovorí o skutočnej udalosti alebo nie. Falošné spomienky o spáchaní zločinu vedelo správe identifikovať len 53 percent z účastníkov. Tieto výsledky následne výskumníci využili v druhej štúdii. Účastníkom povedali, že jedna zo spomienok, na ktoré sa pozerajú, je falošná, napriek tomu ich odpovede neboli o nič lepšie.
U účastníkov bola rovnaká pravdepodobnosť chybnej identifikácie aj v prípade pravých spomienok. Po tom, ako im výskumný tím povedal, že niektoré videá obsahujú falošné spomienky, mnohé pravé sa im už potom také zdali.
Výsledky výskumu podľa Shaw dokazujú, že sa so spomienkami ľudí dá ľahko manipulovať a policajti či právnici by si toho mali byť vedomí. “Obzvlášť sudcovia by nikdy nemali predpokladať, že vedia rozoznať, ak má niekto falošnú spomienku, a mali by zvážiť celý proces, aby videli, či existuje nejaké riziko kontaminácie spomienok obžalovaného alebo svedka,” uviedla psychologička s tým, že spomínané zistenia zdôrazňujú dôležitosť zabezpečenia správneho trestného konania. “Proces vypočúvania by mal byť založený na dôkazoch, aby sa tak znížilo riziko vštepenia falošných spomienok ľuďom, ktorých polícia vypočúva,” dodala.
Tento výskum môže byť prelomový, keď vezmeme do úvahy, koľko otcov dnes čelí podľa ich slov falošným obvineniam zo strany exmanželiek, a ich detí napr. zo sexuálneho zneužívania. Obzvlášť deti môžu byť extrémne náchylné prisvojiť si vsugerované myšlienky, ktoré využívajú rodičia na svoj boj medzi sebou. V súvislosti s dôkazom psychologičky tiež zrazu v inom svetle vyznievajú obvinenia zo sexuálneho obťažovania zo strany kňazov, na ktoré si údajné obete spomenuli po desiatkach rokov, aj to po netradičných terapiách, počas ktorých im falošné myšlienky mohla vsugerovať aj na mužov či cirkev zaťažená terapeutka (ako sa to javí v prípade obvinení na vladyku Milana Chautura).
.JPG)
.jpg)
