Samozrejme proamerickým elitám v Európe, ktoré sú na americkej výplatnej listine, zvyšovanie cien ropy nevadí. Týmto elitám takisto nevadí ani nákup starých a predražených amerických zbraní, odborníci však vedia svoje. Ak Američania naozaj len nevyberajú “ropné výpalné” od svojich partnerov (rozumej vazalov) – EÚ, Japonska, Južnej Kórei, Austrálie…, pretože Rusi a Číňania nepotrebujú kupovať saudskú ropu, majú dosť vlastnej (Číňania, aby neboli závislí len na Rusoch nerešpektujú americké sankcie a kupujú aj iránsku ropu), tak sme sa dožili potvrdenia faktu, že americká PVO proste nefunguje tak ako by mala a je zastaralá. Už počas I. vojny v Iraku v roku 1991 nedokázali americké Patrioty zostreliť všetky iracké Scudy, ktoré boli približne na úrovni sovietskych rakiet z 50. rokov 20. storočia, zopár Scudov doletelo až do Izraela, kde však nenarobili výraznejšie škody.

Saudi majú k dispozícii nasledovné prostriedky PVO: Americké Batérie 3RK Patriot, 3x batérie Oerlikon GDF v zostave Skyguard a jednu batériu Shahine, čo je exportná verzia francúzskej PVO krátkeho dostrelu Crotale. Celú túto zostavu, ktorej kraľujú americké Patrioty primitívne drony Houthiov, zložené z komponentov, ktoré možno bežne kúpiť, úplne znemožnili.

Američania teda nemajú efektívne systémy PVO pre blízku a strednú vzdialenosť. Američania vyvíjali svoju PVO v prvom rade len ako strategický druh zbraňového systému, namierený proti balistickým raketám, sami americkí vojenskí odborníci však už otvorene hovoria že nedokážu zabezpečiť americké územie pred sofistikovanými čínskymi a ruskými raketami a nedokázali by americké územie ubrániť ani v čase existencie ZSSR.

PVO krátkej a strednej vzdialenosti je určená na likvidáciu nepriateľských útočných lietadiel a vrtuľníkov. Tieto zbraňové systémy Američania začali zanedbávať po roku 1989, pretože boli presvedčení, že po rozpade ZSSR a Varšavskej zmluvy nebude nikdy existovať armáda, ktorá by dokázala odolať americkej vzdušnej nadvláde. Utvrdili sa v tejto myšlienke pri svojej prvej vojne voči Iraku, kde americké rakety a následne letectvo vymazali z hry iracké letectvo, ktoré sa ani svojím počtom nemohlo rovnať americkému letectvu. Rusi, Číňania a Irán však nie sú Irak. Pokiaľ ešte pri konflikte s Iránom (ak by Iránu Rusi a Číňania nepomohli) by Američania čisto teoreticky mohli sláviť úspech (veľmi by sa ale rozrástol Arlingtonský cintorín), Rusi a Číňania sú dnes nad americké sily, otvorený konflikt veľmocí by sa pomerne rýchlo zmenil na jadrový konflikt. To však neznamená, že veľmoci v multipolárnom svete (Čína, Rusko a USA) nemôžu viesť hybridné konflikty.

Takže aby sme to zhrnuli, dnes majú Američania pre blízku vzdialenosť k dispozícii komplex PVO MIM-23 Hawk, ktorý rozpracovali v 60. rokoch 20. storočia s koeficientom zničenia cieľa 0,56 (čo je dosť nízka hodnota). Preto Američania majú v MIM-23 Hawk tri rakety, aby sa pravdepodobnosť zničenia cieľa zvýšila. Systém modernizovali v posledných rokoch, pravdepodobnosť zničenia cieľa sa vyšplhala na 0,85. MIM-23 Hawk je mobilné zariadenie krátkeho dostrelu.

Americké systémy PVO nie sú pripravené na odrazenie súčasných hrozieb a určite im robia problémy málorozmerné drony, ktoré potrápili aj Rusov na sýrskej leteckej základni v Hmeimime. Pokiaľ však Rusi po rozpade ZSSR v období obrovských ekonomických problémov boli nútení rozvíjať PVO, pretože ide o lacnejší druh zbrane ako bojové letectvo, tak Rusi dokázali pomerne rýchlo v Sýrii vypracovať metódy ako bojovať proti dronom. Napríklad modernizované ruské Pancire (Sýria má k dispozícii staršie prototypy) dnes už dokážu základňu v Hmeimmim podstatne úspešnejšie chrániť pred dronmi proamerických teroristov v Idlibe. Okrem toho ani ruské a sýrske letectvo nespí a pred niekoľkými týždňami Rusi totálne rozbombardovali úkryty, kde mali teroristi uložené drony, na ktoré poskytovali financie Američania a Saudi.

Dnes ide vývoj dopredu iným smerom. Efektívne systémy PVO, založené na laserových delách, elektronické zbrane, ktoré budú v budúcnosti PVO kraľovať sa u Američanov nachádzajú vo veľmi rannej fáze rozpracovania, Rusi a Číňania sú v tejto oblasti podstatne ďalej. Ak by sme rakety a drony označili ako meč, a PVO ako štít, tak v americkom prípade štít určite nedokáže odolať útoku meča a americký štít má nevyhovujúcu kvalitu.

Neúspech amerických systémov PVO v Saudskej Arábii nepriamo potvrdil aj samotný minister zahraničných vecí Mike Pompeo, ktorý uviedol “Systémy PVO na celom svete pracujú s rôznym úspechom. Ani najlepšie systémy PVO nedokážu zostreliť všetky ciele”. Tieto slová by si mali americkí jastrabi a ich sympatizanti opakovať každý deň. Ani moderná PVO nedokáže ubrániť vlastné územie pred modernými raketami s jadrovými bojovými hlavicami.

Útok bezpilotných dronov však má jednu slabinu. Drony sa ovládajú zo zeme a ich manévrovateľnosť je oveľa nižšia ako manévrovateľnosť lietadla či vrtuľníka, v ktorom sedia piloti. Takže americká PVO mala podstatne jednoduchšiu úlohu ako v prípade, že by išlo o útok bojových lietadiel či vrtuľníkov. Na druhej strane však lietadlo či vrtuľník dokáže PVO podstatne skôr a rýchlejšie identifikovať a dokáže aj rýchlejšie reagovať.

Otázkou ostáva, ako by si americký systém PVO poradil v prípade, ak by na saudské ciele vyleteli napríklad iránske moderné okrídlené rakety Quds -1. Iránci si na rozdiel od Američanov neželajú vojenskú konfrontáciu, takže tieto rakety nevyleteli a Houthiovia (zástupná armáda Iránu)  by ich ani nevedeli riadiť.  Američania by však určite mali zvážiť aj možnosť, že v prípade konfliktu s Iránom by iránske pomerne moderné rakety určite vyleteli a smerovali by na americké lode a základne v Spojených arabských emirátoch či Katare . A ruskí či čínski odborníci by bedlivo sledovali reakciu americkej PVO, aj z tejto americkej reakcie by vyvodili ďalekosiahle závery.