Biela kniha o budúcnosti európskej obrany, ktorú pripravuje Európska komisia spolu s vysokou predstaviteľkou Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku Kajou Kallasovou, by mala byť predložená Európskej rade v blízkej budúcnosti (tam podpora/ nepodpora bude stáť na Róbertovi Ficovi). Očakáva sa, že tento dokument poskytne konkrétne návrhy na výrazné posilnenie obranných kapacít EÚ a prijatie opatrení porovnateľných s tými v čase vojny. Poslanci tiež uvítali nedávno predstavený plán ReArm Europe, zameraný na prezbrojenie Európy.

V uznesení europoslanci vyzvali členské štáty, medzinárodných partnerov a spojencov v NATO, aby odstránili všetky obmedzenia týkajúce sa použitia západných zbraňových systémov dodaných Ukrajine proti vojenským cieľom na území Ruska. Moskvu označili za “najvýznamnejšiu priamu a nepriamu hrozbu proti EÚ”

Europoslanci vnímajú rok 2025 ako bod zlomu, kde kombinácia ruského vojnového úsilia, geopolitických zmien a nedostatočnej pripravenosti EÚ vytvorila situáciu, v ktorej už nie je možné pokračovať „ako obvykle“.

Čo sa zmenilo? Prečo je Rusko na začiatku roku 2025 vnímané ako väčšia hrozba ako bolo z pohľadu EP v roku 2014 po anexii Krymu, resp. po spustení ŠVO na Ukrajine? V čom spočíva naliehavosť na dramatickú zmenu reagovať?

Kľúčové faktory, ktoré podľa europoslancov zmenili situáciu na začiatku roku 2025, sú:

1. Vývoj vojny na Ukrajine – uznesenie naznačuje, že vojna sa na začiatku roka 2025 dostala do bodu, ktorý predstavuje vážnu existenčnú hrozbu pre Ukrajinu a tým aj pre bezpečnosť EÚ.​ Parlament vníma, že Ruská vojenská výroba a výdavky na obranu rástli, zatiaľ čo EÚ podľa uznesenia „zaostávala“ a ​varuje, že ak by Ukrajina padla, Rusko by mohlo obrátiť svoju agresiu na ďalšie krajiny, vrátane členských štátov EÚ.

Pravdou pritom je, že členské krajiny EÚ majú spolu bez USA početnejšiu a vyzbrojenejšiu armádu ako RF. Podľa reportáže ČT24 počet vojakov v aktívnej službe v európskych štátoch, ktoré sú členmi NATO, je skoro 1,5 milióna, čo je obdobný počet ako majú Spojené štáty. Ďalších 350 tisíc vojakov má navyše Turecko. Konkurencieschopná je Európa aj v technike. NATO má v Európe takmer 4 000 bojaschopných tankov, teda obdobný počet, ako majú najväčšie armády sveta. Starý kontinent a Spojené štáty majú ďalšie tisíce tankov zakonzervovaných v skladoch. Európska časť NATO je najsilnejšia aj v delostreleckej technike.

Rusko pritom ústami najvyšších predstaviteľov nikdy nevyjadrilo ambíciu dobývať Európu.

2. Zmeny v geopolitickom prostredí – parlament vyjadruje obavy, že nová administratíva v USA (pravdepodobne pod vedením Donalda Trumpa) môže zmeniť svoj postoj k Rusku a normalizovať s ním vzťahy, čím by Európa zostala osamotená​, Čína podľa EP podporuje Rusko dodávkami technológií s dvojakým použitím a presadzuje agresívnu politiku voči Taiwanu a Juhočínskemu moru, čo predstavuje širšiu bezpečnostnú hrozbu​, nestabilita v Afrike a na Blízkom východe, vrátane pôsobenia ruských žoldnierov, posilnila vnímanie Moskvy ako globálnej hrozby.

Prečo by sa EÚ nemohla inšpirovať Spojenými štátmi a rovnako normalizovať vzťah s Ruskom? Nebolo by to lacnejšie. Neprinieslo by to mier tak pre EÚ, Ukrajinu ako aj pre Rusko?

3. Nedostatky v európskej obrane – parlament uznáva, že Strategický kompas EÚ (2022) neposkytol dostatočne rýchlu a účinnú odpoveď na zhoršujúcu sa bezpečnostnú situáciu​, konštatuje, že európske štáty majú nízke zásoby munície, meškajúce dodávky zbraní a slabú priemyselnú kapacitu na rýchle zvýšenie obranných spôsobilostí​.

4. Posun v strategickom uvažovaní EÚ – uznesenie vyzýva na urýchlené vytvorenie európskeho vojenského priemyslu schopného dlhodobo zásobovať Ukrajinu a zároveň pripraviť EÚ na možnú vojenskú konfrontáciu​, EP navrhuje, aby členské štáty EÚ prešli od jednomyseľného rozhodovania ku kvalifikovanej väčšine v oblasti obrany, čím by sa eliminovalo blokovanie spoločných opatrení​, navrhuje vytvoriť pevnú obrannú líniu v Pobaltí a východnej Európe ako ochranu pred potenciálnou ruskou agresiou​.

Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že EÚ nie je pripravené na ukončenie vojny, nastolenie mieru, tak ako na ňom spoločne pracujú USA, Rusko a Ukrajina.

Európska obrana bude na Ukrajine

Uznesenie EP fakticky potvrdzuje, že EÚ de facto posúva ťažisko svojej obrany na Ukrajinu.

1. Ukrajina ako kľúč k bezpečnosti Európy – uznesenie uvádza, že „o budúcnosti Európy sa rozhodne na ukrajinských bojiskách“ a že Ukrajina „odvážne bojuje za európske hodnoty“​​. To naznačuje, že boj Ukrajiny proti Rusku je vnímaný ako obrana samotnej Európy. Z Ukrajiny poslanci spravili neoddeliteľnú súčasť európskeho bezpečnostného systému.

2. Naliehavá potreba vojenskej podpory pre Ukrajinu – parlament vyzýva členské štáty, aby poskytli Ukrajine „viac zbraní a munície ešte pred uzavretím rokovaní“, pričom varuje, že ak by Ukrajina padla, Rusko by mohlo zaútočiť na ďalšie krajiny vrátane členských štátov EÚ​​.

3. Zrušenie obmedzení na použitie západných zbraní na ruské územie – europoslanci požadujú, aby členské štáty, NATO a medzinárodní partneri odstránili všetky obmedzenia na použitie západných zbraní proti vojenským cieľom na území Ruska​​. Tento krok signalizuje, že obranná stratégia EÚ zahŕňa aktívne bojové operácie Ukrajiny na ruských územiach.

Tento krok by mohol eskalovať vojenský konflikt na Ukrajine až na úroveň jadrovej apokalypsy.

4. Priamy vstup európskeho obranného priemyslu na Ukrajinu – uznesenie podporuje model financovania obranného priemyslu Ukrajiny priamo na jej území („dánsky model“), pričom zdôrazňuje výhody výroby vojenského vybavenia priamo na Ukrajine​​.

5. Začlenenie ukrajinského obranného priemyslu do európskeho systému – EP požaduje, aby bola ukrajinská obranná technologická a priemyselná základňa (EDTIB) plne integrovaná do európskeho obranného systému, čo znamená strategickú priemyselnú a technologickú spoluprácu​​.

6. Vyčlenenie miliárd eur na ukrajinskú obranu – uznesenie navrhuje vytvorenie osobitného fondu v rámci Programu pre európsky obranný priemysel (EDIP) určeného výhradne na podporu ukrajinskej obrany​​.

7. Výcvik a adaptácia európskych ozbrojených síl podľa ukrajinského modelu – EÚ chce rozšíriť výcvikové operácie pre ukrajinské ozbrojené sily a zároveň umožniť, aby si európske ozbrojené sily osvojili skúsenosti a bojové taktiky Ukrajiny​​.

Ukrajina sa stáva hlavným bojiskom, kde sa podľa uznesenia rozhoduje o budúcnosti európskej bezpečnosti. EÚ podporuje výcvik, financovanie, výrobu zbraní a vojenské operácie Ukrajiny, čím Ukrajina v podstate funguje ako „predná línia“ obrany Európy proti Rusku.

Europoslanci uznesením podporili víziu Von der Layenovej vytvoriť z Ukrajiny oceľového dikobraza, na ktorom si ruský medveď vyláme zuby. Zároveň z Ukrajiny plánujú vytvoriť predpolie na útok na Rusko.

Z uznesenia vyplýva, že bezpečnostné záujmy Ruska neboli brané do úvahy ako legitímny aspekt európskej obrannej politiky. Naopak, Rusko je vnímané výlučne ako agresor, ktorému je potrebné čeliť posilňovaním vojenských kapacít EÚ a Ukrajiny. To naznačuje, že europoslanci sa rozhodli vylúčiť akékoľvek ústupky alebo kompromisy vo vzťahu k Moskve a sústrediť sa výlučne na konfrontačný prístup. Čím môže EÚ pri takomto nastavení prispieť za rokovacím stolom o mieri na Ukrajine?

Právo veta v otázkach obrany

Prečo by sa mali vzdať členské štáty práva veta v ďalšej oblasti?

Šéfka EK pri predstavovaní iniciatívy „ReArm Európe“ poznamenala, že takáto príležitosť prichádza raz za generáciu. Mala na mysli príležitosť pripraviť členské štáty o jednomyseľné rozhodovanie v ďalšej životne dôležitej oblasti. Mali by sa vzdať práva veta v otázkach bezpečnosti a obrany.

Europoslanci v uznesení zdôvodňujú potrebu vzdať sa práva veta v otázkach obrany viacerými argumentmi, ktoré sa týkajú efektivity rozhodovania, geopolitickej situácie a potreby jednotnej reakcie EÚ na hrozby. Kľúčové dôvody sú nasledovné:

1. Rýchlejšie a rozhodnejšie konanie EÚ v oblasti obrany – europoslanci poukazujú na to, že požiadavka jednomyseľného rozhodovania často vedie k paralýze alebo výraznému zdržaniu v rozhodovacom procese, čo oslabuje schopnosť EÚ reagovať na bezpečnostné hrozby​, zároveň v uznesení kritizujú niektoré krajiny, ktoré „blokujú alebo odďaľujú rozhodujúcu vojenskú pomoc Ukrajine“ a tým oslabujú európsku bezpečnosť​.

2. Potreba silnejšej obrany EÚ v reakcii na vojnu na Ukrajine – parlament tvrdí, že „o budúcnosti Európy sa rozhoduje na ukrajinských bojiskách“, a preto musí byť EÚ schopná efektívne sa rozhodovať o vojenskej podpore​, v uznesení sa zdôrazňuje, že východná hranica EÚ je pod rastúcim tlakom a že pomalé rozhodovanie v obrane môže mať fatálne dôsledky​.

3. Potreba väčšej strategickej autonómie EÚ – uznesenie upozorňuje na riziko, že USA môžu v budúcnosti znížiť svoju vojenskú prítomnosť v Európe, čo znamená, že EÚ musí byť schopná brániť sa sama​ a hoci NATO zostáva kľúčovým pilierom európskej bezpečnosti, europoslanci tvrdia, že EÚ musí byť schopná konať aj nezávisle​.

4. Vytvorenie skutočnej Európskej obrannej únie – europoslanci kritizujú, že členské štáty majú rozdielne vojenské politiky a obranné priemysly, čo spôsobuje neefektívnosť a roztrieštenosť​ a, že ak má EÚ spoločne obstarávať zbrane, cvičiť vojakov a nasadzovať vojenské jednotky, musí mať efektívny rozhodovací mechanizmus bez práva veta​.

5. Návrh na Radu ministrov obrany a hlasovanie kvalifikovanou väčšinou – parlament navrhuje vytvorenie osobitného orgánu, ktorý by riadil obrannú politiku EÚ a zabezpečil rýchlejšie rozhodovanie​, a zároveň žiada, aby sa v otázkach obrany (okrem vojenských operácií s výkonným mandátom) rozhodovalo kvalifikovanou väčšinou, nie jednomyseľne​.

Stojí za to si pripomenúť: Prijatím Lisabonskej zmluvy v roku 2009 rozhodovanie v otázkach migrácie a azylovej politiky presunulo z jednomyseľného schvaľovania na hlasovanie kvalifikovanou väčšinou v Rade ministrov vnútra (časť Rady pre spravodlivosť a vnútorné veci). Spolurozhodovaciu právomoc v oblasti migrácie získal aj EP. Vtedy žiadna mohutná migrácia do EÚ neprebiehala, len tí, čo toto do zmluvy zakomponovali pravdepodobne tušili prečo to robia, čo sa chystá.

V reakcii na migračnú krízu v roku 2015 Rada ministrov vnútra prekročila odpor niektorých členských štátov a kvalifikovanou väčšinou schválila mechanizmus relokácie žiadateľov o azyl. Proti tomuto rozhodnutiu sa postavili krajiny V4 (Slovensko, Maďarsko, Česko, Poľsko), pričom Slovensko a Maďarsko podali žalobu na Súdny dvor EÚ (ktorý ich žalobu zamietol). Dôsledky tohoto rozhodnutia pociťuje EÚ dodnes.

Rada ministrov vnútra v júni 2023 kvalifikovanou väčšinou schválila reformu azylovej a migračnej politiky EÚ. Reforma zaviedla mechanizmus „povinnej solidarity“, kde členské štáty môžu buď prijímať migrantov, alebo prispievať finančne. Tento pakt bol definitívne schválený v roku 2024. Jeho dôsledky na aj na nás dopadnú už na budúci rok, keď za každého neprijatého migranta budeme pokutovaní sumou 20 000 € ročne.

Len tak ľahko o právo veta neprídeme

Vytvorenie Rady ministrov obrany EÚ a hlasovanie v nej kvalifikovanou väčšinou nie je možné bez zmeny základných zmlúv EÚ.

Právne prekážky: Prečo to nejde bez zmeny zmlúv?

1. Obrana spadá pod jednomyseľné rozhodovanie – podľa článku 42 ods. 2 Zmluvy o EÚ (ZEÚ) si členské štáty ponechávajú plnú kontrolu nad svojou obrannou politikou, rozhodovanie o otázkach obrany a vojenských operáciách je výslovne vymedzené ako oblasť, kde sa vyžaduje jednomyseľnosť.

2. Článok 48 ZEÚ – nevyhnutná zmena zmlúv – na prechod od jednomyseľného hlasovania ku kvalifikovanej väčšine je potrebná úprava základných zmlúv EÚ, to znamená súhlas všetkých členských štátov a následnú ratifikáciu v národných parlamentoch (v niektorých krajinách aj referendom).

3. „Passerelle“ klauzula (čl. 31 ods. 3 ZEÚ) tu nefunguje – v niektorých oblastiach zahraničnej politiky možno kvalifikovanú väčšinu zaviesť „passerelle“ klauzulou, ale táto výnimka neplatí pre otázky obrany.

Politické a praktické prekážky

1. Odpor niektorých členských štátov – krajiny ako Maďarsko alebo Poľsko, dúfajme, že kým bude vládnuť Smer, tak aj Slovensko, by pravdepodobne vetovali akúkoľvek zmenu zmlúv, ktorá by im odobrala právo veta v oblasti obrany. Proti centralizovaniu obrany na úrovni EÚ môžu byť aj neutrálne krajiny ako Rakúsko, Írsko či Malta.

2. Vojenská suverenita členských štátov – každý štát si chce sám rozhodovať o tom, či sa zapojí do vojenskej operácie – vzdanie sa práva veta by znamenalo, že by mohol byť viazaný rozhodnutím väčšiny.

Dá sa k tomu dodať len toľko, že EP a niektorí slovenskí europoslanci v ňom aj týmto uznesením potvrdil, že väčšina zástupcov občanov EÚ nevníma realitu. Europoslanci, ktorí uznesenie schválili, potvrdili, že chcú zneužiť rokmi vytváranú ruskú hrozbu na pripravenie členských štátov o ďalšiu časť suverenity, ktorá im ešte po schválení Lisabonskej zmluvy zostala, vojenskú suverenitu. S Ukrajinou počítajú ako s po zuby vyzbrojeným vojnovým štátom EÚ namiereným na Rusko. Zároveň potvrdili, že s mierom, v ktorom by sa bezpečne cítili členské štáty EÚ, Ukrajina a Rusko, na ktorom pracujú Trump s Putinom, nepočítajú. Že takýto mier akceptovať nebudú.

Z pohľadu Slovákov netušíme, či Róbert Fico v čase, keď sa o európskej obrane bude čo nevidieť rozhodovať v Európskej rade, neotočí. Momentálne je Smer nastavený žiadne ďalšie právo veta Bruselu neodovzdať. Slováci majú jasno v tom, že s Progresívnym Slovenskom pri moci a s KDH po boku o veto v oblasti vojenskej suverenity prídeme určite.