“Som si takmer istý, že minister zahraničných vecí demisiu nepodá, a to ani v prípade, že by naozaj nechcel kandidovať na prezidenta. Nedáva to totiž žiadnu logiku. Ak on a jeho okolie tvrdí, že sa zameriava na medzinárodnú diplomatickú kariéru (hovorí sa o generálnom tajomníkovi NATO alebo o generálnom tajomníkov Rady Európy), potom niekto ho na tento post musí nominovať a trucovitým opustením kabinetu by stratil šancu,” tvrdí Chmelár.

Lajčák by podľa jeho slov takú diplomatickú samovraždu, akou je v tomto prípade demisia, nikdy neurobil. “Sám však nemôže vystupovať proti globálnej migračnej dohode, lebo je jedným z jej autorov (na snímke je jeho hviezdna chvíľa, keď sa 13. júla tohto roku v newyorskom sídle Spojených národov dohodli členské štáty OSN na znení globálnej migračnej zmluvy),” dodáva politológ, ktorý sám kandiduje v budúcoročných prezidentských voľbách.

Preto podľa neho Lajčák iba pohrozil demisiou, ale ako politicky neskúsený človek to prepálil. “Demisiou sa totiž môžete vyhrážať len raz, nie opakovane. Preto lišiak Fico vypustil dezinformáciu, ktorou mu naznačil, že nie je nenahraditeľný: šéfom diplomacie môže byť on sám a kandidátom na prezidenta starosta Štrby.”

“Mediálna hystéria naznačuje, že to opäť zabralo. Teoreticky by to síce možné bolo – Fico už nie je premiérom, nepotrebuje, aby mu Lajčák kryl chrbát a ak nechce byť prezidentom za Smer, tak je tiež bezcenný – logiku to však nedáva. Lajčák si uvedomil, že zašiel priďaleko, a preto pôvodné silácke reči o Ficových videjkách nakrúcaných v kúpeľni zmiernil na pokorné konštatovanie, že on chápe vyjadrenie predsedu strany inak ako bolo interpretované. A tak sa všetko končí zdanlivým Pellegriniho kompromisom, že vznikne právna analýza toho, k čomu nás naša účasť v Marakéši zaväzuje – keďže ju však má vypracovať nominant SNS, štátny tajomník Lukáš Parizek, výsledok je vopred jasný.”

Chmelár si myslí, že minister zahraničia Miroslav Lajčák je síce uznávaný diplomat, v politike sa však podľa neho pohybuje ako slon v porceláne. “Na jednej strane na ňom oceňujem, že sa usiluje vyvrátiť niektoré vyslovené klamstvá až bludy, ktoré sa o migrácii šíria z tábora Kotlebu, Harabina a čiastočne už aj Krajniaka. Ak sa máme posunúť vpred, na rozdiele medzi pravdou a lžou jednoducho musí záležať. Na strane druhej je až neuveriteľné, s akou aroganciou vysiela slovenskej verejnosti signál, že do jeho práce sa mu nemá kto čo starať, akoby nebol pri výkone svojej funkcie zodpovedný nielen občanom Slovenskej republiky, ale ani vláde či parlamentu. Keď nezvyčajne nervózne argumentuje, že to nie je o ňom, ale o Slovensku, je to presne naopak. Ide tu len a len o jeho osobnú prestíž. A kvôli nej je ochotný neuveriteľne zavádzať.”

Argumentácia Miroslava Lajčáka bola podľa Chmelára od začiatku neskutočne zmätočná a vôbec sa nečudujem, že jej veľká časť verejnosti neporozumela. Po stretnutí so šéfkou európskej diplomacie Federicou Mogheriniovou Lajčák povedal, že všetky námietky zo strany Európskej únie sú zahrnuté v texte. Doma však vášnivo obhajoval svoju cestu do Marakéša s tým, že tam musí byť, aby tam smel predniesť naše výhrady. “Aké, keď s Mogheriniovou vo všetkom súhlasil? Keď sa minister Lajčák rozčuľoval, že parlament zakazuje diplomacii vykonávať svoju prácu a ak ho chce zaviazať nejakým stanoviskom, je to precedens, ktorý sa od vzniku Slovenskej republiky ešte nestal – klamal až sa tak prášilo. Bol to práve parlament, ktorý pred troma rokmi, 24. júna 2015, odmietol povinné kvóty, na základe ktorých sa mali rozdeliť do krajín EÚ utečenci. NR SR pritom zaviazala členov vlády, aby tieto závery prezentovali v Bruseli – a Miroslav Lajčák proti tomu neprotestoval.”

“Ešte väčšou demagógiou zo strany ministra zahraničných vecí bol jeho výkrik „Čo ak nám bude parlament diktovať, aby sme uznali Kosovo?“ Parlament už totiž práve v tejto veci diktoval, keď 28. marca 2007 prijal uznesenie, v ktorom odmietol uznanie nezávislosti Kosova. Lajčák bol v tom čase vysokým predstaviteľom pre Bosnu a Hercegovinu a diplomatické zdroje o ňom tvrdia, že nezávislosť Kosova latentne podporoval. A napokon musím pripomenúť čl. 86 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý zahrňuje rokovania o základných otázkach medzinárodnej politiky medzi právomoci parlamentu. O jeho argumente, že marakéšska dohoda je právne nezáväzná, som už hovoril – to isté tvrdil aj o záveroch summitu NATO vo Walese a dnes nás tlačí do toho, že “záväzky” deklarácie z Walesu (2 percentá HDP na obranu) musíme plniť. Akoby pánovi Lajčákovi stúpla sláva do hlavy a zabudol na to, že už nie je predsedom Valného zhromaždenia OSN so štedrým platom za peniaze našich daňovníkov, ale ministrom zahraničných vecí, ktorý slúži Slovensku, nie medzinárodným organizáciám, a teda tú spupnosť – ako to, že si niekto dovoľuje starať sa mu do kšeftu – si môže odpustiť. Práve naopak.”

Parlament (ale aj prezident) by mali hovoriť do našej zahraničnej politiky čo najčastejšie, stransparentniť ju a zdemokratizovať. Naša diplomacia je totiž priamo zodpovedná za hystériu, ktorá je výsledkom zbytočného utajovania dôležitých dokumentov. Lisabonská zmluva sa nestala predmetom verejnej diskusie s výhovorkou, že ľudia tomu nerozumejú. Pripravovaná obchodná zmluva medzi EÚ a USA, ktorá by závažným spôsobom zlikvidovala naše sociálne výdobytky a environmentálne štandardy – TTIP – bola úmyselne zatajovaná. No a zverejniť globálnu migračnú dohodu až po tom, čo nepríčetné skupinky začali šíriť hrôzostrašné bludy o sprisahaní, navážaní černochov na Slovensko či nových ľudských právach pre migrantov – to bol tiež nápad za milión.

Chmelár tvrdí, že naša diplomacia bola doteraz v zajatí neonormalizačnej mentality, kedy sa o sporných otázkach nepatrilo nahlas hovoriť. “Vďaka tomu sa u nás o zahraničnej politike tvorivo nediskutuje, iba sa vysvetľujú podnety prichádzajúce z medzinárodného prostredia ako písmo sväté. Lajčák ako Kukanov žiak je súčasťou tejto generácie, po ktorej by bolo potrebné vyvetrať. Preto diskusiu o globálnej migračnej dohode na pôde NR SR vítam, aj keď sa obávam, že namiesto vecnej argumentácie prevládne strašenie obyvateľstva. Ešte viac by som však uvítal, keby sa minister Lajčák rovnako vášnivo ako migrácii venoval téme odzbrojenia. Valné zhromaždenie OSN totiž prijalo aj Dohovor o zákaze jadrových zbraní, ktorý Slovensko jeho ústami odmietlo, lebo to dostal príkazom z Washingtonu. Vtedy sa tak vehementne účasti slovenskej diplomacie na tejto udalosti nedomáhal.”

Dodáva, že migračný pakt je v tejto podobe bezcenný a vzbudzuje zbytočné vášne. “Nezastaví ani demografickú explóziu, ani masovú migráciu. To, čo sa dá zastaviť, sú vojny a katastrofálne dopady klimatickej zmeny, ktoré ju spôsobujú. Som za to, aby sme sa venovali podstatným problémom, a nie tým zástupným, ktorými si politici riešia vlastné problémy.”