Svetová zdravotnícka organizácia nie je nezávislá a je výrazne riadená súkromnými subjektmi

Na začiatku financovania WHO dominovali “vymerané” príspevky krajín na základe ich národného príjmu a WHO rozhodovala o tom, ako toto základné financovanie využiť na dosiahnutie čo najväčšieho účinku. V súčasnosti je financovanie WHO prevažne “špecifikované,” čo znamená, že financovateľ môže rozhodnúť, ako a kde sa bude práca vykonávať. WHO sa stala kanálom, prostredníctvom ktorého môže financovateľ realizovať programy, z ktorých má prospech. Týmito financovateľmi sú čoraz častejšie súkromné subjekty – druhým najväčším financovateľom WHO je nadácia softvérového podnikateľa a investora do farmaceutického priemyslu. Prenechaním moci WHO sa štát vzdáva moci v prospech sponzorov organizácie. Tí potom môžu profitovať z toho, že zavedú čoraz centralizovanejší a na komoditách založený prístup, ktorý WHO uplatňuje.

Ľudia v demokraciách nemôžu podliehať diktatúre

WHO právne zastupuje všetky krajiny. To znamená, že členské štáty, v ktorých vládnu vojenské diktatúry alebo iné nedemokratické režimy, majú na Svetovom zdravotníckom zhromaždení (WHA), ktoré je riadiacim orgánom WHO, rovnaké právo na vyjadrenie.

Prenechaním právomocí WHO sa teda demokratické štáty delia o rozhodovaciu právomoc nad zdravím svojich občanov s týmito nedemokratickými štátmi, z ktorých niektoré budú mať geopolitické dôvody obmedziť pohyb obyvateľov svojej krajiny a poškodiť jeho hospodárstvo. Rovnaké právo rozhodovať o politike je síce vhodné pre čisto poradnú organizáciu, ale prenechanie skutočnej moci nad občanmi takejto organizácii je zjavne nezlučiteľné s demokraciou.

WHO sa nezodpovedá tým, ktorých sa snaží kontrolovať

Demokratické štáty majú systémy, v ktorých tí, ktorým je umožnené vykonávať moc nad občanmi, ju vykonávajú len na základe vôle občanov a podliehajú nezávislým súdom v prípade nesprávneho úradného postupu alebo hrubej a škodlivej nekompetentnosti. Je to potrebné na riešenie korupcie, ktorá vždy vzniká, pretože inštitúcie riadia ľudia. Podobne ako ostatné zložky OSN, aj WHO je zodpovedná sama sebe a geopolitike Svetovej zdravotníckej organizácie. Dokonca aj sekretariát OSN má obmedzený vplyv, keďže WHO funguje na základe vlastnej ústavy.

Nikto sa nebude zodpovedať za takmer štvrť milióna detí, ktoré podľa odhadov UNICEF zabila politika, ktorú WHO presadzovala v južnej Ázii. Žiadne z 10 miliónov maloletých dievčat, ktoré boli donútené vstúpiť do manželstva v dôsledku politiky COVID-19, nebude mať možnosť nápravy. Takýto nedostatok zodpovednosti môže byť prijateľný, ak inštitúcia len poskytuje rady, ale je úplne neprijateľný pre akúkoľvek inštitúciu, ktorá má právomoc obmedzovať, poverovať alebo dokonca cenzurovať občanov krajiny.

Centralizácia prostredníctvom WHO je zlá politika robená nekompetentnými ľuďmi

Pred prílevom súkromných peňazí sa WHO zameriavala na vysoko záťažové endemické infekčné choroby, ako sú malária, tuberkulóza a HIV/AIDS. Tieto ochorenia sú silne spojené s chudobou, rovnako ako ochorenia vyplývajúce z podvýživy a zlých hygienických podmienok. Skúsenosti v oblasti verejného zdravotníctva nám hovoria, že najlepším riešením takýchto chorôb je im predchádzať. To zahŕňa posilnenie postavenia komunít v oblasti riadenia ich vlastného zdravia. WHO kedysi zdôrazňovala takúto decentralizáciu a presadzovala posilnenie primárnej starostlivosti. Bolo to v súlade s bojom proti fašizmu a kolonializmu, v rámci ktorého WHO vznikla.

Centralizované prístupy k zdravotníctvu naopak vyžadujú, aby sa komunity a jednotlivci podriadili diktátu, ktorý ignoruje miestnu heterogenitu a priority komunity. Malária nie je pre Islanďanov problémom a v Ugande neriešia COVID-19. Ľudské práva aj účinné intervencie si vyžadujú miestne znalosti a vedenie. WHO takmer dva roky tlačila do subsaharskej Afriky masové očkovanie proti koronavírusu prostredníctvom svojho doteraz najdrahšieho programu, pričom vedela, že veľká väčšina obyvateľstva je už imúnna, polovica má menej ako 20 rokov a úmrtia na maláriu, tuberkulózu a HIV/AIDS absolútne prevyšujú úmrtnosť na COVID-19.

Zamestnanci WHO sú zriedka odborníci. Ukázali to skúsenosti z epidémií Prasacej chrípky v roku 2009 a západoafrickej Eboly. Mnohí z nich strávili desaťročia sedením v kancelárii s minimálnymi skúsenosťami s realizáciou programov alebo praktickým riadením chorôb. Kvóty pre jednotlivé krajiny a rodinkárstvo spojené s veľkými medzinárodnými organizáciami znamenajú, že väčšina krajín bude mať v rámci svojich hraníc oveľa väčšie odborné znalosti, než aké má uzavretá byrokracia v Ženeve.

Skutočné pandémie nie sú bežné a ani sa nestávajú bežnejšími

Pandémie spôsobené respiračnými vírusmi, ako zdôraznila WHO v roku 2019, sú zriedkavými udalosťami. Za posledných 120 rokov sa vyskytli približne raz za generáciu. Od príchodu antibiotík (na primárne alebo sekundárne infekcie) sa úmrtnosť dramaticky znížila. Nárast úmrtnosti zaznamenaný počas COVID-19 bol komplikovaný definíciami (“s” verzus “z”), priemerný vek úmrtia bol vyšší ako 75 rokov a úmrtie bolo u zdravých ľudí nezvyčajné. Globálna úmrtnosť na infekcie sa výrazne nelíšila od úmrtnosti na chrípku. Tuberkulóza, malária, HIV/AIDS a väčšina ostatných bežných infekcií zabíja v oveľa mladšom veku, čo predstavuje väčšiu záťaž v podobe stratených rokov života.

Zhrnutie

Nemá zmysel udeľovať nezodpovednej inštitúcii so sídlom v zahraničí právomoci, ktoré sú v rozpore s demokratickými normami a dobrou politikou verejného zdravia. O to viac, ak má táto inštitúcia obmedzené odborné znalosti a slabé výsledky, je riadená súkromnými záujmami a ovplyvňovaná autoritárskymi vládami. To je zjavne v rozpore s tým, čo by mala vláda v demokracii robiť.

Nie je to záležitosť vnútropolitického súperenia. Oddelenia pre styk s verejnosťou potenciálnych príjemcov tohto projektu večnej zdravotnej pohotovosti by však chceli, aby sme tomu verili. V súčasnosti financujeme likvidáciu našej vlastnej nezávislosti a vzdávame sa svojich ľudských práv v prospech malej skupiny, ktorá má prospech z nášho zbedačenia, financovaného z vojnového fondu, ktorý sa nahromadil vďaka práve skončenej pandémii. Nemusíme. Je rovnako jednoduché to prekuknúť, ako by malo byť jednoduché to zastaviť. Všetko, čo je potrebné, je jasnosť, úprimnosť a trochu odvahy.

Prečítajte si tiež:

Milan Uhrík o pripravovanej pandemickej zmluve s WHO pre HS: Režim z čias Covidu má byť štandardom!