Praha/Teherán 22. mája 2018 (HSP/Foto:TASR/AP-Susan Walsh)

O tom, čo znamená americké odstúpenie od jadrovej dohody s Iránom a prípadne zavedenie nových sankcií pre Európsku úniu, Rusko a Čínu sa vo svojom príspevku v Literárních novinách rozpísala česká komentátorka zahraničného diania a odborníčka na Blízky východ Tereza Spencerová.

„Najväčšia európska výzva v rámci odporu voči americkým sankciám proti Iránu nie je právna a dokonca ani geopolitická. Je psychologická: Európski vodcovia konajú, ako keby Spojeným štátom ešte stále záležalo na transatlantickej aliancii zdieľaných záujmov, hodnôt a prístupov,“ zhrnul súčasnú situáciu americký ekonóm Jeffrey Sachs.

A konštatovanie šéfa Európskej rady Donalda Tuska, podľa ktorého s takými priateľmi, akými sú USA, už Európe nepriateľov ani netreba, jasne dokazujú, že sa „bruselskí“ naozaj zmietajú v ťažkých depresiách. Francúzsky minister financií Bruno Le Maire v návale úprimného hnevu vyhlásil, že je neprijateľné, aby USA boli „ekonomickým policajtom planéty“, a na nálade Európanom zrejme nepridal ani novovymenovaný americký veľvyslanec v Nemecku, ktorý – štýlovo, prostredníctvom Twitteru – nemeckému biznisu odkázal, aby „okamžite utlmil svoje operácie v Iráne“.

Bruno Le Maire síce medzitým navrhol, že EÚ by mohla finančne kompenzovať straty koncernom, ktoré by boli Spojenými štátmi „trápené“ za kontakty s Iránom, ale je veľkou otázkou, či by na takéto riešenie európske tlačiarne cenín vôbec dokázali tlačiť dostatočné tony bankoviek… „Obávam sa, že Američania majú v tomto prípade po ruke väčšie polienko,“ podotýka niekdajší podpredseda Európskej komisie Günter Verheugen, podľa ktorého „americká politika brania iných národov a firiem ako rukojemníkov, bude nakoniec úspešná.“ Vraj by zatiaľ síce nepoužíval pojem „nepriateľ, ale je očividné, že partnerstvo medzi USA a EÚ vchádza do novej éry“.

„Niet divu, že výsledkom takejto situácie sú polovičné riešenia typu „blokovania amerických sankcií“ a osobne ponímané uisťovanie Teheránu, že EÚ za seba zmluvu o iránskom jadre dodržať chce. Polovičaté riešenie preto, že popredné európske koncerny v obavách z amerických sankcií nehľadia na proklamácie Bruselu a samy dopredu končia svoje obchody s Iránom, pretože pre ich pokračovanie požadujú americké záruky, že nebudú potrestané. Je síce trochu kuriózne, že niekto po Amerike – s jej „tradíciou“ nedodržiavania slova, nieto dohôd – požaduje akejkoľvek záruky čohokoľvek, ale budiž. Spojené štáty má za spoľahlivého partnera síce len 14 percent Nemcov, ale pre nemecké koncerny je obchod s USA stále príliš lukratívny, aby kvôli nemu riskovali s Iránom…“

Podľa Spencerovej sa netreba čudovať ani tomu, že Teherán má európsky postup za nedostatočný, pretože bruselská snaha legálne zakázať firmám, aby sa podriaďovali americkým sankciám, mnoho úspechu neprináša. Pôvodná zmluva o jadrovom programe bola pre Irán zaujímavá práve preto, že mala odblokovať všetky západné sankcie a pomôcť tak iránskej ekonomike. Európa pritom bezradne prešľapuje, aj keď v Iráne pôsobí najmenej 120 nemeckých firiem a napríklad Paríž za posledné dva roky od podpisu jadrovej dohody strojnásobila svoj obchodný prebytok, pričom sa na iránsky trh s mnohomiliardovým investíciami vrátili také „symboly Francúzska“ ako sú Renault, Peugeot, Sanofi alebo energetický Total.

Píše tiež, že je príznačné, že Washington má Európu „na uzde“ už len tým, že kontroluje globálny bankový alebo všeobecne finančný sektor a navyše ho dokázal premeniť na účinnú zbraň. A tak tlačí na pílu pokojne ďalej. Nový minister zahraničia Mike Pompeo predstavil „najtvrdšie sankcie v dejinách“, čiže novú politiku voči Iránu. Spočíva v dvanástich požiadavkách, ktorých splnenie podmieňuje zmiernenie či zrušenie protiíránských sankcií. Teherán vraj musí okrem iného úplne skoncovať s obohacovaním uránu, ktoré v obmedzenom meradle dohoda z roku 2015 umožňuje. Ďalšou podmienkou je povolenie prístupu nezávislých inšpektorov do iránskych zariadení pracujúcich s nukleárnym materiálom. Ak by sa Irán rozhodol od svojho predchádzajúceho záväzku ustúpiť a začať opäť usilovať o výrobu jadrovej zbrane, „sme plne pripravení reagovať aj na to“, povedal Pompeo. Irán tiež musí stiahnuť svoje sily zo Sýrie, prestať podporovať Palestínu alebo rebelov v Jemene či hnutie Hizballáh v Libanone. Washington tiež požaduje, aby iránsky režim prepustil všetkých väznených Američanov či zmenil prístup voči svojim obyvateľom…

„Pripomína mi to malého chlapca, ktorý v obchodnom dome sedí na kolenách Santovi a diktuje mu, čo všetko by chcel dostať pod stromček,“ charakterizuje „novú americkú politiku voči Iránu“ napríklad Richard Silverstein. „A keď potom ten veľký deň príde, nájde pod stromčekom dva tri z tých darčekov a naštve sa, než aby mal radosť aspoň z nich. Inými slovami, USA samozrejme po Iráne môžu chcieť, aby zariadil svetový mier. Ale len to, že si to želajú, ešte neznamená, že sa to vôbec môže stať. Očakávať niečo iné je známkou pokrytectva alebo rovno patológie. „Čiže, predstava, že keď niektoré sankcie kedysi fungovali, zafungujú nanovo tony sankcií nových, je viac než pochybná. Za rok, za dva sa ukáže, ako veľmi sú dnes Donald Trump a záujmy, ktoré zastupuje, „mimo“ realitu.

Okrem iného aj preto, že okrem „psychologickej výzvy“, pred ktorou Európa vo vzťahu k USA stojí a nie a nie sa rozhodnúť – po takmer ôsmich dekádach totálneho vazalstva sa vlastný rozum hľadá naozaj ťažko – je tu totiž ešte celý veľký „zvyšok sveta“. Príkladom je trebárs len „tradične americký“ Perzský záliv: Dubaj je najväčším importérom iránskeho tovaru a ich vzájomný obrat vlani dosiahol siedmich miliárd dolárov. Katar, ktorému Teherán v časoch „saudskej krízy“ podal pomocnú ruku, práve teraz Iránu poďakoval, veľa hlasno, aby to „všetci počuli“. Inými slovami, na Blízkom východe stále izolovanejšom Spojeným štátom v ich ťažení proti Iránu po boku pevne stojí vlastne len autokratickí Saudi a okupačný Izrael, teda štáty, ktoré si práve toto ťaženie proti Iránu v USA samy „objednali“.

Čína a Rusko sa tešia…

„A čo viac, možno predpokladať, že na rozdiel od deprimovanej Európy Čína, Rusko a zrejme aj India možno na americké odstúpenie od dohody s Iránom (svojím spôsobom s nadšením) čakali. Obzvlášť pre Peking je to totiž skvelá príležitosť upevniť svoje obchodné väzby s Iránom, ktorý sa kvôli Amerike ocitne v situácii, kedy si nebude môcť až toľko „vyberať“, s kým by sám od seba najradšej obchodoval. V krátkodobom horizonte môžu mnohé čínske firmy na nových amerických sankciách aj stratiť, ale už len sama skutočnosť, že Peking dokázal – za „len“ 200 miliárd dolárov – ukončiť obchodnú vojnu s USA, bez vôbec „prvého výstrelu“, ak tomu z amerických sankcií vymaniť aj svoj koncern ZTE, mnohé napovedá.“

Spencerová uvádza, že Čína nevníma Irán (rovnako ako akúkoľvek inú časť sveta) krátkodobo, povedzme v „rytme“ jedného alebo aj dvoch štvorročných intervalov medzi „západnými“ voľbami. Už dnes ju s Iránom spája nová a viac ako 10 tisíc kilometrov dlhá železničná trať v rámci „Novej hodvábnej cesty“, ktorá bude transport ľudí a tovaru len navyšovať. A tá bola vybudovaná v časoch, kedy Amerika tiež proti Iránu uplatňovala svoje sankcie. Napríklad vzájomný obchod Číny s Iránom medzi „sankčnými“ rokmi 2003 a 2013 vzrástol zo štyroch miliárd dolárov na 53 miliárd dolárov a mnohé čínske firmy by už do Iránu svoje európskych konkurentov beztak ani nepustili. „Zemepisná poloha totiž z Iránu robí nielen zásadný „hub“ na plánovanej čínskej obchodnej ceste medzi Áziou a Európou, ale aj dôležité centrum pri čínskej integrácii do Strednej Ázie. Aj preto Čína vlani v septembri poskytla piatim iránskym bankám pôžičku vo výške 10 miliárd dolárov na financovanie vodných, energetických a transportných projektov a uzatvára s Teheránom ďalšie a ďalšie investičné dohody – Irán je totiž potrebné si hýčkať.“

A k tomu je samozrejme treba pripočítať skutočnosť, že Čína má o Irán záujem aj z rovnakého dôvodu, ako všetci ostatní – kvôli rope. Podľa dostupných údajov tento rok do Číny mieri celá tretina iránskej ropnej produkcie, čo z Pekingu robí „najlepšieho ropného zákazníka“ Teheránu. A keď teraz francúzsky Total žiada o iluzórne „americké záruky“, že nebude trestaný za svoje skoro päťmiliardové investície v iránskej rope, čínska ropná CNPC je už pripravená zaujať jeho uvoľnený priestor. A čo je dôležité pre celý svet, čínske „ropné investície“ v Iráne nebudú v amerických dolároch, ale v jüanoch. Nedávno začaté obchodovanie s ropou v jüanoch pritom už v marci, teda pred terajším americkým „totálnym nástupom na Irán“, dosiahlo 12 percent globálneho „koláča“. Čiže, americký tlak na Teherán môže v skutočnosti paradoxne len ďalej „potlačiť“ pozíciu petrodolárov, nehovoriac o súvisiacom raste cien ropy, ktoré vraj môžu aj Rusku pomôcť ufinancovať dôležité a doteraz odkladané sociálne programy a upokojiť tak prípadnú nespokojnosť obyvateľstva… „Bojme sa toho, aby sa naše sny splnili, hovorí cynici.“

Nezamýšľané dôsledky?

„Vzaté s nadhľadom, asi sa nedá predpokladať, že by USA mali v pláne svojou politikou nahnať Irán do náručia Číny alebo donútiť Európu, aby za iránsku ropu namiesto v dolároch platila v eurách. Nieto dosiahnuť to, že sa Rusko sa s Teheránom, svojím partnerom zo sýrskej vojny, vo výsledku len ďalej zbližuje a „pomaly“ ho víta vo svojej Eurázijskej ekonomickej únii. A už vôbec asi cieľom nie je, aby EÚ o uchovanie dohody (a tým i obchodu) s Iránom vyjednávala s Ruskom a Čínou, pretože prečo by napríklad Rusko malo nerozhodnej Európe pomáhať, kým proti nemu platia tony sankcií? Alebo že by? Taliansko sa vraj beztak do sankcií proti Rusku vraj chystá „hodiť vidly“… Je pritom z hľadiska EÚ síce očakávateľné, ale predsa akosi až nedôstojné, že jej dokonca aj Teherán dáva ultimáta: Buď Brusel pokryje straty, ktoré z amerických sankcií vzniknú, alebo „končíme“.“

Spencerová uzatvára: „Suma sumárum, Trumpová poctivá snaha splniť svoje predvolebné sľuby, ktoré dal americkej židovskej lobby, môže vo finále vyústiť v jednu z najväčších chýb, aké si v medzinárodných vzťahoch možno predstaviť … Budúce dni, mesiace a roky napovedia, akú veľkú chybu americkej politiky teraz sledujeme.“