Spojené štáty majú síce silnú armádu, ale ich skutočná sila spočíva v hodnote a postavení ich meny.

Keďže americký dolár je považovaný a akceptovaný za svetovú rezervnú menu, Amerika má výsadu kontrolovať globálny finančný systém, vytvárať federálne deficity bez toho, aby sa musela obávať následkov, a doslova tlačiť bilióny dolárov zo vzduchu.

Táto jedinečná výhoda zároveň umožňuje USA udržiavať nízke úroky z nahromadeného dlhu a poskytovať svojim občanom životnú úroveň, ktorá by inak nebola možná. Ako dlho to však vydrží?

Od konca druhej svetovej vojny majú USA nad svetovou ekonomikou to, čo sa často označuje ako “nadmerné privilégium”. Z vojnovej skazy vzišiel americký vzostup a s ním aj získanie väčšiny svetových zlatých rezerv a polovice svetového HDP. Jej bohatstvo dalo USA moc diktovať podmienky Brettonwoodskej dohody medzi 44 krajinami.

Táto dohoda stanovila, že dolár bude naviazaný na zlato, zatiaľ čo meny všetkých ostatných krajín budú naviazané na dolár. Jej podstatou bolo, že dolár je rovnako dobrý ako zlato a je krytý jeho rezervami. Krajiny si mohli byť isté, že svoje doláre môžu kedykoľvek vymeniť za fyzické zlato.

Niekoľko desaťročí táto dohoda fungovala dobre. Ale počas politiky Lyndona Johnsona “Guns or Butter” (Zbrane alebo maslo) koncom 60. rokov minulého storočia začali Spojené štáty vykazovať veľké deficity, čo viedlo niektoré európske krajiny, najmä Francúzsko, k tomu, že začali vymieňať svoje doláre za zlato. V roku 1971 Nixonova administratíva v obave, že sa jej zlaté rezervy vyčerpávajú, prijala jednostranné rozhodnutie dočasne uzavrieť zlaté okno, čím sa dolár zmenil na fiat menu.

To znamenalo koniec Bretton Woods a začalo éru plávajúcich výmenných kurzov, ktorá trvá dodnes.

Spojené štáty sa vyhli hospodárskym ťažkostiam, ktoré by v podstate znamenala devalvácia ich meny, realizáciou dômyselného plánu vytvorenia petrodolára. Táto jednoduchá, ale ďalekosiahla myšlienka mala významné finančné a geopolitické dôsledky. USA a Saudská Arábia v podstate uzavreli dohodu, na základe ktorej Saudi súhlasili, že budú predávať svoju ropu výlučne v dolároch a tieto doláre investovať do amerických pokladničných poukážok. Na oplátku Amerika poskytla Saudom bezpečnostnú záruku.

Ropa je najrozšírenejšou komoditou na svete a jej oceňovaním v dolároch sa zabezpečil celosvetový dopyt po americkej mene.

Netreba pripomínať, že Európania neboli s nesplneným americkým sľubom spokojní. Niektoré európske krajiny začali diskutovať o možnosti návratu k zlatému štandardu, ktorý by vylúčil americký dolár.

Americká administratíva sa o tomto európskom pláne dozvedela a podľa zápisnice zo stretnutia Henryho Kissingera a asistenta ministra Thomasa Endersa v roku 1974 bolo jasne povedané, že tento plán sa nebude realizovať. Hlavné body tohto stretnutia boli prinajmenšom jednoznačné. Európske krajiny mali spoločne viac zlata ako USA. Ak by spojili svoje sily, mohli by stanoviť cenu zlata na vyššej úrovni, čím by sa vytvorili dodatočné rezervy a úvery. Kissingerovými slovami by boli schopné vytvoriť “stroj na tlačenie peňazí”.

V zápisnici sa tiež jasne uvádzalo, že takýto krok by poškodil americké záujmy a že ak by sa o to Európa pokúsila, Amerika by ju “rozdrvila”. Aby bol plán úspešný, muselo by nakoniec Nemecko spolupracovať. No keďže sa na prahu jeho územia črtal Sovietsky zväz, nebolo v pozícii, aby prekročilo hranice USA.

Americká politika silného dolára bola v nasledujúcich desaťročiach úspešná. Koncom 90. rokov však začali rásť dve dôležité semienka: Čínska ekonomika a americká rozhadzovačnosť. Začiatkom roka 2000 sa Amerika zmenila z niekdajšieho najväčšieho veriteľa sveta na jeho najväčšieho dlžníka a Federálny rezervný systém začal s bezohľadnou menovou politikou, ktorá trvala posledné dve desaťročia.

Po finančnej kríze v roku 2008 sa Čína sťažovala na to, ako USA znehodnocujú dolár svojou veľkou akumuláciou dlhu a nadmerným tlačením peňazí, a začala vyjadrovať želanie zaviesť nový globálny finančný systém. S významnou výnimkou krajín, na ktoré sa vzťahujú sankcie USA (napr. Rusko, Venezuela, Irán a Severná Kórea), sa myšlienka nového menového systému stretla s nezáujmom. Koncepciu čohokoľvek, čo by nahradilo dolár, považovala väčšina vyspelých krajín za nemysliteľnú a Amerika za hraničiacu s kacírstvom.

Teda až donedávna.

Keď Rusko napadlo Ukrajinu, všetko sa zmenilo. USA a krajiny NATO (Západ) nielenže uvalili na Rusko sankcie, ale zmrazili mu aj dolárové rezervy a zablokovali ho v systéme SWIFT na prevod dolárov.

Čína si všimla príležitosť a vyzvala väčšinu sveta, aby ju nasledovala. Začali sa preteky v hľadaní alternatív. Západ podcenil globálnu reakciu na sankcie.

Krajiny BRICS a veľká časť krajín globálneho Juhu sa zdráhali prerušiť vzťahy s Ruskom z rôznych dôvodov – od potreby ich ropy, potravín, hnojív a vojenského vybavenia až po využitie Wagnerovej skupiny na boj proti domácim protipovstaleckým snahám.

Okrem toho mnohí obyvatelia krajín globálneho juhu dlhodobo prechovávajú odpor voči rétorickému “svetovému poriadku založenému na pravidlách” Západu, ktorý považujú za pokrytecký a samoúčelný. Zmrazenie ruských dolárových rezerv a vylúčenie zo systému SWIFT tiež upozornilo krajiny, že môžu byť ďalšie na rade.

Finančné systémy sú postavené na dôvere, a ak sú ozbrojené, strácajú dôveru potrebnú na udržanie svojej dominancie.

Krajiny na celom svete preto v priebehu 12 mesiacov nabrali odvahu a začali otvorene diskutovať o vytvorení alternatívnych metód obchodovania a zúčtovania, ako aj o znížení svojich dolárových rezerv. Obchodná a zúčtovacia úloha dolára je oblasť, v ktorej dôjde k najväčšiemu exitu a kde dopyt po dolári prudšie klesne.

Okrem toho krajiny BRICS v uplynulom roku prilákali množstvo nových žiadostí o členstvo, pričom Egypt, Turecko, Alžírsko a najnovšie aj Saudská Arábia prejavili záujem a vydali vyhlásenia o vytvorení meny BRICS, ktorá by konkurovala doláru.

Mnohé z týchto krajín za posledných 13 rokov agresívne zvyšovali svoje zlaté rezervy a objem ich nákupov sa zrýchľuje, čo naznačuje, že možno každá nová mena by mohla byť krytá zlatom. Brazília (ktorá čoraz hlasnejšie vyjadruje svoju nespokojnosť s americkým dolárovým systémom) a Argentína začali presadzovať myšlienku vytvorenia juhoamerického obchodného bloku a meny sur, podobnej Európskej únii a euru.

Zoznam alternatív dolára je dlhý a každým dňom sa rozširuje. Medzi príklady patrí Čína, ktorá testuje cezhraničné zúčtovanie v digitálnej mene s Thajskom a Spojenými arabskými emirátmi a trvá na tom, aby sankcionované krajiny ako Rusko, Irán a Venezuela akceptovali jüan ako platidlo za ropu. Saudská Arábia zvažuje, že urobí to isté (povráva sa, že Saudi už predávajú ropu za juany a tieto juany menia za zlato na šanghajskej burze). India tiež nakupuje časť ruskej ropy v dirhamoch SAE. Najjednoduchšou metódou, ktorá sa stáva čoraz populárnejšou, sú bilaterálne dohody s použitím miestnych mien.

Rozhodujúcou nezodpovedanou otázkou je, ako budú Spojené štáty reagovať na kroky smerujúce k de-dolarizácii. Akékoľvek náhle zníženie dopytu po americkom dolári by mohlo mať pre Američanov katastrofálne dôsledky. Mohlo by potenciálne vyvolať krízu amerického dolára, ktorá by viedla k veľmi vysokej inflácii alebo dokonca hyperinflácii, a spustiť cyklus zadlžovania a tlače peňazí, ktorý by mohol rozvrátiť sociálnu štruktúru spoločnosti.

Stručne povedané, akákoľvek americká administratíva by v konečnom dôsledku považovala všetky takéto kroky na odstránenie dolára za otázky národnej bezpečnosti.

Veľká časť svetového spoločenstva však jasá. Veľká časť štátneho dlhu krajín globálneho Juhu je denominovaná v zelených bankovkách a predražený dolár dnes takmer znemožňuje obsluhu dlhu. Okrem toho, keďže väčšina komodít sa oceňuje v dolároch, mnohé menej rozvinuté krajiny dovážajú infláciu, ktorá by inak pripadla na USA.

Vzhľadom na to by krajiny BRICS mali zvážiť, aká by mohla byť reakcia Ameriky na náhly odklon od dolára. História ukázala, že je mimoriadne zriedkavé, aby sa presun globálnej ekonomickej moci uskutočnil bez veľkých vojnových konfliktov.

Napriek pravdepodobnému odporu Ameriky bude de-dolarizácia pokračovať, pretože väčšina nezápadného sveta chce obchodný systém, ktorý ich neurobí zraniteľnými voči dolárovej výzbroji alebo hegemónii. Už to nie je otázka či, ale kedy.