Brinkmannova kniha „Zostaňte pevní: Ako čeliť šialenstvu po sebazlepšovaní“ hovorí, že nie je nič zlé na tom, že si ľudia berú rady pre podporovanie pozitívneho myslenia, ale nie je to v poriadku vtedy, ak sa vyžaduje ako nutnosť. Napríklad na pracovisku, kde sa vyžaduje v rámci hodnotenia výkonnosti na úkor iných vecí.
“Keď ste v kontakte s ľuďmi a pracujete v tímoch, potom tieto osobnostné črty sa stávajú oveľa dôležitejšie. To je dôvod, prečo kladieme omnoho väčší dôraz na ne, pretože chceme využiť ľudí a ich emocionálny život,” hovorí Brinkmann a hneď dodáva: “Myslím, že to je odvrátená strana pozitivity. Naše pocity majú potom tendenciu stať sa komoditami a to znamená, že sa veľmi ľahko odcudzujeme od našich pocitov.”
Nie vždy je teda “povinná pozitivita” aj mimo pracoviska to pravé. Sú totiž chvíle, kedy človek chce a potrebuje prediskutovať a riešiť svoje nepríjemnosti a problémy s blízkymi priateľmi. V takýchto prípadoch býva zviazaný v tlaku, aby sa usmieval, aj keď sa momentálne takto necíti. To môže podporiť nepriaznivý pohľad na emócie.
“Dnes sa od vás očakáva, že so svojimi pocitmi budete obchodovať ako s tovarom, že ich budete neustále odhaľovať a zdieľať na verejnosti,” píše Brinkmann ďalej v knihe. Apeluje, aby sa z prejavovania emócií nestala nejaká “posadnutosť”.
Podľa neho, ako dospelé osoby “by sme si mali vážiť toho, kto je schopný svoje pocity kontrolovať a potlačovať, či už ide o negatívne alebo aj tie pozitívne”. Aj to býva koniec koncov v istých chvíľach potrebné.
Radí tiež, aby sme okrem kníh plných rád prešli aj na čítanie beletrie, iným názvom “krásnej literatúry” (romány, rozprávky, poviedky a pod.), alebo sa vybrali do lesa: “Stromy, tráva a vtáci tu boli dávno pred ľuďmi a pravdepodobne náš všetkých prežijú. Trochu pokory tvárou v tvár prírode môže viesť k zdravej skepse k našej tendencii byť posadnutí sebou samým.”