Tento jav, známy odnepamäti, pekne bujnie aj dnes, v škále od jednotlivcov, až po celé štátne útvary. Možno aj vy s pobavením sledujete, ako predstavitelia tých najbezvýznamnejších vazalských gubernií USA majú najhustejšie reči, najsmelšie protiruské vyhlásenia a robia najokázalejšie gestá. Dostávajú sa do extázy ako ratlík, ktorý hrdinsky a čoraz hrdinskejšie šteká spoza plota, lebo vie, že sa mu nič nemôže stať.

Videli sme to pri teroristickej vražde ruskej novinárky: kým pápež vyjadril nad touto vraždou ľútosť a oficiálne miesta a médiá na Západe sa nanajvýš iba uškŕňali popod fúzy, poturčenci z východných gubernií neváhali svoju oddanosť ideálom Západu prezentovať oveľa odbrzdenejšie a surovejšie: česká ministerka, slovenský poslanec Národnej rady a napokon aj minister obrany, tí sa z jednoznačne teroristického zločinu otvorene vytešovali. Ani len im na um nezišlo, čo by im hrozilo, že keby prokurátor Honz a sudkyňa Záleská mali na všetkých iba jeden meter.

Nuž a podobne chýba cit pre mieru aj podaktorým slovenským prestitútom z kľúčových globalistických propagandistických kanálov – netreba menovať, všetci vieme, ktoré tam patria. Ich angažovanosť je to natoľko nápadná, až si človek položí otázku: sú to ešte vôbec noviny, alebo už školiace stredisko agentov?

Denník N učí novinárov ostatných médií ako majú písať o Rusku

Najnovšie sa blysol istý Filip Struhárik, popredný vyplachovač mozgov z Denníka N. V rámci rubriky MédiaBrífing napísal čosi ako školenie pre novinárov z ostatných mainstreamových médií, v ktorom ich upozorňuje, „aby zbytočne nešírili lži Putina a Lavrova“. Urobil to spôsobom, ktorý si zasluhuje povšimnutie.

Struhárik konštatuje, že novinári musia verejnosti prinášať aj výpovede nedôveryhodných, nedemokratických politikov, ale zdôrazňuje, že je obzvlášť dôležité, aby novinári k ich výpovediam pristupovali kriticky, aby ich overovali a zasadzovali do kontextu.

A varuje: „V tomto smere slovenské médiá občas chybujú. Možno z rýchlosti a neúmyselne, možno pre nedostatok skúseností, alebo skrátka v slepej honbe za čítanosťou, lajkami a sledovanosťou šíria aj kremeľskú propagandu.“

Struhárik prikladá aj konkrétne príklady, kde mainstream nedopatrením „šíri kremeľskú propagandu“. Tak napríklad: „Putin môže tvrdiť, že sankcie škodia viac krajinám, ktoré ich zavádzajú, než Rusku, ale nie je potrebné jeho slová verklíkovať, keď vieme, že to nie je pravda.“ Vskutku: každý predsa vie, že to nie je pravda. Každý predsa vie, že nám sankcie neškodia a najmä nebudú škodiť v najbližších mesiacoch. A v takom februári to budú vedieť už dupľom všetci. Teda tí, čo medzitým nepomrznú.

Putin si nezaslúži miesto v nadpisoch článkov, hovorí Struhárik

„Putin môže vyhlasovať, že sa nevzdá a nedovolí, aby sa ruská ekonomika prepadla, no slovenskí novinári na rozdiel od ruských nemusia tvrdiť, že vladár všetky problémy zvládne,“ píše Struhárik. No naozaj: koho už len na Slovensku by zaujímalo, ako to v tom Rusku vnímajú? Veď predsa u nás všetci vedia, že Rusko je jeden deň pred úplným prepadnutím sa do pekla, lebo u nás si to myslia odborníci, ktorí sa predsa nikdy nemýlia. Tak načo vedieť čo si o tom myslia v Rusku?

Úplný skvost je potom toto: „Vladimir Putin môže vyčítať Ukrajine, že nemá záujem plniť podmienky mierovej dohody, no kým ruské vojská vraždia nevinných ľudí, nezaslúžia si jeho slová miesto v nadpisoch článkov.“

Ešte raz zopakujme, čo Struhárik napísal: „Jeho slová si nezaslúžia miesto v nadpisoch článkov“. To je konečná fáza žurnalistiky, niekto by takúto jej zmrzačenú mŕtvolu možno nazval skôr „žumpalistikou“. Predstavte si tú absurdnosť: svet je v zložitom a mnohovrstevnom geopolitickom zápase, v ktorom hrá možno kľúčovú rolu prezident relevantnej veľmoci, jeden z najdôležitejších svetových politikov, ale v Denníku N dajú novinárom inštrukciu: koniec. Tento človek nemá byť v titulkoch. Čo tam po nejakom objektívnom prístupe, po informovaní o stanovisku druhej strany, po nejakom kritickom myslení…

Struhárik pokračuje vo svojej exhibícii: „Šéf ruskej diplomacie Sergej Lavrov zas nemá nárok cez titulky článkov vyzývať svet, aby chránil medzinárodné právo, kým ho sám krvavo pošliapava. A nie je ani dôvod publikovať jeho konšpirácie o tom, že EÚ a NATO sú ako nacistické Nemecko a chystajú vojnu proti Rusku. Slobodné médiá nemusia zverejňovať ani jeho vyhlásenia o tom, že EÚ sa rozhoduje podľa pokynov Washingtonu.“ Nuž, dá sa chápať, že struhárikovci ťažko nesú, keď niektoré kľúčové informácie, ktoré sa proamerickí propagandisti horko-ťažko snažia vo svojich kanáloch vyvracať, odrazu prinesie aj médium, ktoré by malo byť poslušne zaradené v jednotnom šíku s ostatnými. Veď to je zrada, nôž do chrbta euroatlantizmu!

Aj bulvár je dobrý, ak je protiruský

Struhárik prehovára do duše dokonca aj bulvárnym médiám: „Ani bulvár nemusí vydávať oslavné texty na ruské zbrane – či už je to „nový námornícky klenot“, alebo nová zbraň, „akú nemá na svete nikto“. Takúto propagandistickú činnosť už robia Moskve oddané konšpiračné stránky.

Miochodom, tu je zaujímavé, čo medzi riadkami Struhárik nechtiac prezrádza. Bulvár totiž jasne odlišuje od „Moskve oddaných konšpiračných stránok“. Bulvár, to sú v jeho ponímaní tiež „naši“, čiže tí nekonšpirační. Síce píšu neseriózne hlúposti, ale nekonšpirujú – na rozdiel od tých „promoskovských“, ktorí konšpirujú. Zamyslite sa nad tým, čo tým vlastne pán Struhárik nechtiac prezradil o skutočnom význame slova „konšpirovať“ v ich ponímaní, a tiež o tom, do akej spoločnosti tzv. „mienkotvorný“ denník N sám seba v tichosti zaradil.

„Samozrejme, je dôležité, aby naše médiá informovali o tom, čo ruskí lídri povedia o dodávkach ropy a plynu, o tom, že Putin rokoval s Erdoganom či Lukašenkom, že Moskva posilňuje vzťahy so Severnou Kóreou,“ hovorí Struhárik. Hodí sa každá správa, ktorá môže Putina a Rusko nejako spojiť s inými štátmi či politikmi, z ktorých mainstream tiež urobil netvorov. Skrátka, každá možnosť kopnúť si je dobrá, vtedy sa Putin citovať môže. Možno aj do nadpisu by sa Putin v takom prípade výnimočne mohol dostať…

Reuters, AFP? Nezverejňujte ani správy od nich, ak nie sú dostatočne protiruské!

Nakoniec ten článok už úplne otvorene pokračuje ako školiaci materiál pre sprisahaných mediálnych spolubojovníkov. Struhárik ich varuje: „Novinári by mali pred šírením Putinových výrokov posúdiť, či sú aj objektívne dôležité, či bude publikum vďaka nim lepšie informované a či taká správa pomôže ľuďom lepšie rozumieť svetu. Je otázne, či takéto kritériá spĺňa napríklad správa o tom, že NATO podľa Putina túži po svetovej nadvláde, alebo sny ruského prezidenta o ovládnutí svetových oceánov.“

Aby sme Struhárikov brífing preložili do slovenčiny: novinár skrátka má rozmýšľať, či sa nejaký Putinov výrok dá zasadiť do kontextu, v ktorom Putin a Rusko budú zodpovedať tomu správnemu obrazu, ktorý o nich treba vytvárať. Vtedy sa Putinov výrok má použiť, inak nie.

„Nezáleží na tom, či pôvodnú správu priniesli ruské štátne médiá alebo vplyvné svetové agentúry ako Reuters, AFP či DPA. Editori slovenských spravodajských médií by mali mať dostatočné sebavedomie a nezverejňovať vyhlásenia Kremľa len preto, že ich priniesli zahraničné médiá alebo naše tlačové agentúry,“ šteká mediálny ratlík z Denníka N. Veru, situácia je natoľko divná a neprehľadná, že dnes už sa chudák euroatlantický novinár nemôže spoľahnúť ani na to, že Reuters či AFP budú dostatočne rusofóbne. A preto, neborák, musí byť stále v strehu: o svetové agentúry sa treba opierať, len ak sú ich správy ladené protirusky, avšak ak by náhodou boli podozrivo neutrálne, vtedy má radšej použiť vlastnú kreativitu.

Nie nadarmo je Denník N považovaný za pilotnú inštitúciu vedeckého natohujerizmu-euroatlantizmu na Slovensku, za koordinačný štáb neokoloniálneho diaľkového riadenia. Komu by nebolo celkom jasné, že táto jednotka používa prestrojenie za redakciu iba ako mimikry, nech si prečíta ďalší Struhárikov odstavec:

„Titulok je dôležitý. Nestačí na konci článku pripomenúť, že Rusko zaútočilo na Ukrajinu. Väčšina ľudí číta len titulky, a preto na ich formulácii záleží. Ak by rovnaký nadpis článku mohol vyjsť na ruskom Sputniku, tak stojí za úvahu, či by na stránkach slobodných a kritických médií nemal znieť inak.“ Takto úplne neskrývane Struhárik mentoruje svojich žiakov, aby náhodou neboli titulky ich článkov málo protirusky úderné.

Ešte stále si niekto myslí, že Denník N je iba „obyčajný denník“?

Uvedený žurnalisticko-inštruktážny skvost pána Struhárika nájdete tu.

Ivan Lehotský