“Abi!” Drobný hlások malého chlapca upútal moju pozornosť, keď som čakala na nákup od predavača. Starý Turek vážil zeleninu, ktorú som si chcela kúpiť, keď nás vyrušil malý hosť. “Evet?” V kútikoch očí sa mu objavili vrásky, keď sa mu pery vyklenuli do úsmevu. Chlapec si vypýtal jahody z jednej z mnohých debničiek v obchode. Dojatý chlapcovou úprimnosťou mu predavač ponúkne dve, pričom mi okomentuje, aký je prekvapený, že sa chlapec rozhodol osloviť ho, namiesto toho, aby bobule ukradol.

Počas nášho rozhovoru padne téma blížiacich sa volieb. Je to citlivá téma, keďže turecký ľud je veľmi rozdelený. Len čo predavač počuje otázku o možnom víťazstve opozície, jeho správanie sa mení z úsmevu na prísny pohľad. Huňaté obočie spustí nad nos, je pripravený brániť svojho vodcu.

“Erdoğan je pre našu krajinu silným vodcom. Čo urobí opozícia? Zničí krajinu!”

.

Keď čelí otázkam o inflácii, chudobe a ďalších výsledkoch Erdoğanovej dlhej vlády, Turek rýchlo odmieta myšlienku, že by prezident urobil niečo zlé. Namiesto toho obviňuje opozíciu, hoci odmietol presne vysvetliť, v čom je chyba na strane opozície.

V blízkosti jeho obchodu sa nachádza kancelária Erdoğanovej strany AKP (Strana spravodlivosti a rozvoja). Každú hodinu je z nej počuť pompéznu hudbu. Je to Erdoğanov “soundtrack”, ktorý má v jeho voličoch prebudiť nostalgiu za veľkolepou islamskou minulosťou Turecka. Chce, aby ľudia uverili, že len on, pravý moslim, môže krajinu priviesť k jej niekdajšej sláve. Tradične islamské, východne orientované turecké obyvateľstvo má tendenciu podporovať Erdogana. Sú opatrní voči kresťanstvu a Západu, a hoci môžu nesúhlasiť s prezidentovými ekonomickými rozhodnutiami a opovrhovať ním pre jeho korupciu, prevláda u nich strach z infikovania Turecka kresťanským Západom.

Na druhej strane sa turecké hodnoty orientované na Západ spájajú s Mustafom Kemalom Atatürkom. Bol zakladateľom Tureckej republiky a jej prvým prezidentom od roku 1923 do roku 1938. Počas svojej vlády Atatürk modernizoval krajinu v rôznych oblastiach vrátane hospodárskej, priemyselnej, sociálnej, náboženskej a vojenskej. Turci ho majú veľmi radi, najmä mladá generácia, ktorá o ňom veľmi rada hovorí.

Na Atatürka sa nedá zabudnúť ani pri prechádzke Istanbulom. Jeho busty stoja na školských dvoroch, jeho tvár hľadí na zákazníkov v miestnych obchodoch, jeho citáty zdobia pohľadnice, jeho fotografie sú na suveníroch a na stenách na ulici. Jeho význam však nie je len nostalgický. Generácia Turkov, ktorí túžia po modernizácii a sú sklamaní zo súčasnej vlády, spája svoje sny a túžby po demokratickom Turecku s menom Atatürk. Zatiaľ nenašli nikoho, kto by bol hoden ich dôvery, ako bol on pre ich starých rodičov.

“Je tu niekto, kto môže skutočne pokračovať v Atatürkovom odkaze?” Spýtala som sa mladej, energickej Turkyne, ktorej ružový kabát a ružový rúž kontrastovali s náboženskou pochmúrnosťou predavača, ktorý podporuje Erdogana. “Nikto sa Atatürkovi nevyrovná!” povedala mi vášnivo, pričom vytiahla telefón a ukázala mi fotografiu Erdoğanovho protivníka, muža v obleku s okrúhlymi okuliarmi a fúzmi. “Kılıçdaroğlu však predstavuje opozíciu. Budem ho voliť.”

Zvedavo sa pýtam, či jej rovesníci zdieľajú tieto názory. Pani sa zasmeje, akoby si spomenula na niečo vtipné, a odpovie: “Máme taký opakovaný vtip, že keby pred nami stál Erdoğan a fľaša vody… Volili by sme fľašu vody!”

Utopený v škandále

Fľaša vody by mohla vyhrať tieto imaginárne voľby kvôli Erdoğanovým zlyhaniam a korupcii. V snahe islamizovať republiku prezident postavil tisíce mešít vrátane jednej na námestí Taksim (symbol sekulárnej republiky) a dohliadal na korupčné schémy a nekontrolovanú infláciu. Už len tieto skutočnosti by minimalizovali šance na predĺženie jeho deväťročnej vlády. Poslednú ranu jeho imidžu však zasadili nedávne zemetrasenia v južnom a strednom Turecku. Erdoğan sa dostal k moci ešte v roku 2003 ako predseda tureckej vlády, práve po podobnej tragédii. Sľúbil, že ak bude jeho strana pri moci, reakcia na ničivé zemetrasenia (a ďalšie výzvy) bude oveľa účinnejšia. Teraz, o 24 rokov neskôr, sa jeho sľuby ukázali ako plané.

“Čo sa stane, to sa stane, je to súčasť plánu osudu.” Týmito slovami sa prezident Erdoğan prihovoril jednému z tých, ktorí prežili zemetrasenie v Pazarcıku. Teraz sa táto veta používa na opis jeho aktivít počas samotnej tragédie.

Katastrofa spôsobená zemetrasením umožnila ľuďom vidieť vedúcu stranu v akcii. Mnohé z budov, ktoré sa zrútili na spiacich obyvateľov, postavili v rozpore s bezpečnostnými predpismi firmy blízke vládnucej strane AKP. Prezidenta kritizovali aj za pomalú reakciu, neefektívnosť organizácie AFAD (vládna agentúra pre zvládanie katastrof) a za zámerné blokovanie iných záchranných organizácií, ktoré prišli na pomoc. Ľudí, ktorí zbierali peniaze pre preživších, obvinil minister vnútra Süleyman Soylu zo “zneužívania darov a snahy konkurovať štátu.” Nehovoriac o korupčných schémach, ako napríklad “stanová brána” tureckého Červeného polmesiaca (riadená Erdoganovým spojencom).

Vzhľadom na to všetko, hoci tragédii zemetrasenia sa nedalo vyhnúť, je možné, že sa mohlo zachrániť viac životov, ak by sa presadili vhodné opatrenia. Bez ohľadu na to by sa mala korupcia súčasnej strany odsúdiť, nie podporovať ďalších päť rokov vlády.

Opozícia voči Erdoganovi

Jedným z najväčších Erdoğanových kritikov je jeho protikandidát v nadchádzajúcich voľbách Kemal Kılıçdaroğlu:

Existuje známe príslovie: Ak je zlodej vo vnútri, dvere nedržia v zámku. Vládny rozpočet a byrokracia sú v troskách. Tento systém, táto štruktúra, takto nefunguje. Napravíme to demokratickou cestou. Skutočným vlastníkom tejto krajiny sú jej obyvatelia. Nech na to nikto nezabúda.

Kemal Kılıçdaroğlu zastupuje Republikánsku ľudovú stranu (CHP), ktorá je v súčasnosti v prieskumoch druhá za Erdoganovou stranou AKP. Je ekonómom a od roku 2010 stojí na čele hlavnej opozície v Turecku. Strana sa stavia do pozície kemalistickej (atatürkistickej) a hlási sa k sekulárnym hodnotám republiky. Medzi významných predstaviteľov tejto strany patrí aj starosta Istanbulu Ekrem İmamoğlu, ktorý už začal spevňovať budovy mesta pre budúce zemetrasenia. Je tiež otvorený spolupráci s kresťanmi.

Mnohí demokratickí, prozápadne orientovaní alebo len protierdoganovsky naladení Turci plánujú voliť Kılıçdaroğlua vzhľadom na historické väzby jeho strany s Atatürkom. Ťažko predpovedať, kto tento rok zvíťazí a či bude víťazstvo z dlhodobého hľadiska uspokojivé pre voličov oboch strán; zdá sa však, že ľudia sú zo súčasného režimu unavení.

Politické preferencie väčšiny tureckých občanov by sa mohli symbolicky rozdeliť medzi mená Atatürk a Erdoğan. Atatürk predstavuje súbor sekulárnych demokratických hodnôt, prozápadné smerovanie a túžbu po slobode. Erdoğan predstavuje tradičné islamské a provýchodné smerovanie Turecka do budúcnosti. Hoci mnohí Turci spájajú svoje politické názory s jedným z týchto dvoch mien, väčšina triezvo priznáva, že ani jeden zo súčasných kandidátov skutočne nespĺňa ich očakávania. Erdoğan má ruky hlboko v korupcii, zatiaľ čo Kılıçdaroğlu nie je… Atatürk. Kryštalizácia týchto dvoch súborov hodnôt vytvára pre Turecko dve možné budúcnosti. Ktorá z nich prevládne, sa dozvieme 14. mája vo volebnej miestnosti.

PREČÍTAJTE SI EŠTE

Erdogan hrá v tureckých voľbách energetickou kartou – s Putinovou pomocou

Erdogan: Turecko nedovolí, aby sa jeho politika riadila podľa obálok časopisov