Cieľom je, aby som čo najviac prispôsobil svoju existenciu tomu, čo je mojou úlohou, poslaním v živote, ako ju čo najlepšie a najzodpovednejšie uskutočňovať a slúžiť Bohu i ľuďom okolo seba.

Nevieme dokedy budú vzniknuté obmedzenia ešte trvať, čo bude nasledovať a či sa vôbec situácia vráti k stavu, ktorý bol pred jej vznikom a či bude život a jeho spôsob, na ktorý sme boli zvyknutí ešte pokračovať. Čas ide dopredu, človek je ohrozený čoraz viac nielen chorobou a život každého z nás smeruje k jeho pozemskému ukončeniu a jeho zavŕšeniu, ktorý iste skôr či neskôr a možno aj z dôvodov všetkých nás ohrozujúcej pandémie skôr ako sme predpokladali príde. To je jediná istota aj v tejto čudnej dobe, že náš život na tejto zemi sa skončí, len nepoznáme čas ani okolnosti odchodu z nej.

Epidémie, pandémie, choroby, ohrozenia života vždy boli a sú. Z histórie vieme o nich najneskôr od stredoveku, kedy ohrozovali a ničili celé skupiny obyvateľov, ktorí ich dôsledkom podľahli nielen vlastnou vinou.

My sme sa spoľahli na to, že nás sa to už netýka, že sme už za tým, že naše vyspelé zdravotníctvo, veda, to už prekonali. Je to len niekoľko málo rokov, čo boli pozatvárané infekčné oddelenia vo väčšine okresných nemocníc ako nepotrebné, z dôvodov úspor. Predpokladali sme že hygiena, dezinfekcia, prevencia, očkovanie… nás do takýchto situácií už nemôžu dostať. No prišlo čosi väčšinou ľudí neočakávané. Prišiel vírus s jeho mutáciami a ohrozeniami. Otázky prečo, odkiaľ, dokedy, kto to spôsobil, čo nám to prinesie, aké budú dôsledky, sú pre človeka vlastné a legitímne a patria k jeho podstate a prirodzenosti.

Spájanie prirodzených i nadprirodzených opatrení

Skúsenosť nás poúča, že v minulosti sa takéto situácie riešili spájaním prirodzených i nadprirodzených opatrení. Dodnes v takmer všetkých mestách poznáme morové stĺpy, pri ktorých sa občania stretávajú pri rôznych čudných príležitostiach, ale zatiaľ sa takmer vôbec nestretávajú sa k modlitbám, aby sa bránili čoraz viac účinnejšiemu ohrozeniu pandémiou. Každý človek je nielen telesný, ale k jeho podstate patrí aj duša. Keď táto opustí telo človeka zomiera. K prirodzenosti človeka, či je veriaci alebo neveriaci, patrí aj duševný a duchovný rozmer života.

Súčasný svet, nielen ten komunistický, ktorý sa protináboženským bojom netajil sa sústredil len na telesné šťastie človeka a všetko vynakladal na to, aby mal k tomu vytvárané čo najlepšie materiálne podmienky, duchovný život potláčal a usiloval sa ho celkom umlčať. Ten sa však svojou prázdnotou i tlakom zrútil a prišiel nový materialistický spoločenský systém, ktorý viac než teóriou skôr praxou priniesol protináboženský boj a tak môžeme pociťovať jeho dôsledky.

Súčasné technické vymoženosti človeku umožňujú život, ktorý prácou na to aby zabezpečil svoju obživu a svojej rodiny, požaduje časť jeho síl, schopností a času a zostáva mu priestor na voľnočasové aktivity a zábavu, ktoré môže využiť a usmerniť takým spôsobom, ako uzná sám za vhodné. Máme tu veľký priemysel zábavy, turistiky, cestovania, športu, kultúry, médií… ktorý sme mohli naplno využívať k vlastnému uspokojovaniu.

Zabudlo sa na úlohu človeka – plniť Božiu vôľu

Mnohí ľudia získali dojem, že im to postačuje k plnohodnotnému životu. Práca, oddych, zábava… A človek sa začal správať ako vlastník a majiteľ sveta, hodnôt, života. Sám si určoval pravidlá morálky. Akosi sa pozabudlo, vytratilo, že jeho úloha je plniť Boží plán so svetom a životom každého jednotlivca. Božiu vôľu – slúžiť Bohu a človeku, že nie človek je pánom sveta, ale že je tu niekto, kto svet stvoril, riadi, usmerňuje a dal pravidlá, pri dodržaní ktorých môže úspešne fungovať. Svet ani človek bez Boha nemá budúcnosť a už vôbec nie šťastnú. Odmietnutie Boha a hriech a tolerancia k nemu je vždy tragédiou s mnohými dôsledkami, ktoré sa nemusia prejaviť hneď.

Aj človek, ktorý chce byť moderný, väčšina ľudstva vylúčila Boha zo svojho života a sveta, ba zdá sa mi, že i z Cirkvi, v nádeji, že si postačíme sami so svojimi ľudskými silami a prostriedkami a že budeme šťastnejší, spokojnejší aj bez neho sme si upravili pravidlá, že ho vôbec nepotrebujeme, ba že on nám prekáža v našich plánoch a predstavách a tak sa aj správame v nádejí, že nám to prinesie prosperitu, radosť, spokojnosť, šťastie… Upozornenia a výzvy, ktoré niekedy prichádzajú ignorujeme a riešime zábavou, spoločenským životom, akciami, aktivitami, prácou, náhradami, alkoholom, drogami, voľnými zväzkami, nezriadenými sexuálnymi vzťahmi… len aby nám dobre bolo. Chorobu, smrť sme vytlačili na okraj, aby sme o nej počuli čo najmenej a snažili sa ju premôcť myšlienkami na život, mladosť, zdravie, že nás sa to vlastne ani netýka…

Už rok máme problémy, ktorými nás niekto tlačí k niečomu, čo nie je súčasťou našej prirodzenosti. Oberá nás o slobodu a ľudské práva. A väčšina sa snaží poslúchať a plniť nariadenia, väčšinou nesystémové, nezmyselné, ohrozujúce naše duševné ale aj fyzické zdravie viac než pandémia. Dozvedáme sa, že pandémia sa nechystá ukončiť svoje pôsobenie medzi nami, vyjadrenia odborníkov sú nejasné, rozporuplné, nespoľahlivé, opatrenia nie celkom účinné, prinášajú problémy, ktoré sme nečakali a pribúda ich…

Zatvorené kostoly, zákaz vychádzania

Zatvorené kostoly, akékoľvek medziľudské stretnutia už rok obmedzené a vyše štvrť roka celkom zakázané aj medzi najbližšími príbuznými nebývajúcimi v jednej domácnosti, zákaz navštevovať, cestovať, športovať… Už druhé veľkonočné sviatky po sebe, bez možnosti ich sláviť účasťou na bohoslužbách a rodinných stretnutiach, zachovaní tradícií. Dovolená je len práca a súkromný život v domácnostiach, s možnosťou používania a využívania súčasných mediálnych technológií.

Niet inej cesty, ako z toho von, len pokánie, návrat k Bohu, k hodnotám, ktoré človeka vytvárajú, budujú, k rodine, k národu, k rešpektovaniu prirodzeného poriadku a zdravému životnému štýlu a spôsobu života. Ak nebudete konať pokánie všetci zahyniete /por. Lk. 13,5/. Boha nie je možné zabiť ani umlčať a každý pokus o to, nám prinesie mnohé problémy a komplikácie. V dňoch pred Veľkou nocou počúvame v liturgických čítaniach z Božieho slova o zrade Ježiša mnohých z jeho súčasníkov a spiknutí predstaviteľov jeho národa aj náboženstva proti nemu.

Vytláčanie Krista mimo záujmu sveta

Jeden z apoštolov Judáš ho zradil, zaprel ho i apoštol Peter, ktorý vyhlásil, že ho vôbec nepozná. Zrada Boha nie je len otázkou minulosti. Ľudia aj dnes kameňujú Krista, ako to robili jeho súčasníci, /por. Jn. 10,31/ a usilujú sa ho vytlačiť nielen na periférie, ale celkom do zabudnutia a mimo záujmu sveta, spoločnosti, národov, rodín, osobností ba i Cirkvi. Nerozumieme si v rodinách, v zamestnaní, v spoločnosti, v Cirkvi. Prestávajú fungovať inštitúcie a nerozumieme si ani v časoch krízy, ktorá by nás mala zjednocovať a upevňovať v správnom rozhodovaní a konaní.

Nehľadáme pravdu, správame sa autoritatívne, arogantne, násilnícky, totalitárne… Prichádza často ku konfliktom. Bez Boha svoje šťastie iste nevybudujeme. Prostriedky, ktoré sú nám ponúkané na zvládnutie krízy sú neúplné a nedostatočné. Ak vylúčime Boží rozmer zo života spoločnosti a človeka šťastie ani prosperitu nám to neprinesie. Bez Boha stráca zmysel existencie aj Cirkev.

Tak ako pred dvomi tisícročiami sa predstavitelia sveta mocných a bohatých zjednotili proti Ježišovi a urobili všetko pre to, aby ho odstránili zo sveta, zdá sa mi, že aj dnes sa deje niečo podobné. Mnohí sa z rozličných dôvodov, pre rozličné sľuby a výhody dali do služby tých, ktorí bojujú proti Ježišovi, nevynímajúc tých, ktorým by malo záležať na jeho oslave. Chcú ho odstrániť zo srdca tých, ktorí napriek všetkým odpútavajúcim aktivitám si ešte dokázali zachovať lásku k nemu vo svojich srdciach. V mene zdravia, úspechu, prosperity, pohodlného života, cestovania, športovania…

Ale človek, ktorý zaprie, zradí Boha a tým aj človeka, svoje šťastie nenájde inou cestou ako v ľútosti, pokání a náprave života. Bez Boha nemá budúcnosť ani človek ani svet. Kiež by sme sa ešte spamätali. Čas je krátky a náš život smeruje k svojmu zavŕšeniu. Nepredajme si svoju večnosť za misu šošovice. Čo osoží človeku ak by získal aj celý svet ale duši by uškodil? /por. Mt. 16,26/

Ľudovít Košík