Napríklad, že najznámejšiu vianočnú pieseň za vyše 200 rokov jej existencie preložili do viac ako 300 jazykov a dialektov sveta, vrátane slovenčiny, češtiny a všetkých európskych jazykov. Koleda sa už pomerne skoro po svojom vzniku rozšírila z Oberndorfu aj do ďalších miest a obcí v Rakúsku a v iných krajinách, ba dostala sa aj na viedenský cisársky dvor. Už v roku 1839 ju spievali v New Yorku, v roku 1863 zaznela v Londýne a v roku 1931 prenikla aj do ďalekého Japonska.

Stala sa najznámejšou a najrozšírenejšou vianočnou koledou všetkých čias. Každý rok na Vianoce si ju spieva okolo dvoch miliárd ľudí na celom svete. Jej vzniku je venovaných viacero dokumentov i hraných filmov. V našich končinách je dobre známy hraný film Das ewige Lied (Večná pieseň) z roku 1997 s Tobiasom Morettim v hlavnej úlohe pomocného farára Mohra. Pieseň bola v roku 2011 zapísaná do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Je známe, že túto koledu má vo veľkej obľube aj súčasný pápež František.

Veľkolepé oslavy 200. výročia vzniku najznámejšej vianočnej piesne na svete začali s ročným predstihom. V roku 2017, ale predovšetkým v jubilejnom roku 2018 sa v Rakúsku uskutočnilo veľké množstvo špeciálnych výstav a kultúrnych podujatí. Niektoré akcie, spojené s oslavou výročia, však pokračovali aj neskôr. V predvečer výročia, dňa 23.12.2018, mal televíznu premiéru 90-minútový hudobný film Stille Nacht – Ein Lied für die Welt (Tichá noc – pieseň pre svet) s hviezdnym hereckým obsadením (Kelly Clarkson, Joss Stone, Rolando Villazón a iní). Film rozpráva históriu piesne od roku 1818, jej rozšírenie v USA, ale aj o tom, ako počas prvej svetovej vojny na Vianoce roku 1914 ustali boje na jeden deň a vojaci znepriatelených strán spoločne spievali túto pieseň, no a samozrejme aj o tom, ako ju Bing Crosby premenil na svetový hit.

Takto by sme vo vymenúvaní všeobecne známych skutočností mohli pokračovať ešte dlho. Sú však aj menej známe fakty o najslávnejšej vianočnej piesni, napríklad jedno jej netradičné prvenstvo, ktorému sa osobitne venuje tento článok. Pri premiére koledy Tichá noc v roku 1818 totiž po prvý raz v histórii Katolíckej cirkvi dokázateľne zaznela v rímskokatolíckom kostole chrámová pieseň, ktorú spievali dvaja speváci v sprievode hry na gitaru. Vtedy ju po prvý raz zaspievali jej autori, pričom Mohr spieval tenor a hral pritom na gitare, Gruber spieval bas. Pôvodná verzia skladby z roku 1818 bola totiž napísaná pre dvoch spevákov a gitaru, hoci v tej dobe bolo nepredstaviteľné, aby sa v rímskokatolíckom kostole hralo na gitaru. Ako k tomu vôbec došlo?

Hru gitary, ktorá sprevádzala spev najznámejšej vianočnej koledy všetkých čias po skončení polnočnej svätej omše v roku 1818, sa snažia vysvetliť viaceré legendy a mýty.

Vraj to bolo núdzové riešenie, pretože v kostole bol po predchádzajúcej povodni údajne nefunkčný organ, a aby neostal kostol pri takej slávnostnej príležitosti úplne bez hudby, rozhodli sa Mohr s Gruberom pre pieseň s gitarovým sprievodom. Podľa jednej legendy to mali byť myši, ktoré vraj prehrýzli mechy organu a tým nepriamo prispeli k tomu, že v rímskokatolíckom kostole zaznela gitara. Pomocný farár Mohr sa to údajne dozvedel 23. decembra a keďže hrozilo, že sviatočná polnočná omša bude bez hudby, rozhodol sa pre alternatívne riešenie. Zašiel za priateľom Gruberom a požiadal ho, aby k básni, ktorú napísal už v roku 1816, zložil jednoduchú hudbu, ktorú by zahral na svojej milovanej gitare. Podľa tradície bol Gruber básňou natoľko nadšený, že v priebehu necelej jednej hodiny skomponoval dojímavú hudbu, ktorá si neskôr podmanila svet.

Historici však tieto legendy a mýty vyvrátili ako nepravdivé. Organ v kostole bol s najväčšou pravdepodobnosťou funkčný a vznik koledy mal zrejme iné pozadie. Mohr bol nielen kňaz, ale aj ľudomil, ktorý sa vyznačoval hlbokým sociálnym cítením, no pritom mal v sebe aj čosi voľnomyšlienkárske. Žil s ľudom a uprostred ľudu, ktorému všemožne pomáhal prežiť biedu vo vtedajšej ťažkej dobe po napoleonských vojnách. Mohr sa s obyčajnými ľuďmi stretával aj po krčmách a to provokovalo jeho predstaveného, ktorý sa naňho v Salzburgu opakovane sťažoval, že pomocný farár v Oberndorfe trávi dlhé večery v krčmách, kde vtipkuje so ženami a spieva nielen cirkevné, ale aj svetské piesne. Mohr bol milovník gitary, ktorá bola jeho nerozlučným sprievodcom pri jeho pôsobení v rôznych farnostiach. Žiadalo sa mu vytvoriť čosi nové – originálnu jednoduchú pieseň, ktorú by mohol zahrať v kostole na svojej obľúbenej gitare a zaspievať spolu so svojím priateľom. U Grubera našiel pochopenie pre svoje zámery a tak vznikla na Vianoce roku 1818 nová podmanivá pieseň, ktorá si časom získala srdcia miliónov ľudí v rôznych končinách sveta. Keďže táto koleda nebola vytvorená ako liturgická pieseň, nemohla sa hrať počas svätej omše, ale až po jej skončení pri  jednom z bočných oltárov.

Mohr prežil svoju pieseň o 30 rokov. Zomrel zabudnutý v roku 1848 a nedožil sa slávy nesmrteľnej piesne. Lepšie dopadol Gruber, ktorý zomrel v roku 1863 ako slávny človek a známy autor hudby koledy Tichá noc.

Kostol sv. Mikuláša v Oberndorfe už dnes neexistuje. Pre veľké škody, ktoré spôsobila svojimi povodňami neďaleká rieka Salzach, musel byť v roku 1906 zbúraný. Na jeho mieste dnes stojí Stille-Nacht-Kapelle (Kaplnka Tichej noci), ktorá bola postavená v rokoch 1924 až 1936. Je vyhľadávanou turistickou atrakciou, ktorú navštevujú ľudia z celého sveta

Visí v nej plaketa s nápisom: „Učiteľ Franz Gruber tu 24. decembra 1818 napísal melódiu piesne Tichá noc, svätá noc a vikár Joseph Mohr zložil jej slová.“

Toto je pravdivý príbeh piesne, bez ktorej by si dnes mnohí z nás nevedeli Vianoce ani predstaviť. Koleda Tichá noc, ktorej nežný nápev pripomína sneženie či zvonenie zvončeka, už neodmysliteľne patrí k čaru Vianoc. Zaznieva snáď v každom rímskokatolíckom kostole nielen na Slovensku, Morave, či v Českej republike, ale aj v mnohých iných krajinách na celom svete. Príbeh najznámejšej a najrozšírenejšej vianočnej koledy všetkých čias už vyše dvoch storočí fascinuje celý svet.

Karol Dučák