Londýn 25. októbra 2014 (HSP/Foto: TASR)

Niektoré európske krajiny, ktoré sa dostali do kategórie „zachraňujúcich sa“ a na chvíľu sa odlepili od dna, zasa klesajú dole. Vedenie Európskej centrálnej banky zúfalo sa snaží vymyslieť „liek“, aby sa podarilo zachrániť eurozónu

A veď ešte na začiatku tohto roka sa zdalo, že sa situácia bude zlepšovať. Napríklad, ako uvádza britský týždenník The Economist, v apríli, po dvoch rokoch recesie a po tom, čo bolo Grécko vystavené najväčšej reštrukturalizácii verejného dlhu v histórii, si opäť prišlo na trh pre peniaze a získalo 3 miliardy eur v päťročných dlhopisoch s výnosom nižším ako 5 %. V júni sa ich desaťročné dlhopisy predávali s výnosom nižším ako 6 % a španielski spolu s talianskymi kolegami išli do podobných dlhopisov ešte s menším výnosom.

Všetky sladké sny sa rozplynuli pri globálnych výpredajoch 15. a 16. októbra. Výnosy gréckych štátnych dlhopisov prekročili 9 %. Rozdiel medzi dopytovou a ponukovou cenou – medzi výnosmi nemeckých dlhopisov a tých problematických sa rozšíril. Aj výnos korporatívnych dlhopisov prudko vyletel hore. Čiastočne to zapríčinila zužujúca sa likvidita na trhu dlhopisov. Bez ohľadu na sadzbu, aj tieto problematické krajiny sa dokázali udržať na hladine. Najmä v oblasti korporatívnych dlhopisov, ktoré ťažia aj z informácií, že Európska centrálna banka zvažuje ich nákup vo svojom pláne nákupu aktív.

Analytici The Economicst upozorňujú: obavy, že spomaľujúci rast v eurozóne bude mať značný vplyv na svetovú ekonomiku, rastú. Deflácia, ktorá robí dlhy horšie započítateľné, sa udomácňuje v týchto problematických ekonomikách a hrozí, že postihne eurozónu ako celok. Viacerí odborníci prestávajú veriť, že Európska centrálna banka dokáže zachrániť situáciu.

The Economist pripomína, že v r. 2007 – 2013 pomer vládneho dlhu k HDP v eurozóne vzrástol z 66 % na 93 %. Vrchol bol ešte dramatickejší na periférii. V Grécku pomer vystúpil až na 175 % a v Portugalsku sa v podstate zdvojnásobil na 129 %. Vysoký štátny dlh nevyhnutne nelimituje hospodársky rast. Ale s tým, ako vzrastú výnosy dlhopisov, stáva sa obsluha štátneho dlhu čoraz zložitejšia. Taliansko s tretím najväčším objemom štátneho dlhu na svete, má každoročne obavy o to, ako ten daný rok obsluhu dlhu ufinancuje. Podľa odhadov Moody’s bude musieť Taliansko nájsť financovanie v objeme okolo 470 miliárd eur, čo predstavuje približne tretinu jej HDP. Nároky na financovanie ostatných krajín s problémami nie sú tak drastické, ale stále sú vysoké.

Komerčný sektor tiež má obrovské problémy. Firmy majú problémy s rozvojom, investovaním a viažu bankový kapitál, ktorý by v prípade lepších firiem mohol pracovať. Avšak situácia nie je ešte katastrofická. Napriek problémom s talianskym štátnym dlhom, talianske rodiny dlhujú menej ako tie nemecké a nefinančné firmy tiež ma tom nie sú až tak zle. Španielsky privátny sektor v priebehu niekoľkých posledných rokov znížil dlhovú záťaž a veľká kapitalizácia lokálnych bankových domov umožnila jednoduchší odpis zlých úverov.

Úplne iná je situácia v krajinách, ktoré sa topia v problémoch. Majú obrovské množstvo potápajúcich sa spoločností. Napríklad v Portugalsku približne štvrtina všetkých firiem dlhuje dokopy viac ako päťnásobok svojej EBITDA /zisk pred odpočítaním úrokov, daní, odpisov a amortizácie/ – to je najhorší výsledok zo všetkých krajín z periférie. A podiel nesplácaných úverov stále rastie v Portugalsku, Taliansku a Grécku.

Európska centrálna banka zajtra zverejní výsledok svojej hĺbkovej analýzy účtovníctva veľkých európskych bánk. Určite sa objaví viac vážnych problémov. Banky už pred testovaním zvyšovali objem kapitálu tak, aby sa vyhli označeniu za problémové. Niektoré z nich sa radšej odhodlali k odpísaniu zlých úverov, ako by ich v podobe ťažkého balvana mali tlačiť pred sebou.

Štátny dlh je obrovským problémom – hlavne kvôli nevýraznému rastu a postupnému skĺzavaniu k deflácii, ktorá sa postupne usadzuje v ekonomikách. Podľa nedávnej analýzy Fitch bude veľmi ťažké pre vysoko zadlžené európske vlády redukovať pomer dlhu k HDP o 20 % počas 8 rokov. Aj keby sa im to podarilo, stále nedosiahnu predkrízovú úroveň. Vlády hlavne potrebujú mať nejaké prebytky, aby boli schopné splácať existujúce dlhy.

Britský týždenník The Economist pripomína: Medzinárodný menový fond počíta s tým, že Taliansko dosiahne túto métu do roku 2018, ale v prípade ostatných európskych dlžníkov je už menej optimistický. Zvyšovanie daní a osekávanie nákladov štátneho rozpočtu je vždy ťažké implementovať. Podľa štúdie Uga Panizzana z Graduate Institute Geneve a Barryho Eichengreena z University of California na vzorke 54 rozvíjajúcich sa a rozvinutých krajín sa ukazuje, že dlhodobo udržateľné prebytky sú extrémne zriedkavé. Navyše ľudia v južných štátoch sú už otrávení vlnami úsporných opatrení, ktoré prinášajú ďalšie ťažkosti: nezamestnanosť, zníženie životného štandardu a pod.

eu