Medzinárodné spoločenstvo a Američania vyvinuli v roku 1974 veľké úsilie, aby konflikt medzi Gréckom a Tureckom zmrazili, pretože NATO nemalo úplne jasno v tom, na koho strane by zasahovalo, pretože aj Gréci a aj Turci boli a sú dôležitými členmi NATO. Američania v tom čase predpokladali, že Rusko by podporovalo Grécko s cieľom, aby sa čo najviac oslabila pôsobnosť Grécka v NATO. Dnes sa situácia zmenila, rusko-turecké vzťahy sa úspešne rozvíjajú, no na druhej strane sa nedá hovoriť o tom, že by sa americko-grécke vzťahy upevňovali.

Američanom sa podarilo v roku 1974 situáciu na Cypre stabilizovať. NATO sa zachránilo, neuznaná proturecká Severocyperská republika však egistuje. Teraz však Turci znova začali vyhrocovať celý problém, pretože v oblasti východného Cypra sa na dne Stredozemného mora nachádzajú obrovské ložiská zemného plynu a ropy (3,45 trilióna metrov kubických plynu a viac ako 1,7 miliardy barelov ropy) a Turci sú rozhodnutí, že budú ropu i plyn ťažiť cez nasadené severocyperské turecké spoločnosti. Na ložiská si však robia zálusk aj EÚ a Američania, ktorí chcú okrem iného Európu zaplaviť svojím predraženým plynom a bridlicovou ropou. Turci teda skrížili výraznejšie plány Bruselu i Washingtonu.

Prekvapení sú aj Izraelci a Egypťania, pretože turecký plyn a ropa je konkurenciou izraelským spoločnostiam, ktoré by rady zásobovali Izrael ropou a plynom aj v ďalšom období. Zásoby z izraelských ložísk sa odhadujú na cca 40 rokov dopredu, turecký plyn a ropa však môžu byť podstatne lacnejšie. Ťažba Turkov na dne Stredozemného mora sa však môže negatívne prejaviť na životnom prostredí, pretože v ohrození môžu byť všetky pláže východného Stredomoria. Nevôľu hlasne vyjadrujú aj Gréci, ktorí si takisto robia zálusk na ložiská plynu a ropy v blízkosti Cypru a tvrdia, že Turci rabujú de facto grécke zdroje.

Američania nemajú ako Turkov reálne potrestať, Európska únia je na tom ešte horšie, pretože len v Nemecku žije minimálne 4 milióny Turkov, s ktorých postojmi a reakciou musí Berlín rátať. Turci už prestávajú byť vydierateľní “vstupom do EÚ”, pretože už sa im zunovalo vydieranie Bruselu a nie sú v takej submisívnej pozícii ako napríklad Srbsko alebo Bosna a Hercegovina, ktoré sa zúfalo potrebujú do EÚ dostať a tým pádom sú politicky vydierateľní.

Turci svojím prístupom ukazujú, že si zvolili stranu a USA či EÚ to nie je. Európania a Američania si za to môžu výrazne aj sami, podľa Turkov sa príliš angažovali v prospech Kurdov. A okrem toho, starý lišiak Erdogan dobre vie, že Európa nie je v pozícii, aby mohla proti Turecku ráznejšie útočiť, veď Turkom okrem iného Európania platili aj za to, aby zastavili prúd migrantov z Blízkeho východu do Sýrie.

Turci navyše potrebujú pre svoj rozvíjajúci sa priemysel množstvo ropy a plynu, ruské dodávky evidentne Turkom nepostačujú. Predstavy Turkov sú jednoduché. Cez Turecký potok ryžovať ako “tranzitná krajina” a stať sa sebestačnými tým, že budú ťažiť ropu a plyn z blízkosti svojich brehov. S tým však nesúhlasia EÚ a najmä Američania, ktorí majú s ložiskami pri Cypre svoje vlastné plány. Po venezuelskom nevydarenom americkom intermezze však bude zaujímavé sledovať, ako budú chcieť Američania Turkov prinútiť, aby splnili ich predstavy. Keď sa Američanov nezľakla Venezuela so svojimi ozbrojenými silami, podporovaná 100 ruskými vojakmi, tak sa určite Američanov nezľaknú Turci so svojou najsilnejšou armádou v rámci NATO, ktorí sa okrem toho podobne ako Venezuela takisto opierajú o Rusko a Čínu. No a Brusel Turci pochopiteľne neberú príliš vážne.

Ankara dospela k názoru, že práve dnes je najlepšia doba, aby Turci začali presadzovať svoje geopolitické predstavy. Gréci na Cypre sú rozhorčení, že Turci rabujú cyperské zdroje, Turci na Cypre sa tešia, Rusi sú takisto spokojní z rastu napätia na južnom krídle NATO, ktoré rastie podobne ako v roku 1974 medzi Gréckom a Tureckom. Američania nedokážu Turkov prinútiť poslúchať, čo je podľa viacerých ruských analytikov takisto jednoznačne dôkazom, že už Američania nie sú to, čo boli ešte pred 10 rokmi a musia vážne rozmýšĺať nad tým, akú stratégiu zvoliť, aby pnutie medzi Gréckom a Tureckom zažehnali podobne ako v roku 1974.

Aj keby sa s európskymi a americkými sankciami roztrhlo vrece, Turci získajú z ovládnutia uvedených ložísk podstatne viac, ako stratia na sankciách.

A Erdoganove rozhodnutie ťažiť vo východnom Stredomorí plyn a ropu možno aj bližšie vysvetľuje, prečo Erdogan kúpil ruské S-400. Kto sa ho pokúsi vojensky potrestať, keď bude mať rozvinuté ruské S-400?

Keď Erdoganovi vyjdú všetky jeho kombinácie, tak ho v budúcnosti budú historici považovať za jedného z najvýznamnejších politikov 21 storočia. Budú ho považovať za politika svetového formátu, ktorému sa výrazne podarilo zvýšiť prestíž Turecka na medzinárodnej scéne.