Duch starovekého Ríma straší v Amerike. Jeho veľké mestá sú na ceste k rozpadu

Washington 16. marca 2023 (HSP/unherd/Foto:TASR/AP-Emilio Morenatti)

Zánik starovekého Ríma nebol ani tak kolapsom, ako pomalým, nekonečným rozkladom: medzi druhým a šiestym storočím nášho letopočtu sa počet obyvateľov znížil z milióna na 30 000. Odvtedy uplynulo 15 storočí a vznikli tisíce miest. A predsa, ako varoval najväčší kronikár Ríma Edward Gibbon v roku 1776, podobný osud čaká aj naše moderné metropoly. Tentoraz však ich úpadok radikálne zmení naše vnímanie toho, čo “urbanizmus” skutočne znamená, píše Joel Kotkin, prezident spolupracovníkov v oblasti budúcnosti miest na Chapmanovej univerzite a výkonný riaditeľ Inštitútu pre reformu miest

Londýn, New York, San Francisco, Chicago, Los Angeles – tieto mestské centrá sú stelesnením toho, čo Jean Gottman v roku 1983 opísal ako “transakčné mestá”. Boli založené na financiách, špičkových obchodných a IT službách a neboli definované výrobou a obchodom s fyzickým tovarom, ale nehmotnými produktmi vytvorenými vo vysokých kancelárskych vežiach. Akademickí výskumníci, ľavicoví aj pravicoví, si dlhé roky predstavovali budúcnosť high-tech ekonomiky, ktorej budú dominovať husté mestské oblasti. Ako v roku 2018 poznamenal Neil Irwin z The New York Times: “Žijeme vo svete, kde si malý počet superhviezdnych spoločností vyberá sídlo v niekoľkých superhviezdnych mestách, kde majú najväčšiu šancu získať superhviezdnych zamestnancov.”

Ešte pred súčasným poklesom sa však údaje vymykali chválenkárstvu. Už desaťročia sú ultravysoké veže, ktoré kedysi symbolizovali mestskú veľkosť, rovnako anachronické ako katedrály v stredoveku. Obsadenosť kancelárií klesá od prelomu storočí spolu s výstavbou nových priestorov. V roku 2019, pred pandémiou, sa stavalo o tretinu menej ako v roku 1985 a o polovicu menej ako v roku 2000.

Ešte závažnejší bol pohyb ľudí. Migrácia do husto obývaných miest začala klesať v roku 2015, keď veľké metropolitné oblasti začali zaznamenávať odliv do menších lokalít. Do roku 2022 pribúdali obyvatelia aj vo vidieckych oblastiach na úkor miest. Pandémia tento proces jednoznačne urýchlila, pričom došlo k ničivému nárastu kriminality a bezprávia: najmä v Londýne, Paríži, Washingtone, New Yorku, Los Angeles, San Franciscu, Filadelfii a Chicagu. V niektorých častiach Chicaga a Philadelphie majú teraz mladí muži väčšiu šancu byť zabití strelnou zbraňou ako americký vojak slúžiaci počas vojny v Afganistane alebo Iraku.

Zanikajúci pôvab veľkomesta, ktorý ešte viac oslabuje postpandemický prechod na prácu na diaľku v mnohých odvetviach, sa odohráva aj na pozadí mestskej ekonomiky, ktorá čoraz viac odmeňuje menej ľudí. Samozrejme, niektoré štvrte, ako napríklad severná časť Chicaga, zaznamenali pôsobivý rast, ale často sú obklopené inými, ktoré trpia výrazným úpadkom. A napriek všetkým zázrakom gentrifikácie takmer pätina obyvateľov 50 najväčších amerických miest žije pod hranicou chudoby.

Porovnajte to s historickou úlohou miest ako hnacej sily mobility smerom nahor. Dokonca aj prírastok niekoľkých tisícok migrantov v minulom roku prinútil starostu New Yorku Erica Adamsa vyhlásiť stav núdze; inými slovami, New York, mesto, ktoré bolo z veľkej časti postavené na práci novoprichádzajúcich, sa teraz zdá byť príliš slabé na to, aby dokázalo ubytovať a zamestnať značný počet prisťahovalcov. V súvislosti s týmto neúspechom možno neprekvapuje, že migranti a menšiny smerujú na americké predmestia, do rozľahlých miest slnečného pásu a menších miest.

Aká je teda budúcnosť miest? Odpoveď na túto otázku nespočíva ani tak v centrálnych obchodných štvrtiach, ako skôr na predmestiach a okrajoch miest. A to predstavuje pre tradičného urbanistu nočnú moru. Na rozdiel od centrálnych obchodných štvrtí sa prímestským kanceláriám darí oveľa lepšie, zatiaľ čo rozľahlé oblasti ako Tampa, Fort Lauderdale, Austin a Nashville sa stali najhorúcejšími kancelárskymi trhmi v krajine. Keďže veľká väčšina obyvateľov veľkých metropolitných oblastí už žije mimo mestských jadier, najlákavejšie ekonomické príležitosti sa môžu nachádzať v moderných verziách “záhradných miest” Ebenezera Howarda, ako je Cinco Ranch pri Houstone alebo New Albany pri Columbuse.

Tento rozvoj na periférii už dlho znechucuje plánovačov a ochrancov životného prostredia; napríklad Al Gore vedie urputnú vojnu proti “rozrastaniu” už od konca minulého storočia. V skutočnosti však nejde o dystópie plné uhlíka, ako ich vykresľujú mnohí urbanisti. Zďaleka to nie sú len spálne pre dochádzajúcich do centra mesta, ale čoraz viac miest s vlastnými prosperujúcimi mestskými centrami a kultúrnymi zariadeniami. Vďaka tomu, že sú vhodné na prácu na diaľku a kratšie dochádzanie, sú ideálne aj z hľadiska energetickej účinnosti a znižovania emisií.

Napriek svojej stáročnej dominancii nemôžu tradičné mestá týmto oblastiam konkurovať. Ak majú mať dôstojnú budúcnosť, musia prekonať svoju veľkoleposť a zamerať sa na svoj najväčší zdroj: silné štvrte a kreatívnych ľudí, ktorí ich obývajú. Downtowny možno všade zanikajú, ale štvrte v takých mestách, ako je Boston, a dokonca aj vo veľkej časti San Francisca si zachovali svoju pouličnú vitalitu.

Aj v New Yorku si vedenie mesta uvedomuje, že éra kancelárskych veží sa končí, a plánuje mnohé z nich premeniť na byty. Podľa jedného z nedávnych odhadov je zo 420 miliónov štvorcových stôp kancelárskych priestorov v meste vhodných na prestavbu sotva 20 miliónov, a to napriek želaniu zúfalých majiteľov budov. Niektorí z nich zároveň stále presadzujú nové rozsiahle kancelárske projekty, aj keď veľkí developeri, ako napríklad Related a Vornado, odchádzajú z rozsiahlych projektov a miera neobsadenosti zostáva stále vysoká. Ďalším menej sľubným znakom je, že New York aj Chicago plánujú výstavbu veľkých kasín, čo je druh “krupobitia”, ktoré len zriedkakedy prinieslo solídne hospodárske výsledky.

Zmena stavebných modelov však nebude stačiť. Úspešná susedská stratégia založená na skutočných zlepšeniach pre obyvateľov si vyžaduje aj odklon od progresívnej agendy, ktorá spôsobila, že sa v mnohých mestách nedá žiť: od zákazov energetických zdrojov, ako je zemný plyn, a odmietania potláčať kriminalitu až po zvyčajne mizerný stav mestského verejného vzdelávania. Komunity môžu stále žiť v mestských štvrtiach, ale musia mať dôvod chcieť tam žiť aj naďalej, najmä ak majú deti.

V prípade, že sa táto stratégia ukáže ako príliš dlhodobá, dokonca aj za progresívnej vlády, niektoré mestá – najmä New York a Londýn – by mohli byť svedkami oživenia, ktoré by bolo vratko postavené na cestovnom ruchu. Aj keď obyvatelia utekajú, budú naďalej priťahovať študentov, bezdetných mladých ľudí a aspoň zatiaľ ultrabohatú triedu voľného času. Toto však nie je seriózny program na obnovenie nadvlády miest. Tieto oblasti sa stanú, ako predpovedal H. G. Wells pred viac ako sto rokmi, “miestami stretnutí a stretnutí”, ktoré budú domovom prevažne elít, ich služobníctva a bezdetných.

To môže niektoré mestá uchrániť pred úplným úpadkom, ale budú zohrávať úplne inú úlohu, než akú kedysi oslavovala Jane Jacobsová, krstná matka urbanistických štúdií, a ďalší mestskí romantici. Mestské oblasti sa síce môžu obnoviť, ale už nebudú bezkonkurenčnými centrami populácie, hospodárskej sily a inovácií. Hra sa zmenila a mestá, ak chcú prežiť, sa musia naučiť prispôsobiť. Ak to totiž neurobia, čaká ich osud starovekého Ríma.