Existuje, po-prvé, už vcelku slušný objem historickej a inej literatúry, ktorá vo svojich záveroch ohľadne života a osobnosti Krista taktiež predpokladá prítomnosť ženy. Spomeňme aspoň bestseller D. Browna „Da Vinciho Kód“ alebo pôvodnú fundamentálnu prácu, z ktorej čerpal D. Brown – „Svätá krv a Svätý Grál“ (Michael Baigent, Richard Leigh, Henry Lincoln). Tou ženou je Mária Magdaléna… 

V druhej časti nášho výskumu sme pri analýze problematiky datovania epochy slovanského písma (ESP) v bode 4  poukázali na zaujímavý odkaz v Panónskej legende na to, že Metod bol následníkom apoštola Andronika Pannónskeho, ktorý prorokoval v Illýrii na prelome I. a II.storočia n.l. Ak tento odkaz budeme vnímať logicky, a nie legendárne, je namieste predpoklad, že Andronikus Panónsky a Metod boli súčasníkmi, a po časovej osi ich „rozhádzali“ neskorší chronológovia a tvorcovia „cyrilometodskej legendy“. A ak boli súčasníkmi, znamená to bezpochyby, že Andronikus Pannónsky je zároveň Konštantín-Cyril, resp. cisár Andronikus Komnén z XII.storočia n.l. Pozrime sa na osobu tohto apoštola Andronika Pannónskeho pozornejšie. V Evanjeliách sa spomína len raz, v liste apoštola Pavla Rimanom, 16:7.

„Pozdravujte Andronika a Júnia, mojich príbuzných a mojich spoluväzňov, ktorí sú významní medzi apoštolmi, ktorí aj predo mnou boli v Kristu.“

V starších verziách Svätého Písma je spomínaná žena Júnia, ako je aj zobrazovaná na pravoslávnych ikonách, zatiaľ čo v neskorších verziách Biblie už Junia vystupuje ako Juniáš. Pojem „Junia“ sa môže interpretovať aj ako „Gunia“, čiže dcéra Hunov/Uhrov. Ako vyplýva zo svedectva apoštola Pavla, Andronikus a Júnia požívali medzi prvými kresťanskými apoštolmi veľký rešpekt, a ešte „pred ním boli v Kristu“… Hoci informácií o Andronikovi a Júnii nie je veľa, niektorí badatelia predpokladajú, že boli buď manželia, alebo blízki príbuzní – každopádne charakter ich vzťahu sa dobre snúbi s horeuvedenou definíciou gréckeho pojmu meta.  Sú oslavovaní ako pravoslávni svätí a ich sviatok pripadá na 17.mája. Hľa, čo o nich píše wikipedia:

„Vo východných pravoslávnych tradíciách bol Andronikus jedným zo sedemdesiatich (!) apoštolov. Andronikus bol vysvätený za biskupa do Panónie a kázal Evanjelium spolu s Júniou po celej krajine. Andronikus a Júnia úspešne obrátili mnohých do Kristovej viery  a zborili veľa pohanských chrámov. Tradícia hlási, že títo „misionári“ tvorili zázraky, pomocou ktorých vyháňali démonov a vyliečili mnohých z chorôb. Podľa východnej pravoslávnej tradície Andronikus zomrel mučedníckou smrťou…“

Ergo, začíname tušiť, že Andronikus a Júnia sú  ďalšími možnými duplikátmi Ježiša Krista a jeho spoločníčky Márie Magdalény, t.j. „Cyrila a Metoda“. Identifikované svetské a cirkevné duplikáty Márie Magdalény sú podľa nás nasledovné:

• Theodora Komnena/Agnessa Francúzska (manželky cisára Andronika) ~ Eudoxia Ingerina (manželka Basilea Macedónskeho) ~ Anastázia Kyjevská (manželka Andreja I. Bieleho) ~ Mária Bulharská (manželka Andronika Duky)
• Metod ~ Paula (spoločníčka sv. Hieronyma) ~ Júnia ~ svätá Anastázia (spoločníčka sv. Chrysogona) ~ svätá Mária Egyptská a taktiež svätá Katarína (pozri jej “mytologické zasnúbenie s Kristom”)

Treba podotknúť, že definitívny “imidž solúnskych bratov” sa v historickej vede sformoval relatívne nedávno – Vatikán ich kanonizoval len v druhej polovici deväťnásteho storočia, súbežne s prípravou na oslavy údajne tisícročného výročia ich príchodu na Veľkú Moravu roku 1863 a so založením Matice Slovenskej, ktorá je jednou z hlavných inštitúcií, poverených “zušľachťovaním a kultivovaním cyrilometodského kultúrneho odkazu”.  Má sa za to, že ku kanonizácii slovanských apoštolov Vatikánom došlo údajne po mnohých storočiach existencie viac-menej stabilnej predstavy o identite “solúnskych bratov”, a že Vatikán týmto aktom len uzákonil existujúce historické skutočnosti. Avšak, ako sme písali vyššie – až do polovice XIX.storočia “domáci učitelia vytrvalo opakovali starú rozprávku o sv. Hieronymovi”, ktorého Tatiščev považoval za autora prvého slovanského písma. Pravdepodobne tu máme do činenia s postranným dôkazom toho, že história o Cyrilovi a Metodovi vznikla pomerne nedávno a v polovici XIX.storočia ešte nebola rozšírená medzi pospolitým obyvateľstvom. Práve naopak, vidíme, že jej prední protagonisti spravidla prináležali úzko špecializovanej profesionálnej obci literátorov, kňazov a národných buditeľov, a že Vatikán kanonizoval Cyrila a Metoda ihneď po tom, ako sa táto historická verzia vykryštalizovala v akademických kruhoch a bola podporená “autentickými historickými prameňmi”. T.j. Vatikán kanonizoval Cyrila a Metoda v najlepšom vhodnom momente, pretože to zodpovedalo jeho dlhodobej politike voči slovanským národom.

Je povšimnutiahodné, že grécka pravoslávna cirkev kanonizovala “solúnskych bratov” len roku 1979. Dnešná podoba Cyrila a Metoda je výsledkom redakčnej činnosti nad prednostne bulharskými kronikami, ktoré v XIX.storočí, po “westernizačnej revolúcii” v Osmanskej ríši roku 1829, tendenčne redigovala skupina tzv. “helenizátorov” (jezuistských misionárov, ktorým sultán zveril reorganizáciu školského systému Osmanskej ríše). Historické pramene, ktoré boli takýmto spôsobom redigované, predstavovali slovanské písomnosti, ktoré v skutočnosti rozprávali o Ježišovi Kristovi, jeho prorockej misii medzi Slovanmi spolu s jeho spoločníčkou – Máriou Magdalénou. Cez zámenu Márie Magdalény (známej aj ako Júnia, Eudoxia Ingerina a i.) na Metoda a Ježiša Krista na Cyrila sa falzifikátori snažili docieliť, aby autentický obraz Krista (Diva) a Magdalény (Devy) postupne vymizol z národnej pamäti Slovanov, ktorí, odvážime sa predpokladať, si dlho pamätali skutočnú podstatu Krista-Andronika, ich súkmeňovca, Cára-Boha.

Nielenže Kristus a Mária Magdaléna rozprávali slovanským jazykom, ale boli všestranne obdarenými osobnosťami. Uvedieme len niekoľko všeobecných záverov:

• Vytvorili prvú slovanskú abecedu – hlaholiku, v ktorej napísali (nie preložili…) Evanjelium (Evanjeliá Krista a Magdalény, považované za apokryfy) a Žalmy; “hlaholika” môže tým pádom znamenať “Gla(s)”+”GL”, resp. “Slovo” (Slog) + “Boh”. j. “Božie Slovo”.
• Niesli vedomosti medzi ľudí a rúcali tým sociálno-hierarchickú pyramídu (tzv. “tlupo-elitárny model riadenia spoločnosti”), na ktorej bazírovala moc žrecov alebo Grékov – Iudeov – vplyvnej panujúcej kasty Romejskej ríše; dnešný Vatikán robí pravý opak, keď drží za neprístupnými dverami fantastický knižný aj literárny fond ľudstva, “zrekvirovaný” počas Inkvizície autoritou “Indexu zakázaných kníh”, keď sa mieša do politiky a jezuitsky “interpretuje” Božie slovo a odvoláva sa na Božiu autoritu tam, kde sa mu to hodí; ľudia to cítia a odvracajú sa od katolíctva, viď prípad Bezák alebo posledné pápežove slová o tom, že “kresťania musia prosiť homosexuálov o odpustenie”…
• Magdaléna bola zručnou zdravotníčkou/ošetrovateľkou, čo sa odrazilo v osobnosti svätej Anastázie Farmakolutrie;
• Ak máme veriť Panónskej legende, Cyril pred smrťou zaprisahával Metoda pokračovať niesť jeho kríž a šíriť osvetu medzi Slovanmi v ich jazyku. Metod sa po smrti “brata” vrátil na Veľkú Moravu a 13 rokov vykonával svoju misiu, pričom stihol pokrstiť aj prvé české knieža Bořivoja a jeho manželku Ľudmilu. Tým pádom sa naše územie stalo miestom, kde ukončila svoj život Mária Magdaléna, poverená Kristom vedúcou úlohou v správe jeho cirkvi;
• Mali potomstvo, o ktorom sa dozvedáme, napríklad, z príbehu uhorského kráľa Andreja I. Bieleho a jeho manželky Anastázie Kyjevskej, ktorým sa narodili synovia Dávid a Šalamún.
• Andrej I. a Anastázia Kyjevská založili na brehu jazera Balaton kláštor Tihány, čo sa odrazilo v Evanjeliách ako prorocká činnosť Ježiša Krista na brehoch Tiberiadského jazera (BLT~BRT~TBR), a v Životoch Konštantína a Metoda ako ich pobyt u kniežaťa Koceľa v Blatenskom kniežatstve, v Blatnohrade. Menom uhorského kráľa Andreja, ako aj byzantského cisára Andronika je nazvané severné predmestie Budapešti Szentendre, na erbe ktorého vidíme barančeka, držiaceho v papuli tyč so zakončením vo forme dvojkríža. Pripomíname, že Kristovi sa hovorilo aj “baránok Boží”.

• Rozpad Veľkej Moravy pod útokmi Maďarov (907 n.l.), výprava staroruských družín kniežaťa Olega na Carihrad v tom istom roku, pád Carihradu roku 1204 a mongolský vpád do Uhorska roku 1241 predstavujú pravdepodobne jednu a tú istú udalosť, resp. niekoľko epizód jedného dejstva – pomstu starej Rusi za smrť slovanského apoštola a učiteľa Konštantína-Ježiša Krista, urážku Metoda-Magdalény “franským” (trójskym-byzantským) duchovenstvom a vyhnanie ich učeníkov z Moravy-Romey. Pripomenieme, že Mongoli a Maďari znamenajú jedno a to isté – Mo(n)gol/Magyar ~ MGL/MGR, keďže sa jedná len o alternatívne ozvučenie jednej a tej istej spoluhláskovej kostry.
• Územie Uhorska, resp. Veľkej Moravy, nebolo pokrstené veľakrát v priebehu viac než 1000 rokov, bola to jednorázová udalosť, spadajúca do XII. storočia, pričom naša zem bola pokrstená samotným Ježišom Kristom. Neskorší jezuitskí chronológovia tento proces roztiahli na tisíc rokov a “rozmnožili” ho v podobe rôznych duplikátov Krista naprieč storočiami.
• Slovania predstavujú viacúrovňové poňatie, predpokladajúce menej národno-pokrvnú, než jazykovo-kultúrnu a náboženskú príbuznosť; “Slovania” znamená “sláviacich” Boha, Božie SLOVO; Slovania boli prvými pokračovateľmi Krista a jeho “Slova”, čiže prvými kresťanmi.  Slovan znamená kresťan.

V tomto zozname môžeme pokračovať.

Nakoniec, predbiehajúc pokračovanie nášho výskumu, si všimnime ešte nasledovné. Ak apoštol Pavol, v listoch ktorého Rimanom sa zachovalo pre nás take potrebné svedectvo o Andronikovi a Júnii, bol súčasníkom Ježiša Krista, možno má zmysel pohľadať jeho duplikát aj v alegorickom cyrilometodskom spracovaní príbehu Spasiteľa? Čiže pohľadať stopy po apoštolovi Pavlovi na našom území, na Veľkej Morave? S radosťou!

Apoštol Pavol sa “v civile” volal “Saul z Tarsu”. V češtine a slovenčine predtým “Saul” vyslovovali aj ako Šavl, Šavol. Tým pádom môžeme spoluhláskovú kostru v svetskom mene apoštola Pavla zapísať ako  SVL+TRS. A teraz si spomeňme, kto pozval Cyrila a Metoda na Veľkú Moravu? Správne, sväté blahoverné (v pravoslávnej tradícii) knieža Rastislav. T.j. RST+SLV, čo je len ľahkou alternáciou spoluhláskovej kostry “Savla z Tarsu”.

V mene apoštola Pavla – Rastislava je napísaná celá jedna kniha Evanjelií. Ktovie, či nie práve preto sa jeho listy tak často citujú počas bohoslužieb v slovenských chrámoch a kostoloch, a meno “Pavol” je u nás rozšírenejšie, než kdekoľvek inde? Odporúčam všetkým záujemcom zalistovať si v Novom Zákone a prečítať si jeho listy, a zaručene naďabíte na množstvo zarážajúcich podobizní. Napríklad oslepenie, ktoré postihlo Rastislava, a taktiež Pavla, hoci poslednému sa neskôr zrak zázračne vrátil. Okrem toho apoštol Pavol, rovnako ako aj Mária Magdaléna, pochádzal z kolena Benjamínovho. Toto izraelské koleno, ktoré zaujímalo centrálnu časť Chanaánu, sa vyznačovalo mimoriadne bojovným a odvážnym charakterom. Ich strelci z praku sa stali príslovečnými. Ich bojovnosť v nich spôsobila vysokú sebadôveru, čo raz priviedlo k vojne Benjamínovcov so všetkými ostatnými kolenami Izraela, ktorá sa takmer skončila úplným vyhubením kolena Benjamínovcov a skazou mesta Gibey Saulovej. Pokračovanie rodu bolo zabezpečené len cez únos panien kmeňa Sabínov jeho málopočetnými pozostalými členmi (na Slovensku máme mesto Sabinov).

Z kolena Benjamínovcov pochádzal aj prvý izraelský kráľ Saul, syn Kíša (kíš je maďarské slovo), vyznačujúci sa svojim obrovským vzrastom.
Rastislav-Pavol sa v histórii odrazil taktiež ako svätý Pavol Pustovník, ktorého volali aj Pavol Egyptský alebo Pavol z Théb. Pravdepodobne však nepôsobil v dnešnom Egypte, ale vo Veľkej Morave. Hľa, čo o ňom píše ruská wikipedia:

“Pavol Thébsky, Pavol Egyptský, Pavol Pustovník (zomrel okolo 341 n.l.) – prvý kresťanský mních a pustovník, ktorý podľa legendy prežil 31 rokov v samote. V Pravoslávnej cirkvi je považovaný za “prebodobnogo”.

Pavol Egyptský sa narodil v Egypte, v meste Théby. Neskôr, keď osirotel, musel znášať veľa skrivodlivosti od svojho mocibažného príbuzného kvôli rodičovskému dedičstvu. Počas prenasledovaní kresťanov za cisára Decia (249-251) svätý Pavol, keď sa dozvedel o zákernom plane príbuzných vydať ho do rúk jeho prenasledovateľov, opustil mesto a utiekol do egyptskej púšte”.

Ak porovnáme príbeh Pavla Egyptského s tým, čo si každý slovenský školák viac-menej zapamätal zo života kniežaťa Rastislava na vyučovaní dejepisu, nájdeme veľa podobného. Spor pre dedičstvo Pavla Pustovníka je v príbehu Rastislava reflektovaný ako boj za veľkomoravský kniežací stolec, a “zákerný plan príbuzných vydať Pavla do rúk prenasledovateľov” je alegória na zradu Rastislava Svätoplukom, ktorý ho vydal cisárovi Franskej ríše. Pod “Franskou ríšou” je tu pravdepodobne myslená Byzanc, pretože FRa(N)Cia  ~ TRaCia, t.j. Turecko, Trójska ríša.

Rastislav zas podľa tradičnej histórie často bojoval s Frankmi-Trójanmi (Byzantíncami)  a niekoľko krát sa pred nimi musel skryť v svojom sídle – pevnosti Devín. A teraz naberte vzduch do pľúc… pretože sa ukázalo, že legendárny Devín sa po nemecky dodnes volá burg Theben. Avšak “Theben” v nemčine tiež znamená egyptské Théby! Voilá kde sa narodil Pavol Thébsky  – Rastislav!  V tejto súvislosti spomenieme, že Rád svätého Pavla Pustovníka bol ustanovený v stredovekom Uhorsku (XII.storočie) a existuje dodnes. Odporúčame čitateľom taktiež povšimnúť si  známy symbol “slovenského”, resp. “uhorského” dvojkríža v spodnej časti sutany kresťanského svätca, ako je zobrazený vyššie na pravoslávnej ikone.

Vtip je v tom, že “Egypt” nie je názov národa a krajiny, ktorá dnes nosí toto hrdé meno. Názov “Egypt” bol tejto africkej krajine “prisvojený” prostredníctvom všeobecného konsenzu západoeurópskych “biblických archeológov” nie viac, ako 250-300 rokov dozadu, a definitívne sa utvrdilo po slávnej africkej výprave Napoleona. Je známe, že budúci francúzsky cisár si so sebou na výpravu zobral aj početný vedecký tím, ktorý dôsledne mapoval a katalogizoval všetko uvidené aj objavené, a je dôvod predpokladať, že pôvodný účel tejto výpravy bol práve “vedecký”, až potom vojensko-politický (výprava samotná skončila fiaskom a Egypt zostal v britskej sfére vplyvu). Práve táto výprava položila faktologické a metodologické základy nášho doterajšieho poznania o Egypte. A mimochodom, bol to práve Napoleon, ktorý bez akejkoľvek vojenskej nevyhnutnosti vyhodil do vzduchu hrad Devín… Ktovie, či nie v rámci “zahladzovania stôp” po skutočnom “biblickom Egypte”.

Naopak, Slovensko a Uhorsko vykazujú mnohé “egyptské” a “biblické” názvy, ktoré sa u nás pravdepodobne objavili nie bezdôvodne. Napríklad:

• Tri najstaršie “staroegyptské” kresťanské centrá, kde žili a tvorili mnísi-pustovníci, sa nazývali Nitria, Kellia, Scetis. Najstarší kláštor Slovenska Zobor sa nachádza pri “slovenskom Sione” – “Egyptskej” Kellii  pravdepodobne zodpovedá starobylé slovinské mesto Celje (lat. – “Celia”), zatiaľ čo Scetis predstavuje slovenský region Spiš, ktorý sa po latinsky píše Scepus; grécke “Ф“ (fita) sa môže v latinskej transkripcii zapísať aj ako „P“, aj ako „T(h)“.
• Hornoegyptské sídlo kňazov-žrecov sa nachádzalo v Thébach. Je známe, že okrem „veľkých Théb o sto bránach“ existovali aj tzv. „malé Théby“ v „gréckej“ Boiotii. V aplikácii na Uhorsko môžu „Théby“ pojať nasledovnú aglomeráciu miest – Viedeň, Devín (malé Théby) a Budín (Veľké Théby „o sto bránach“), ktoré skutočne kontrolujú severozápadný prechod Dunaja do centrálneho Uhorska, t.j. na území jeho horného toku. O Devíne, resp. „Malých Thébach“ je známe, že sa nachádzal v „gréckej“ Boiótii, zatiaľ čo na doleuvedenej francúzskej mape Pannonie vidíme, že oblasť Malej Uhorskej nížiny sa nazýva „Desert Boiens“, v kt. žili tzv. „Bóji“. Územie, obývané Bójmi, mohli vcelku oprávnene nazývať „Boiótia“, resp. Moáb (Boi – Bo(h)emia – Moab), a Devín sa v Biblii odrazil tým pádom aj ako moábsky Dibon. V Thébach, ktoré sa volali aj Diospolis Magna, slávili kult Amona-Ra, alebo „boha Slnko“ (Ra), ktorý hlásal PRAVDU (Amon – Amen – Pravda – Boh). Za takého bol považovaný Ježiš Kristus, o ktorom sme písali, že sa v histórii odrazil aj ako sv. Hieronymus, t.j. Hieros + Amon, resp. „Emmanu+el“ v starozákonnom proroctve Izaiáša. Keďže Ammon-Ra údajne osnoval „egyptskú“ Nitru, začíname chápať celé sakrálne pozadie dejín Nitry, nášho „slovenského Sionu“. Zároveň sa vrch, dominujúci Devínskej bráne, volá Devínska Kobyla. Biela kobyla bola pre „starých Slovanov“ posvätným zvieraťom, symbolizujúcim Slnko.

• Druhé dôležité božstvo „staroegyptského“ panteónu – Pta(h) malo pravdepodobne svoje kultové stredisko v najstaršom slovinskom meste
• Jedna zo štyroch riek, vytekajúcich z biblického Raja, sa volala Pišon (Фисон – r). Pretekala celou krajinou Chavila, preslávenú svojim zlatom. Bratislava sa predtým volala Prešporok – Pressburg – Poszony – Pisonium (lat.), zatiaľ čo Slovensko a Sedmohradsko (povodie Tisy ~ Pisonu) boli stredovekými lídrami v ťažbe zlata. Vyťažilo sa tu až 90 percent všetkého zlata Európy.
• V biblickom Starom Zákone sa uvádzajú početné prípady, kedy Izraelci počas dobývania „Zasľúbenej Zeme“ obliehali a dobýjali mesta Kanaáncov. Mnohé z nich majú svoje analógy v Uhorsku, napr. „starozákonné“ mestá – Arad (Oradea v Rumunsku), Haj (obec Háj na slovensko-maďarskom pohraničí) a i., ktoré svojho času dobyli Turci.
• Mesto na brehu Galilejského mora Kafarnaum môže byť asociovaný so slovinským prístavným mestom
• Starozákonné a často spomínané mesto Rabbah pravdepodobne predstavuje maďarské mesto Gyor, ktoré sa v nemčine volalo
• Územie Svätého Apoštolského Kráľovstva Uhorska, alebo „krajiny svätoštefanskej koruny“, sa v dobe Krista pravdepodobne nazývali – Galileou, Samáriou, kolenom Benjamínovcov, Nazaretom, Tarzom a Taršíšom.
• Uhorsko je v Starom Zákone reflektované aj ako „Médsko“ (Media, Madian), čo pravdepodobne znamená „krajinu stredu“. Geografické centrum Európy sa nachádza pri Banskej Štiavnici a Uhorsko skutočne zaujímalo centrálnú strategickú polohu medzí Východnou a Západnou Európou.

Drahí čitatelia, v skutočnosti žijeme v Svätej Zemi. Poodhalili sme Vám len začiatok fascinujúcej slovenskej/uhorskej histórie, ktorý sa spája s Ježišom Kristom ako úsvitom civilizácie a písomných dejín. V budúcich článkoch budeme podobnou „case-study“ metódou poukazovať na nové zarážajúce skutočnosti a poskytovať úplne nový pohľad na dejiny našej krásnej, jedinečnej, neopakovateľnej Vlasti.

Ktorá je naša, bola naša a aj vždy bude. Tým viac šancí máme uchovať si ju pre seba a naše deti, tým viac možností na jej nevídané znovupoznávanie, prehĺbenie lásky k nej, príležitostí k všemožnému jej zveľaďovaniu a zušľachťovaniu budeme mať, čím lepšie a dôvernejšie ju budeme poznať, a to znamená – milovať.

Stanislav Slabeycius, Žilina, jún 2016.

Post-skriptum:

V skutočnosti sú dnes dostupné priame dôkazy toho, že Ježiš Kristus sa aktívne venoval jazykovede a „tvorbe písma“, ako aj o tom, že fenomén Cyrila a Metoda je dnešným Vatikánom inštrumentalizovaný ako efektívny nástroj koncepčne-svetonázorového ovládania.

V nemeckej knihe „Verbotene Evangelien“ (Marix Verlag GmbH, Wiesbaden 2004) je v rámci apokryfických, zakázaných ranokresťanských spisov o Ježišovi uvádzané aj tzv. „Detské Evanjelium Tomáša“, pojednávajúce o detstve Spasiteľa. V 6. kapitole daného Evanjelia je prítomná veľmi charakteristická a mnohovravná pasáž, ktorá nám po všetkom, čo sme si povedali o totožnosti Ježiša a autora slovanského písma Cyrila-Hieronyma, bezpochyby bude pripadať zmysluplná a opodstatnená:

„(1) Jeden vychovávateľ menom Zachaiáš, stojaci náhodou povedľa, počul, ako Ježiš prehováral k svojmu otcovi, a bol veľmi prekvapený, že počuje podobné veci od dieťaťa.

(2)  O niekoľko dní pristúpil Zachaiáš k Jozefovi a povedal mu: „Máš veľmi rozumného syna. Poď, prenechaj ho mne, aby som ho naučil písmo! Chcem ho naučiť celú múdrosť o písmenách, ako aj vštepiť mu úctivosť voči starším, aby si ctil otcov aj starých otcov, a vedel milovať svojich vrstovníkov.“

(3)  A vysvetlil mu všetky písmená od alfy po omegu s veľkým dôrazom. On však pozrel na učiteľa Zachaiáša a povedal mu: „Ak Ty sám nerozumieš podstate Alfy, ako chceš ostatných poučovať o Bete? Klamár, pochop najprv Alfu, ak môžeš, a potom Ti uveríme aj to, čo sa týka Bety!“

Nato sa začal vypytovať učiteľa o prvom písmene, a ten mu nevedel zrozumiteľne odpovedať.

(4) Pred mnohými poslucháčmi povedal chlapec Zachaiášovi: „Počúvaj, učiteľ, vnútornú stavbu prvého písmena, a všimni si, ako strieda rovnomernosť s prehĺbením uprostred, vidíš, ako sa navzájom nadbiehajú, splývajú stúpajúc a klesajúc, tri línie rovnakého druhu, rastúce odspodu a vzájomne sa podriaďujúc, rovnako dlhé. Tu máš skutočné línie Alfy…“

Čo sa týka ideologicko-mocenskej inštrumentalizácie „cyrilometodského príbehu“ zo strany Vatikánu, veľmi zreteľne sa to prejavilo počas stretnutia pápeža Františka a patriarcha Cyrila na Kube, kde pápež dal patriarchovi, ktorý je vehementným propagátorom „cyrilometodskej tradície“ v Rusku (kde dovtedy daná tradícia nebola natoľko rozšírená – pozn.aut.), údajný fragment telesných pozostatkov slovanského apoštola „Cyrila“. Skutočnosť, že ruský patriarcha nielen nosí meno Cyril, ale aj prijal dar a pristúpil na konceptuálnu terminológiu Vatikánu – najväčšieho historického nepriateľa pravoslávia – už pohla mnohých ruských religionistov k pochmúrnym prognózam, že patriarcha Cyril týmto dlaždí cestu k ďalekosiahlemu dogmatickému rozkolu vnútri pravoslávia. Bolo by zaujímavé vykonať všeobsiahlu DNA-analýzu predmetných „telesných pozostatkov“, čo však v súčasnosti je sotva možné.

Prvú časť  článku si môžete prečítať TU. Druhú časť  článku si môžete prečítať TU a jej pokračovanie si môžete prečítať TU.

Stanislav Slabeycius