Môj profil 
Predplatné
Ako zdôrazňuje Stavridis, keď sám navštívil tento región a pohovoril si s vysokými úradníkmi dvoch spojeneckých štátov, Japonska a Singapuru, získal “veľmi jasnú a silnú predstavu“ o tom, ako sa situácia vyvíja.
Celkom vzaté, hovoria všetci spojenci Washingtone neustále to isté – že Západ pre nich prestal byť spoľahlivým partnerom. “Administratíva amerického prezidenta, ktorá pravidelne kritizovala svojich najbližších partnerov a obviňovala ich z toho, že v zmysle obrany visia na cudzom krku, týchto spojencov zarmucuje,“ vysvetľuje autor. “Sú znepokojení tiež brexitem, ktorý odvádza pozornosť Európy a oslabuje ju. A to všetko sa komplikuje tým, že pred ich očami stupňuje Čína nátlak na Taiwan, aby prijal koncepciu “jedna krajina, dve sústavy“ podľa vzoru Hongkongu, a tiež militarizuje Juhočínske more tým, že vytvára umelé ostrovy“.
Podľa Stavridisa ambície čínskych stratégov neustále rastú, a ak predtým stupňovala Čína svoj vojenský námorný potenciál, aby dominovala na území ohraničenom takzvanou prvou reťazou ostrovov – od Japonska cez Filipíny až po okraj Juhovýchodnej Ázie – tak teraz sa snaží rozšíriť svoj vplyv na druhú reťaz ostrovov – od Japonska k Mikronézii až do okraja Indonézie. Pritom rovnako ako v čase svojich prvých “výletov“ do Juhočínskeho mora, využíva Čína “údajne vedecké“ misie a lode hydrografickej rozviedky, ktoré hrajú úlohu “hrotu kopije“, zdôrazňuje admirál.
Autor je presvedčený, že kľúčovým prvkom stratégie Washingtonu v tomto regióne je súčinnosť s Japonskom a Singapurom. Ako podotýka admirál, tieto krajiny, ktoré sa nachádzajú na severnom a južnom konci oboch reťazí ostrovov a sú svojráznymi “kotvami“, upevňujú obrannú spoluprácu s USA pomocou spoločných cvičení a nákupu zbraní. Obe tieto krajiny, rovnako ako vzdialenejší spojenci Američanov, ako sú Austrália a Nový Zéland, si dobre uvedomujú geopolitický význam tichomorských ostrovov. V tomto kontexte bude úspech Washingtonu v prípade, keď dôjde k priamej konfrontácii, záležať na tom, ako efektívne budú môcť vojensko–námorné sily spolupracovať s týmito spojencami a užívať týchto ostrovov, myslí si Stavridis.
Americkí politici čakajú medzitým na zmeny: po prvé, Peking môže dostať chuť aj na tretí reťazec ostrovov (od pobrežia Aljašky a Havaja až po Nový Zéland), ktorý sa už dávno považuje za “definitívnu strategickú deliacu čiaru medzi Čínou a USA“. Po druhé, podobné reťazce ostrovov, pozdĺž ktorých sa zavedie konfrontácia medzi Pekingom a Washingtonom, sa dajú načrtnúť tiež v Indickom oceáne: prvý z nich vedie od Južného Pakistanu k atolu Diego Garcia, kde sa nachádza americká vojenská základňa, a ďalej; druhý – od Afrického rohu, kde majú veľké základne ako USA, tak aj Čína, dole až po pobrežie Južnej Afriky. Ako americké, tak aj čínske vojenské plány predpokladajú nasadenie pozemných síl na rôznych ostrovoch Indického oceánu, ktoré majú ovplyvniť vývoj udalosti na mori, podotýka Stavridis.
Nehľadiac na to všetko vojna medzi Čínou a USA nie je vôbec nevyhnutná, poznamenáva admirál. Podľa jeho názoru tou najlepšou analógiou stavu ich vzájomných vzťahov je takzvaná “Veľká hra“ – súperenie medzi Britskou a Ruskou ríšou o kontrolu nad Áziou v XIX. storočia, s tým rozdielom, že terajšie USA a Čína majú oveľa väčšie ambície a väčšiu medzinárodné obchodné impéria, než mali kedysi Londýn a Moskva. A výsledok tohto americko–čínskeho súperenia bude záležať na tom, kto bude môcť kontrolovať reťazce ostrovov, píše v závere autor.
.JPG)
.jpg)
