A naozaj to zlato existovalo?

Zvyčajná verzia hovorí o tom, že nacistické Nemecko v posledných rokoch vojny stratilo všetko, čo si nakradli. Preto sa hovorí, že zlato nacistov je len mýtom.

Ale v skutočnosti je známe to, že nacisti sa nepripravovali len na porážku, ale s pomocou nakradnutého zlata sa chystali na pokračovanie boja aj po konci 2. svetovej vojny. Práve preto vedúci kancelárie Adolfa Hitlera Martin Bormann označil zlato za nedotknuteľné zásoby tretej ríše. Podľa expertov tieto zásoby ku koncu vojny dosahovali hodnoty 400-500 miliárd dolárov.

Odkiaľ všetko to zlato bolo? V roku 1938 sa nacisti zmocnili zlatých zásob Rakúska, Československa a Gdanska. Neskôr došlo aj na zásoby Belgicka, Holandska, Dánska, Francúzska a Poľska. Historik Alexander Mosjakin vo svojej knihe olúpený Európa uvádza, že iba z bánk sovietskej Ukrajiny boli vyvezené tri vagóny zlata. K tomu je potrebné pripočítať súkromné banky, tisíce zlatníckych obchodov, cirkevné cennosti, kolekcia múzeí a najhrozivejší príjmy fašistického Nemecka, ktorými boli šperky a zubné korunky väzňov koncentračných táborov. Iba Osvienčim nacistami obohatila o 8 ton zlata.

Zlato väzňov koncentračných táborov

Prvé rokovania nacistov s americkými tajnými službami prebehla v roku 1943 v Berne. Schôdzka vraj skončila “remízou”, ale je možné, že práve vtedy nacisti našli spôsob, ako mohli neskôr vyviesť zlato z Európy.

Situácia sa vyostrila v roku 1944. Na jeseň z východu na západ vyrazili transportné vlaky naplnené nakradeným zlatom. Napríklad v Budapešti bola vytvorená súprava z 80 vagónov. 38 vagónov bolo naplnené cennosťami väzňov koncentračných táborov. V decembri vlak vyrazil po trase Veszprém – Fertőd – Viedeň – Salzburg. Vlak však do konca marca 1945 stál na hranici s Rakúskom a potom do 11. mája blúdil po Rakúsku, kedy sa v tuneli neďaleko Salzburgu dostal do rúk USA. Niečo z nákladu Američania vrátili Maďarsku (napríklad Uhorskú korunu), zlaté prúty si však ponechali.

38 vagónov s cennosťami väzňov koncentračných táborov si tiež “privlastnili” Američania. V roku 1948 generál Mark Clark odmietol návrat vagónov a odkázal sa na to, že pôvod zlata nemožno nijako dokázať. Pohodlný postoj, zvlášť ak vezmeme do úvahy, že Maďarsko v tej dobe bolo pod vplyvom Sovietskeho zväzu. Ďalšie osud zlata je neznámy.

Zmiznuté vlaky

V rakúskych horách nezmizol iba tento vlak. Vyvážali sem zlato z pivníc Reichsbank, tisíce ton zlata a platiny, kilogramy briliantov z Belgicka a ZSSR.

31. januára 1945 bolo rozhodnuté o evakuácii zlatých zásob ríšskej banky. Vlak č. 277 sa 24 vagónmi zlata vyrazil z Berlína do Obersalzbergu … ale opäť zmizol. Na vlakovej stanice neďaleko kúpeľov Bad Aussee bolo dopravené 120 ton zlata Mussoliniho, 100 ton zlata chorvátskeho diktátora Pavelić, 50 ton platiny kozáckého zboru SS a smaragdy slovenských diktátora Tisa. Pri jazere Alpsee miznú stopy troch vagónov zlata sovietskej Ukrajiny. Pri meste Bad Aussee sa zase stráca stopy zlata vyvezeného z Rumunska.

Je však známe, že nacista Carlos Fuldner vyviezol do Argentíny 400 miliónov dolárov. A 17. augusta 1945 ponorka U-977 do Argentíny prepravila zlato v hodnote troch miliárd dolárov. Po vojne však Američania našli len pätinu pokladov Nemeckej ríše.

Môžu za to bankári?

A nie je to len pasca, všetky tie vagóny? Nebolo všetko previedlo cez banky? NIE! V lete 1944 sa nacisti cez švajčiarske banky pokúsili previesť do Argentíny, Peru a Čile 10 miliárd dolárov v zlate a platine. Ale ukázalo sa, že je to technicky nemožné.

Existujú verzie, že vo zmiznutie zlata má prsty talianska mafia. Historik Gerhard Zauner si myslí, že tomu napomohol vatikánsky biskup Alois Hudal, ktorý sympatizoval s nacistami a mal potrebné kontakty s Camorra (pozn. Talianska zločinecká organizácia), takže mohol pomôcť s vyvezením zlata.

V roku 1946 sa Briti a spojencami dokonca pokúsili prehľadať chrámy Vatikánu, ale nepustili je tam. Možno bol do zmiznutia zlata zapojený aj španielsky diktátor Franco, ktorá je jediným diktátorom, ktorý po roku 1945 zostal pri moci. Je všeobecne známe, že skoro po vymysleniu Marshallovho plánu zo Španielska do USA ako záloha na pôžičky “prúdom” tieklo zlato značkované Reichbankou.

Hľadanie zlata

V auguste 1945 Postupimská konferencia rozhodla, že zlaté zásoby nacistického Nemecka musí byť rozdelené medzi ZSSR, USA, Británii a Francúzsku.

V roku 1946 spojenci vytvorili trojstranný komisiu na reštitúcie nacistického vlastníctva. Komisia fungovala dlho, ale našla zlato iba za 60 miliónov dolárov. Do roku 1997 sa podarilo nájsť 329 ton zlata.

Je známe, že zlato nacistov bolo uložené v bankách Turecka, Portugalska a Argentíny, ale bankári odmietli poskytnutie údajov. V roku 1995 Svetový židovský kongres obvinil švajčiarskej banky z uchovávanie zlata nacistického Nemecka. Po kontrole všetkých účtov od roku 1934 bolo objavené zlato nacistov v hodnote 2,5 miliardy dolárov. V roku 1997 zasa švajčiarski bankári museli vyplatiť 270 miliónov frankov Nadácii obetiam holokaustu.

Zástupcovia ZSSR sa komisia z nejakého dôvodu nezúčastnili. V roku 1945 Ministerstvo štátnej bezpečnosti ZSSR začalo vlastné vyšetrovanie. Operácie na hľadanie zlata nacistov dostala názov Krest (Kríž), jej úlohou bolo objasnenie histórie premiestňovanie nielen zlata Nemecka, ale aj zlata cárskeho Ruska. Po smrti Stalina bola však operácia Kríž zastavená.

Aj Československo získalo časť svojho zlata späť. 20. februára 1982 pristála na letisku v Zürichu lietadla z Washingtonu a Londýna, čím sa uzavrela strastiplná púť československého menového zlata, ktoré nacisti ulúpili. V troch lietadlách Tu-154 sa do trezorov Štátnej banky československej vrátilo 18 460 kilogramov zlata, ktorého hodnota sa v tom čase blížila 250 miliónom dolárov.

Michal Pavelka