Pre mňa osobne je to aj istá forma zadosťučinenia: po tých dlhých mesiacoch, kedy sa mi tlupy proamerických trollov vyhrážali obesením a skorumpovaní novinári žiadali pre mňa doživotné väzenie iba preto, lebo som konzistentne žiadal mier a trpezlivo som vysvetľoval, že táto vojna nemá vojenské riešenie – dospeli aj tí najväčší americkí jastrabi k tomu istému. Generál Milley zašiel dokonca tak ďaleko, že konečne prirovnal charakter tohto vyčerpávajúceho konfliktu nie k druhej, ale k prvej svetovej vojne, na čo som opäť mnohonásobne upozorňoval od samého začiatku. Doslova povedal, že odmietanie rokovaní počas prvej svetovej vojny len znásobilo ľudské utrpenie a viedlo k väčšiemu počtu obetí… Presne tak, pán generál.

Skôr, ako si vysvetlíme, čo viedlo Washington k tomuto obratu, si všimnime reakciu Kyjeva. Zelenskyj už odrazu pripúšťa nielen mierové rozhovory, ale aj rokovania so samotným Putinom, ktoré si zakázal zákonom. Z toho vyplýva jediné: ukrajinská bábková vláda je v plnej miere závislá od rozhodnutí USA a bezvýhradne im podlieha. Pripomeňme si, že keď žiadal mierové rokovania Paríž alebo Berlín, Ukrajina z toho bola pobúrená alebo si z predstaviteľov EÚ robila posmešky. A teraz si predstavte, že by sme takýto štát prijali do Európskej únie. Bol by to len ďalší trójsky kôň USA brzdiaci alebo rozkladajúci európsku integráciu. Je ich tam už dosť v strednej a východnej Európe na čele s Poľskom (a v posledných rokoch do tejto skupiny patrí, žiaľ, aj Slovensko). Naozaj nepotrebujeme problémy navyše, ak chce byť Kyjev verný viac Amerike ako Európe.

Samozrejme, vzniká otázka, prečo tá náhla zmena postoja amerického velenia, ktorá absolútne nezodpovedá propagandistickému mediálnemu naratívu, že Rusi prehrávajú. Generál Milley po prvýkrát zverejnil aj realistický odhad obetí, ktorý sa približuje k štvrť miliónu: 140 000 mŕtvych na ukrajinskej strane a 100 000 mŕtvych na ruskej. USA sa zároveň rozhodli nedodať Ukrajine moderné útočné bezpilotné lietadlá Gray Eagle, o ktoré Kyjev žiada už niekoľko mesiacov, a to s odôvodnením, že sa obáva vyostrenia konfliktu. Toto však podľa mňa nebude hlavný dôvod. Spojené štáty neukončili vojnu v Iraku ani v čase, keď ich invázia zapríčinila pol milióna mŕtvych a totálne zničila krajinu. Washington si však nemôže dovoliť bojovať na viacerých frontoch. Momentálne potrebuje Moskvu na uzavretie novej dohody o kontrole zbrojenia a na jej odpútanie od Číny.

Čínsky prezident Si Tin-pching v utorok oznámil, že Čína navýši vojenské kapacity, rozšíri armádny výcvik a začína sa pripravovať na vojnu. Rozhodnutie o militarizácii krajiny vysvetlil rastúcou neistotou a nestabilitou bezpečnostného prostredia. Znepokojujúce správy prichádzajú aj z Paríža. Francúzsky prezident Emmanuel Macron zverejnil novú vojenskú stratégiu Francúzska, ktorú nemožno čítať inak ako militaristický manifest. Uvádza sa v ňom, že Francúzsko musí posilniť svoj štát ako nezávislú rešpektovanú jadrovú veľmoc. “Hodnoverné a moderné nukleárne odstrašovanie” je podľa Macrona kľúčové. Paríž ráta s prítomnosťou francúzskych vojakov od subsaharskej Afriky cez Africký roh až po Blízky východ. Francúzske vojenské operácie sa momentálne zameriavajú na Niger, Čad a Burkinu Faso. Ako vidno, svet sa naozaj nebezpečne militarizuje, súčasná situácia nie je analógiou spoločného zomknutia proti Hitlerovi, ale stupňovania výbušnej situácie pred prvou svetovou vojnou, neľútostného boja o nové prerozdelenie vplyvu na planéte, kde stačí iba škrtnúť zápalkou…

K mieru je však ešte stále ďaleko. A to napriek tomu, že sa začal meniť postoj Rusov k vojne. Väčšina obyvateľov Ruskej federácie si podľa prieskumu centra Levada želá mierové rozhovory. V októbri to bolo už 57 percent, v auguste len 44. Ako som predpokladal, podobne ako počas prvej svetovej vojny, nadšenie z vojnového ošiaľu klesá priamo úmerne schopnosti jeho aktérov rozhodnúť ho vo svoj prospech (skúsenosti historika sú pri analýze dnešných trendov neoceniteľné). Problémom však ostáva, že mierotvorcov je ešte stále málo. Tých treba vyhľadávať a vyzdvihovať predovšetkým. Na odsudky bude ešte času dosť.

Verím, že dejiny ich napokon budú súdiť všetkých. Aj Putina, ktorý tento ničivý a krvavý konflikt s ďalekosiahlymi následkami nemusel rozpútať (stačilo hneď na začiatku vypnúť plyn a do týždňa by donútil všetkých rokovať o plnení Minských dohôd – nemusel padnúť ani výstrel). Aj Bidena, ktorý neustálym tlakom na rozširovanie NATO a ignorovaním diplomacie celý konflikt vyprovokoval (o rozsiahlom angažovaní USA v tejto zástupnej vojne s Ruskom už môže pochybovať iba klinický idiot). Aj Johnsona, ktorý na jar potopil mierovú dohodu tesne pred jej uzavretím. A napokon aj Zelenského, ktorý svojou neochotou dodržiavať ľudské a menšinové práva ruskojazyčného obyvateľstva na východe krajiny doviedol svoj národ do rovnakej katastrofy ako Miloševič v Juhoslávii. Zabúdať však netreba ani na podiel viny slovenskej vládnej garnitúry na čele s prezidentkou, ktorí zničili tradičnú komparatívnu výhodu Slovenskej republiky (dobré vzťahy s oboma stranami konfliktu), ničím sa nepričinili o mier, nepodali žiadne diplomatické návrhy, jednostranne podporovali predlžovanie vojny dodávaním zbraní a lokajsky plnili pokyny z Washingtonu. Pamätajme na to, keď si nad tou hrôzou bude chcieť niekto umyť svoje krvavé ruky a vnímať celý zložitý konflikt čierno-bielo.