List je príspevkom pápeža Františka k tzv. „synodálnej ceste“, pre ktorú sa rozhodli nemeckí biskupi na svojom plenárnom zasadnutí v marci tohto roka. V spolupráci s laickými zástupcami Centrálneho výboru nemeckých katolíkov (ZdK – Zentralkomitee der deutschen Katholiken) a odborníkmi chcú diskutovať o kľúčových témach aktuálnej krízy.

Svätý Otec svojich adresátov biblicky povzbudzuje a motivuje a zároveň ich varuje pred mylnými cestami, ktoré nepredstavujú skutočné riešenie. Dôraz kladie na duchovné zdroje, posilnenie viery a evanjelizačného zamerania. List datovaný 29. júna vo Vatikáne je písaný po španielsky, k dispozícii je aj v nemeckom preklade.

Naliehavé problémy a synodálna cesta

Jedným z podnetov k rozhodnutiu sa pre túto „synodálnu cestu“ sú výsledky výskumu problematiky zneužívania zo strany členov kléru, ktorý bol vypracovaný na podnet nemeckých biskupov. Ďalšími aspektmi sú rast vekového priemeru katolíckych spoločenstiev, nedostatok povolaní, nedostatok stotožnenia sa s katolíckym morálnym učením a otázky životného štýlu kňazov.

Pápež František neodpovedá na tieto otázky priamo, ale ponúka duchovný základ pre zamýšľaný proces obnovy. List je rozdelený do 13 bodov. V jeho úvode Svätý Otec píše:

„Božiemu ľudu, ktorý putuje v Nemecku. Drahí bratia a sestry, meditovanie nad čítaniami knihy Skutkov apoštolov, ktoré sa nám núkali vo Veľkonočnom období, ma pohlo k tomu, aby som vám napísal tento list. Stretávame sa tam s prvým apoštolským spoločenstvom, preniknutým týmto novým životom, ktorým ich obdaril Duch Svätý premieňajúc každú okolnosť na dobrú príležitosť k ohlasovaniu. Oni predtým stratili všetko, a v ono ráno prvého dňa v týždni, uprostred bezútešnosti a horkosti, začuli z úst ženy, že Pán žije. Nič a nikto nemohol zadržať vpád Veľkej noci do ich životov a oni nemohli mlčať o tom, na čo vlastnými očami hľadeli a čoho sa vlastnými rukami dotýkali (porov. 1 Jn 1,1).

V tejto atmosfére a v presvedčení, že Pán «vždy svojou novosťou dokáže obnoviť náš život a naše spoločenstvo» (Evangelii gaudium, 11), chcem sa k vám priblížiť a zdieľať vašu ustarostenosť ohľadom budúcnosti Cirkvi v Nemecku. Sme si vedomí, že neprežívame iba čas zmien, ale zmenu čias, ktorá prebúdza nové i staré otázky, s ktorými je správne a nevyhnutné sa konfrontovať. Sú to situácie a otázky, o ktorých som mohol debatovať s vašimi duchovnými pastiermi pri minulej návšteve Ad limina a ktoré istotne ďalej rezonujú uprostred vašich spoločenstiev. Podobne ako pri tej príležitosti, chcem vás uistiť o mojej podpore, byť k vám bližšie, aby som kráčal po vašom boku a povzbudzoval k hľadaniu, aby sa s paréziou (odvážnou priamosťou) odpovedalo na súčasnú situáciu.“

Bohaté dedičstvo

Po týchto slovách pápež František venuje pohľad minulosti a pripomína Cirkvi v Nemecku jej bohaté dedičstvo viery:

1. „S vďakou hľadím na túto kapilárnu sieť komunít, farností, kaplniek, kolégií, nemocníc, sociálnych štruktúr, ktoré vo veľkom utkávali dejiny a vaše svedectvo živej viery, ktorá vás podopierala, živila a oduševňovala po viacero generácií. Je to viera, ktorá prechádzala momentmi utrpenia, konfrontácie a súženia, ale tiež vytrvalosti a vitality, ktorá sa ukazuje aj dnes bohatá na ovocie v toľkých svedectvách života a dielach dobročinnosti. Nemecké katolícke komunity, v ich rozmanitosti a pluralite, sú uznávané v celom svete za ich zmysel pre spoluzodpovednosť a za  veľkodušnosť, ktorá vedela podať svoju ruku a sprevádzať rozbiehanie procesov evanjelizácie v regiónoch značne ponorených v nedostatku kapacít“.

Táto veľkodušnosť sa v dejinách prejavila nielen ako ekonomicko-materiálna pomoc, ale aj delenie sa v priebehu rokov v podobe početných chariziem a osôb: kňazov, rehoľníčok, rehoľníkov a laikov, ktorí verne a neúnavne napĺňali svoju službu a misiu v situáciách neraz náročných. Darovali univerzálnej Cirkvi veľkých svätcov a svätice, teológov a teologičky, ako aj pastierov i laikov, ktorí napomohli k tomu, aby stretnutie Evanjelia s kultúrami mohlo začínať nové syntézy schopné prebúdzať v každom to najlepšie a byť ponúknuté novým generáciám s rovnakým zápalom ako v jeho počiatkoch. Toto umožnilo pozoruhodné úsilie pri nachádzaní pastoračných odpovedí zodpovedajúcich výzvam, ktoré sa objavovali.

Treba poukázať aj na ekumenickú cestu, ktorú uskutočňujete a ktorej plody sme mohli vidieť počas pripomenutia si 500. výročia reformácie, cestu, ktorá umožňuje nachádzať motiváciu k príležitostiam na modlitbu, na vzájomnú kultúrnu výmenu a na praktizovanie dobročinnej lásky schopnej prekonávať predsudky a zranenia z minulosti, umožňujúc sláviť a lepšie dosvedčovať radosť Evanjelia.“

Bolestné konštatovanie

2. „Dnes sa s vami bezpochyby zhodnem v bolestnom konštatovaní rastúceho naštrbovania a upadania viery s tým všetkým, čo to so sebou nesie na úrovni duchovnej, ale aj sociálnej a kultúrnej.  Situácia, ktorá sa vidí a eviduje, ako na to dokázal upozorniť Benedikt XVI., nielen «na Východe [Nemecka], kde ako vieme, väčšina populácie je nepokrstená a nemá nijaký kontakt s Cirkvou, ba absolútne nepozná Krista» (Benedikt XVI., Stretnutie s nemeckými biskupmi, Kolín, 21. aug. 2005), ale tiež v tom takzvanom «regióne katolíckej tradície, kde dochádza k veľmi silnému poklesu účasti na nedeľnej svätej omši, ako aj na sviatostnom živote» (František, Návšteva ad limina, 20. nov. 2015).

Ide tu o zhoršenie, ktoré je zaiste mnohotvárne a bez ľahkej a rýchlej možnosti vyriešenia, a ktoré si vyžaduje seriózny a cieľavedomý prístup, ktorý nás podnieti vrátiť sa na prah súčasných dejín, ako onen žobrák, aby sme si vypočuli apoštolove slová: «Striebro a zlato nemám, ale čo mám, to ti dám: V mene Ježiša Krista Nazaretského vstaň a choď!» (Sk 3,6).“

Synodalita v dvojitej perspektíve

3. „Aby ste čelili tejto situácii, navrhli ste ako pastieri synodálnu cestu. Čo to znamená v konkrétnosti a ako sa to vyvinie, to je niečo, čo sa istotne ešte len bude zvažovať. Z mojej strany som vyjadril svoje úvahy ohľadom synodality  Cirkvi pri príležitosti slávenia 50 rokov Synody biskupov. V zásade tu ide o „synodos“ pod vedením Ducha Svätého, to znamená kráčať spoločne a s celou Cirkvou v jeho svetle, s jeho vedením a jeho vtrhnutím, aby sme sa naučili počúvať a rozlišovať ten neustále nový horizont, ktorý nám chce darovať. Pretože synodalita predpokladá a vyžaduje si vtrhnutie Ducha Svätého.

Pri nedávnom plenárnom zhromaždení talianskych biskupov som mal príležitosť nanovo sa vrátiť k tejto skutočnosti ústredného významu pre život Cirkvi, prinášajúc dvojitú perspektívu, v akej je (synodalita) činná: «synodalita zdola nahor, alebo povinnosť starať sa o život a dobré fungovanie diecéz: poradné zbory, farnosti, účasť laikov… (porov. CIC 469-494), začínajúc od diecézy, keďže sa nemôže robiť nejaká veľká synoda bez toho, aby sa išlo k základu…; a potom je to synodalita zhora nadol», ktorá umožní prežívať špecifickým a jedinečným spôsobom kolegiálnu dimenziu biskupskej služby a ekleziálnosti (Lumen gentium, 23; Christus Dominus, 3, …). Len takto môžeme začať prijímať rozhodnutia v zásadných otázkach pre vieru a život Cirkvi.“

Cirkev putujúca

„Cirkev je a vždy bude putujúcou v dejinách, nositeľkou pokladu v hlinených nádobách (porov. 2 Kor 4,7). Toto nám pripomína, že nikdy nebude dokonalá v tomto svete a že jej vitalita a krása korení v tom poklade, ktorého je konštitutívne nositeľkou (porov. Lumen gentium, 8).

Prítomné otázniky, ako aj odpovede, ktoré dáme si vyžadujú, aby mohla dozrievať v zdravom aggiornamente, «rozsiahlom prekvasení života a spolupráce celého ľudu (pueblo) behom rokov» (Yves Congar, Pravá a falošná reforma Cirkvi, 259). Toto podnecuje k vytváraniu a rozbiehaniu procesov, ktoré nás budú budovať ako Boží ľud skôr než hľadanie bezprostredných výsledkov, ktoré prinášajú rýchle a mediálne dôsledky, avšak len chvíľkové pre nedostatok vyzretia alebo preto, že nezodpovedajú tomu povolaniu, ku ktorému sme volaní.“

Subtílne pokušenia

4. „V tomto zmysle, ponorení vo vážnych a nevyhnutných analýzach, možno upadnúť do subtílnych pokušení, ktorým potrebujete podľa môjho úsudku venovať  osobitnú pozornosť, pretože ak si nepomôžeme v spoločnom kráčaní, zostaneme uväznení a zabehnutí v opakujúcich sa schémach a mechanizmoch, ktoré by mali prestať oberať našu misiu o jej prirodzenosť a brzdiť ju. A ešte na dôvažok, ak si nie sme vedomí seba samých, mohli by sme skončiť v točení sa okolo komplikovanej hry argumentácií, diskusií a rezolúcií, ktoré by nepriniesli nič viac, než naše oddialenie sa od reálneho kontaktu s každodennosťou ľudu verného Pánovi.“

5. „Ujať sa a pretrpieť aktuálnu situáciu neznamená pasivitu alebo rezignáciu a ešte menej nedbalosť, ale naopak predpokladá to pozvanie k vstúpeniu do kontaktu s tým, čo je v nás a v našich komunitách v stave mŕtvolnej nekrózy a potrebuje byť evanjelizované a navštívené Pánom. A toto si vyžaduje odvahu, pretože to, čo potrebujeme, je oveľa viac než nejaká štrukturálna, organizačná alebo funkcionálna zmena.“

Preložila: Slovenská redakcia VR / Poznámka: Pokračovanie nabudúce.