“Pointu dnešného príspevku otvorím opäť príhodou z našich dejín. 16. novembra 1704 sedmohradský knieža František II. Rákoczi vtiahol so svojím povstaleckým kuruckým vojskom do Trnavy. Pri mestskej bráne ho slávnostne privítal knieža Pavol I. Esterházy z Galanty s rozvinutou zástavou. Rákoczi si veľmi želal, aby tento vplyvný šľachtic, ktorý bol zároveň uhorským palatínom (niečo ako dnešným premiérom), prešiel na jeho stranu, hoci vedel, že Esterházyovci boli oddávna oddaní cisárskej Viedni (práve knieža Esterházy vydal v roku 1687 na Bratislavskom sneme vyhlásenie o večnom kráľovstve Habsburgovcov v Uhorsku). Preto spolu viedli veľmi dlhé rokovanie, pri ktorom prišlo podľa denníkových zápisov k pozoruhodnej výmene názorov.

Večerali (podľa dobových záznamov sa podávala indická kuchyňa) a Esterházy sa pokúsil vysvetliť Rákoczimu svoj vzťah k Habsburgovcom. Rákoczi ho totiž obvinil z nedostatku odvahy a zo strachu o svoje majetky (čo bola do istej miery pravda, pretože práve vďaka tomu, že Esterházyovci zostali verní cisárovi, kurucké povstania boli potlačené a majetky povstalcov zhabané, sa tento rod stal jedným z najbohatších rodín v Európe). Knieža Esterházy mu zakontroval, že nebojácnejší je ten, kto nedbá na to, ako sa boj skončí, ale vzoprie sa nepriateľovi za každých okolností a bojuje až do poslednej kvapky krvi. „Odvážny nezuteká, ale padne na bojisku!“ vyhlásil pyšne, za čo ho prítomní hostia odmenili potleskom. Na to vstal knieža Rákoczi, spôsobne si odhrnul fúzy a povedal: „Najodvážnejší je ten, kto uvažuje pred bojom. Kto myslí na siroty, na vdovy a ich slzy, na spustošené dediny. Ten, kto sa najprv zamyslí nad slabými stránkami nepriateľa, odhalí ich a až potom sa pustí do boja s ním tak, aby zvíťazil s minimálnymi stratami.“ Nasledovali niekoľkominútové búrlivé ovácie a volanie na slávu. Esterházy Rákoczimu nikdy neodpustil, že mu v spoločnosti najvýznamnejších mužov krajiny dal takúto príručku a spojenectvo už nepripadalo ani do úvahy.

Napriek tejto pôsobivej reči veľmi pochybujem o tom, že František II. Rákoczi sa riadil práve týmito zásadami. Jeho neúspešné povstanie „za vlasť a za slobodu“ totiž patrilo k najkrvavejším a vyžiadalo si 80 000 obetí, čiže desatinu obyvateľov vtedajšieho územia Slovenska, na ktorom prebiehala väčšina bojov. To však neznamená, že z neho nevyplýva zásadné poučenie. Práve naopak. V moderných dejinách je čoraz viac konfliktov, ktoré sa nedajú vyriešiť vojensky. Tí, ktorí sú neustále posadnutí demagogickým porovnávaním Putina s Hitlerom a Ruska s nacistickým Nemeckom, sú zaslepení jednou schémou, ktorá na tento typ konfliktu nesedí a náročky neberú do úvahy, že drvivá väčšina vojen po roku 1945 sa neskončila kapituláciou, ale diplomatickým riešením. Navyše (a to je vari to najdôležitejšie), ak chcete nájsť slabé miesto protivníka, vaše želanie sa nemôže stať otcom myšlienky, ale musíte vychádzať z reality. Propagandistický slovník, akým sa u nás hovorí o Rusku, je skôr jeho karikatúrou. Z hľadiska sledovania našich záujmov nemá nijaký význam. Vojnová propaganda a démonizácia nepriateľa sa dá pochopiť u bojujúcej strany, ale my nie sme bojujúcou stranou, ešte stále sme (alebo chceli by sme byť) demokratickou krajinou, v ktorej sú objektívne informácie nevyhnutné pre správne rozhodnutia.

Nemôžem veriť v úprimnosť sĺz tých, ktorí pokrytecky nariekajú nad každou vedľajšou obeťou náletu (akoby nechápali, že práve toto je vojna), no zároveň odmietajú čo i len prímerie a je im úplne jedno, že tam každý deň zbytočne hynú tisíce ľudí len preto, lebo krvilační politici a novinári sú posadnutí myšlienkou na konečné riešenie ruskej otázky. Samozrejme, veľmi dobre viem, že Rusi okupujú časť ukrajinského územia. A musím povedať, že ma mrazí z toho, keď vidím, ako rozmýšľa samotný Putin a ľudia v jeho okolí, ktorí hovoria o Donecku a Luhansku ako o „našom ruskom“ území. Je predsa neprípustné, aby v 21. storočí niekto vyhlásil územie svojho suseda za vlastné, hoci ho ukradol silou. Ale napriek týmto faktom nám moralizovanie nepomôže zachrániť Ukrajinu a ľudské životy. Kým bude pokračovať expanzia NATO a Rusi budú cítiť ohrozenie vlastnej bezpečnosti, v tejto časti sveta nebude pokoj. Primitívne uvažovanie, že stačí, keď Rusi opustia okupované ukrajinské územie, je asi také reálne, ako výkriky, že nech Židia opustia okupované palestínske územie a bude mier. Nebude. Bezpečnostný rébus v konfliktných zónach je spravidla oveľa zložitejší, ako o ňom mudrujú propagandisti z oboch strán. Toto nevyriešia zbrane, ale len dialóg, iba tvrdé rokovania, ku ktorým treba obe strany prinútiť. Lebo ten, kto si želá ďalšie prelievanie krvi v tejto nezmyselnej vojne, tomu nikdy nezáležalo na Ukrajincoch, ten si rieši len svoje šovinistické komplexy a podľa toho s ním treba aj nakladať.

Situácia je naozaj extrémne vážna. Znepokojujúce je, že nádej na rýchle urovnanie konfliktu už stráca aj pápež František. Po tom, čo sa jeho vyslanec vrátil z Kyjeva (kde bola jeho sprostredkovateľská misia arogantne odmietnutá) a z Moskvy (kde tiež narazil na bariéru nepochopenia), hlava katolíckej cirkvi sklamane vyhlásila, že koniec vojny je zrejme v nedohľadne. Naďalej vyzýva na „spoločné tvorivé úsilie smerujúce k predstave a vytváraniu cesty k mieru“, jeho skepticizmus však otriasol svetom. My nielenže nie sme schopní vnímať globálne hrozby, ktoré vyplývajú z tohto konfliktu, my nie sme schopní ani posúdiť jeho charakter. Predvčerom našim médiám „ušla“ (iste len čírou náhodou) pravidelná správa o stave mieru vo svete Global Peace Index 2023. Na tej správe nie je zaujímavé ani tak to, že Slovensko sa v rebríčku mierových krajín opäť zošuchlo o šesť priečok (pohoršili sme si najmä v indikátoroch militarizácia a vývoz zbraní), ako otázka, ktorý konflikt si vlani vyžiadal najviac obetí. Tipnete si? Nie, nie je to Ukrajina. Je to Etiópia, kde zahynulo najmenej 300 000 ľudí, no správy o tejto vojne sa v našich médiách takmer nevyskytovali. Uvažujte o tom, prečo nás udržiavajú v takom informačnom vákuu a prečo chcú, aby ste vnímali súčasnú medzinárodnopolitickú situáciu tak skreslene.”