Dochádza k rozkolu v kapitalistickej triede. Kapitalisti, štát a globalizácia

Kyjev 27. februára 2023 (HSP/braveneweurope/Foto:Pixabay)

Dochádza k rozkolu v kapitalistickej triede. Popri “kozmopolitných kapitalistoch”, ktorí bohato profitujú z globalizácie prostredníctvom outsourcingu výroby, môže existovať niečo, čo by sme mohli nazvať “vojenskí kapitalisti”, píše ekonóm

“Tendencia vytvárať svetový trh je priamo daná v samotnej koncepcii kapitálu. Každá hranica sa javí ako prekážka, ktorú treba prekonať… V súlade s touto tendenciou sa kapitál ženie za národné bariéry a predsudky rovnako ako za kult prírody, ako aj za všetky tradičné, obmedzené, samoľúbe… reprodukcie starých spôsobov života. Voči tomuto všetkému je deštruktívny a neustále ho revolucionizuje, búra všetky prekážky, ktoré bránia rozvoju výrobných síl, rozširovaniu potrieb…” (Grundrisse) atď.

Takto videl Karol Marx globalizáciu ako neoddeliteľnú súčasť záujmov a pohnútok kapitalistov.  Za 180 rokov od napísania tohto úryvku sa nezmenilo nič, čo by nás presvedčilo, že správanie a pohnútky kapitalistov sú dnes iné. Je teda pokračovanie “vysokej globalizácie”, ktorá sa začala otvorením Číny a pádom komunizmu v Sovietskom zväze a východnej Európe, jednoducho prirodzeným a nezastaviteľným procesom kapitalizmu, ktorý v snahe dosiahnuť zisk prekonáva bariéry priestoru, technológií a zvykov? V našich časoch sa kapitalizmus rozšíril nielen geograficky, ale aj vytváraním nových činností a nových trhov od prenajímania našich bytov až po platenie za ovplyvňovanie nákupných rozhodnutí iných ľudí alebo predaj svojho mena ako ochrannej známky. Ako potom môžeme pochopiť, že kvintesencia kapitalistickej krajiny, akou sú Spojené štáty, sa môže rozhodnúť, že sa z globalizácie vylúči alebo aspoň obmedzí jej ďalší postup?

Myslím si, že to môžeme vysvetliť len tak, že okrem Marxom vyzdvihovaného “hráča” uvedieme ešte dvoch ďalších. Po prvé, môžeme zapojiť štát za predpokladu, že štát je do istej miery autonómnym aktérom a že to, čo robí, nie je úplne determinované záujmami kapitalistov. Je to téma, o ktorej sa diskutuje už viac ako storočie a v ktorej sa nedosiahol konsenzus. Ak však štát má dostatočnú autonómiu konania, potom môže v niektorých prípadoch prevážiť nad záujmami kapitalistov.

Druhou možnosťou je pripustiť rozkol v rámci kapitalistickej triedy. Popri tom, čo môžeme nazvať “kozmopolitnými kapitalistami”, ktorí vďaka outsourcingu výroby bohato profitovali z globalizácie, môže existovať aj to, čo by sme mohli nazvať “vojenskými kapitalistami”, t. j. tou časťou kapitalistickej triedy, ktorá je priamo spojená s “bezpečnostným” sektorom, obstarávaním zbraní a nahrádzaním technologicky podozrivého dovozu z nepriateľských krajín. Z odstránenia každého antivírusového ochranného softvéru Kaspersky a každej priemyselnej kamery čínskej výroby profituje niekto, kto by vyrobil náhradu. Majú však motiváciu podporovať bojovnejšiu politiku, a tak spochybňovať globalizáciu.

Ale vojenskí kapitalisti pracujú s dvoma dôležitými hendikepmi. Sú to veľmi nezvyčajní kapitalisti v tom zmysle, že ich zisky závisia od štátnych výdavkov, ktoré si zasa vyžadujú vysoké dane.  V zásade teda musia byť za vysoké dane, aby mohli financovať štátne výdavky na obranu. Vcelku by z toho mohli mať prospech, ale preferencia vysokých výdavkov a daní ich stavia do rozporu s ostatnými kapitalistami. Druhým problémom je, že obmedzovaním globalizácie pôsobia proti sile, ktorá je zodpovedná za nižší rast nominálnych miezd, a to lacnejším mzdovým tovarom dovážaným z Ázie. Lebo možno, že najväčší prínos Číny a zvyšku Ázie nebol priamy (vyššie zisky z investícií), ale nepriamy: umožnil západným reálnym mzdám rásť, aj keď mierne, ale posunul rozdelenie v prospech kapitálu. To je to, čo sa stalo za posledných tridsať rokov v USA a iných vyspelých ekonomikách a ide pod hlavičkou oddelenia rastu produktivity a reálnych miezd: je to len iný spôsob, ako povedať, že podiel práce sa znížil. Podiel práce sa znížil bez toho, aby sa znížila reálna mzda, a to vďaka tomu, že samotné mzdové tovary sa stali lacnejšími. To bolo obrovským prínosom pre kozmopolitných aj vojenských kapitalistov. Ak sa globalizácia zruší, táto výhoda sa vyparí: nominálna mzda by musela vzrásť, aj keby reálna mzda zostala konštantná, a podiel zisku na HDP sa zníži.

Vojenskí kapitalisti tak čelia dvom problémom: musia argumentovať v prospech vyššieho zdanenia a implicitne v prospech zníženia kapitálových príjmov. Ani jedno nie je populárne. Úspech však nemožno vylúčiť. Môže sa vytvoriť aliancia medzi vojenskými kapitalistami a jastrabou časťou poloautonómneho štátu. Tí môžu byť ochotní akceptovať takéto “náklady”, ak umožnia USA obmedziť vzostup Číny. Čistá geopolitika by dominovala nad ekonomickými záujmami. Takémuto spojenectvu pomáhajú aj historické skúsenosti: USA vyhrali všetky veľké vojny (prvú, druhú aj studenú) a zakaždým ich víťazstvo priviedlo na vrchol geopolitickej a hospodárskej moci. Prečo by sa to nemalo zopakovať?

Takto by sme mali vnímať budúcnosť globalizácie, aspoň z hľadiska západnej kalkulácie: ako kompromis medzi neobmedzenou geopolitickou mocou a vyššími reálnymi domácimi príjmami. Ekonomické argumenty, ako aj zvyčajný (a niekedy možno ľahkovážny) predpoklad, že štát robí to, čo chcú kapitalisti, v drvivej väčšine hovoria v prospech pokračovania globalizácie. Napriek tomu môže byť “bojová aliancia” práve dostatočne silná na to, aby udržala druhú stranu v šachu, ak nie na to, aby úplne zvrátila globalizáciu a posunula krajinu smerom k autarkii.