Zdechovský píše, že fenomén politickej korektnosti môžeme vo väčšej miere pozorovať zhruba od 90. rokov minulého storočia v Spojených štátoch. Na začiatku stála bezpochyby ušľachtilá snaha odčiniť krivdy z minulosti a neuraziť nikoho z radov menšín, žien. Avšak politická korektnosť sa viac či menej presadila aj v ďalších západných krajínách a stala sa tiež jednou z pálčivých tém verejnej diskusie.

“Hlavná otázka spájaná s politickou korektnosťou, ktorá sa medzitým stala predmetom mnohých sporov, znie asi takto: Je politická korektnosť skutočným problémom brániacim otvorenej diskusii o niektorých kontroverzných témach, alebo sú reči o politickej korektnosti len výmyslom ľudí, ktorým boj proti nej slúži ako zastieranie na skrývanie rasizmu, sexizmu a ďalších foriem nenávisti?”

“Nie, že by sa nevyskytli populisti či dokonca otvorení rasisti, ktorí sa na boji s politickou korektnosťou nechceli priživiť. Nič z toho ale nemôže zmeniť skutočnosť, že k dispozícii máme mnoho prípadov, ktoré vyvolávajú v človeku pochybnosti, či predsa len naozaj nie je niečo v neporiadku. Cesta do pekiel totiž býva dláždená dobrými úmyslami. Ako by som rád ukázal vo zvyšku článku, politická korektnosť je bohužial krásnym príkladom toho, ako nešťastne môže skončiť boj za lepší a spravodlivejší svet.”

Zdechovský dodáva, že známy nemecký novinár Dieter E. Zimmer ako jeden z prvých opísal politickú korektnosť, keď hovoril, že na amerických univerzitách nevládne otvorenosť, ale diktatúra cnosti a s ňou spojená snaha hľadať za každým rohom rasizmus či sexizmus. Proti akýmkoľvek nepríjemným názorom bolo podľa jeho slov zakročené takými prostriedkami, ako sú rôzne sťažnosti, obvinenia, demonštrácie, zákazy prejavov a príkazy, ako majú ľudia myslieť. Podobný trend podľa jeho slov už vtedy existoval aj v Nemecku, hoci tu sa politická korektnosť prejavovala podľa slov Zimmera oveľa tichšie, nepriamo a bez následkov.

Požiadavky na zásadné zmeny v jazyku

Z 90. rokov podľa neho stoja za zmienku niektoré extrémne prípady, keď radikálne feministky volali po radikálnej premene anglickej slovnej zásoby, aby z nej boli vyrúbané všetky “sexistické” výrazy, ktoré mali vyjadrovať pretrvávajúce mužskú nadvládu. V radoch uvedomelých amerických feministiek sa vyskytli tak horlivé bojovníčky proti sexizmu, že požadovali aj zásadné zmeny v jazyku. Namiesto menštruácie “menstruate” sa malo podľa ich mienky hovoriť “femstruate”, pretože v pôvodnom výraze bolo obsiahnuté slovo “man” – muž. Pre tehotné potom mali označenie “paraziticky utláčané” a manželky chceli nazývať “osobami s domácim uväznením.”

“Mimochodom, tušili ste, že aj slovo “history” môže niekomu pripadať sexistické? Na Stockport College v britskom Manchestri sa toto slovo ocitlo v roku 2000 na zozname neprípustných výrazov. Dôvod spočíval vo falošnej etymológii. Niektorí by si význam slova mohli vyložiť ako “his story,” teda “jeho historka”.

Český zástupca v EP ďalej píše, že ženy neboli v očiach bojovníkov (a bojovníčok) za politickú korektnosť jedinou skupinou dotknutou “utlačovatelským” jazykom. Vyskytli sa aj takí, čo chceli, aby sa blázni (crazy) nazývali citovo odlišnými (emotionally different), nečestní (dishonest) mravne iní (morally different) a negramotný človek už nemal byť analfabet (illiterate), ale osoba inak školená (alternatively schooled).

“Kým predchádzajúce prípady pôsobili skôr úsmevne a premena jazyka sa tak úplne nevydarila, z iných už ľuďom môže zmrznúť úsmev na tvári. Prehrešky proti politickej korektnosti môžu byť trestane nemilosrdne. Napr. obyčajné použitie úplne normálneho slova, ktoré má tú smolu, že sa podobá jednej rasovej nadávke, môže byť pre ľudí doslova Černobyľom pre ich kariéru.”

Niečo také sa na začiatku roku 1999 prihodilo vtedajšiemu asistentovi washingtonského starostu Davidovi Howardovi, ktorý pri jednom zo svojich prejavov o rozpočte použil slovo niggardly (lakomý či skúpy). U jeho černošských kolegov ale použitie slova vyvolalo obrovské pobúrenie, pretože sa spomínaný výraz podobal slovu niggar (neger), hoci s ním nemá žiadnu etymologickú súvislosť. Howard podľahol nátlaku a sám ponúkol svoju rezignáciu, ktorú starosta následne prijal. Zlé pochopenie slová zo strany neznalého okolia pripravilo úplne nevinného človeka o miesto.

Vývoj od 90. rokov významne pokročil a s tým sa zmenili aj témy politickej korektnosti. Asi málokto mohol v minulosti tušiť, že raz sa kvôli politickej korektnosti a precitlivenosti môžu stať problematickými aj také obyčajné slovné spojenia ako “tehotná žena” či oslovenie “dámy a páni.”

Politická korektnosť a EÚ

Politická korektnosť sa podľa Tomáša Zdechovského priamo týka aj európskeho kontinentu. “Presvedčiť sme sa o tom mohli, keď maloobchodný reťazec Lidl dal z fotky na akčnom letáku venovanému týždňu gréckej kuchyne odstrániť kríže z modrých kupolí kostolov na gréckom ostrove Santorini. Vraj preto, že spoločnosť obhajuje náboženskú neutralitu. Odstránenie krížov vyvolalo v niekoľkých krajinách vrátane Česka a Slovenska vlnu odporu a Lidl sa vzápätí zákazníkom “ospravedlnil.” Aké si z toho vzal Lidl poučenie? Na leták pre tohtoročný grécky týždeň umiestnil radšej inú fotku – pre istotu bez kostolov.

Ďalej tvrdí, že politická korektnosť je postavená na pocite morálnej nadradenosti. Pre lepšie pochopenie, ide o americkú verziu progresívnej a často veľmi agresívnej radikálnej ľavice. “Kto myslíte, že môže patriť k týmto ľuďom? Sú to skôr ľudia chudobní či všelijako znevýhodnení oproti ostatným? Nie, je to totiž presne naopak. Ide naopak väčšinou o veľmi dobre situovaných  ľudí s nadpriemernými príjmami. A áno, sú medzi nimi nadproporčne zastúpení belosi! Ide o výrazne menšinovú skupinu a podľa štúdie k nej patrí iba 8% opýtaných Američanov. Zato sú ale dosť vidieť a počuť.”

“Záver je teda jednoznačný. Politická korektnosť je teda spolu s radikálnym progresivismom skôr elitárskou záležitosťou, ktorá nemá prakticky nič spoločné so skutočnou pomocou. Žiadnemu človeku, ktorý bol v spoločnosti znevýhodnený, nepomohla zlepšiť život ani o piaď. Iba niektorým slúži k hľadaniu nenávisti doslova na každom rohu a na navodenie pocitu vlastnej morálnej nadradenosti.”

Zároveň tak podľa neho škodí slobodnej diskusii a odvracia pozornosť od skutočných problémov. “Nič viac. Nehľadiac na praktiky, ktoré sú vlastné skôr neslobodným krajinám, napríklad už spomínané vyhadzovanie ľudí z práce za nesprávne názory či dokonca len nepochopenie jedného slova. Preto naozaj nechcem, aby sa podobné nezmysly museli raz riešiť aj v Česku! Aj keď, vlastne my ich už riešime…”