Môj profil 
Predplatné
Od konca 80. rokov však nastal obrat a kvôli tzv. rozpočtovej zodpovednosti či podpore „konkurencieschopnosti“ ekonomiky prišlo k masívnemu útoku na sociálne práva, zaručené už vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv z roku 1948 (najmä čl. 22-27).
Vo väčšine štátov EÚ, najmä vo východnej Európe sa podarilo sociálne práva oslabiť veľmi výrazne, často s odôvodnením, že ide o relikt obdobia pred rokom 1989, ktorý nemá miesto vo svete 21. storočia. Toto „víťazstvo“ kapitálu nad pracujúcimi však neprebehlo vo všetkých krajinách rovnako a práve Francúzsko je krajinou, kde sa sociálne práva berú ešte stále dosť vážne. Dôkazom tohto faktu je aj hnutie Žltých viest vo Francúzsku.
Žlté vesty a globálny problém majetkovej nespravodlivosti
Jednou z hlavných tém, ktorá motivuje obyvateľov Francúzska, aby sa podieľali na hnutí Žltých viest, je téma majetkovej nespravodlivosti. Nikoho dnes už neprekvapuje, že najbohatšie ekonomické subjekty prenášajú daňové a odvodové bremeno na tých menej bohatých. Všetky veľké koncerny platia v pomere ku svojim rozprávkovým ziskom len zlomok toho čo malí živnostníci, avšak používajú výhody, ktoré im z existencie štátu vyplývajú. Ide pritom o také koncerny ako napr. Amazon, Google, Ikea či Starbucks. Je však veľmi nespravodlivé, keď sa majiteľ malej kaviarne musí vysporiadať s konkurenciou globálnej firmy Starbucks, hoci tá sa prostredníctvom rôznych daňových trikov zbavuje daňového bremena – a to spôsobmi, ktoré si živnostníci nemôžu dovoliť. Nespravodlivostí pri rozdeľovaní bremien je v súčasnom svete veľa a fakt, že tí najbohatší prispievajú najmenej, veľmi oslabuje dôveryhodnosť celého ekonomického systému. Aj preto sa k Hnutiu žltých viest pridala aj veľká časť tzv. nižšej strednej triedy.
Pri protestoch Žltých viest išlo pôvodne o odpor voči „ekologickému“ zvýšeniu dane z pohonných hmôt, neskôr sa však zmenili na širokospektrálne sociálne hnutie. „Ekologická“ daň z palív predstavovala symbol prenášania nákladov na masy s nižšími príjmami, pretože sa dotýkala širokej masy spotrebiteľov. Spotrebné dane pritom predstavujú tradičný spôsob prenášania daňového zaťaženia v štáte na z najbohatších na tých menej majetných. Dlhodobý trend zvyšovania podielu nepriamych daní a poklesu priamych daní je v záujme tých najbohatších a veľké koncerny, ktoré zásadne prispievajú k ekologickej záťaži, boli „ekologickými“ reformami E. Macrona dotknuté menej než masy spotrebiteľov. Na rozdiel od Slovákov však francúzski občania nie sú ochotní tento nespravodlivý trend prijať.
Sociálne práva ako verejný prísľub EÚ
O hrozbách pre sociálny štát v EÚ sa vedie diskusia už pomerne dlho. Vzhľadom na to, že EÚ sa vždy deklarovala ako ochranca ľudských práv, musela sa zaoberať aj problematikou sociálnych práv, ktoré uznala už Všeobecná deklarácia ľudských práv. Otázka ako zladiť liberálne a sociálne práva sa preto v EÚ intenzívne riešila najneskôr od konca 90-tych rokoch v tzv. Konvente o ľudských právach. Išlo o početné zhromaždenie politikov a filozofov z rôznych ideových prúdov, ktoré viedol bývalý nemecký prezident R. Herzog a ktoré malo vymedziť katalóg ústredných ľudsko-právnych hodnôt v EÚ. Výsledkom práce Konventu sa stala Charta základných práv EÚ, ktorá v čase narastajúcej globalizácie ekonomiky definovala kompromis medzi liberálnymi a sociálnymi právami, spočívajúci na princípoch dôstojnosti, slobody, rovnosti a solidarity (Preambula). V decembri 2000 bola táto Charta aj formálne vyhlásená ako hodnotový základ EÚ vo francúzskom meste Nice.
Medzi sociálnymi právami tam dominuje právo na slobodnú voľbu povolania a právo na prácu (čl. 15). Vzhľadom na situáciu v štátoch južnej Európy, kde skoro polovica mladých ľudí prácu nájsť nedokáže, však predstavuje súčasná situácia skôr výsmech než garanciu tohto práva. Veľkým problémom sú aj práva starších osôb (čl. 25), ktoré súčasným Európanom doslova miznú pred očami. Dramatický úpadok nastal aj v otázke práva na konzultácie v podniku (čl. 27) či právo na kolektívne vyjednávanie (čl. 28). V čase, keď riadny pracovný pomer prestáva dominovať a zvyšuje sa počet tzv. agentúrnych pracovníkov, je stále ťažšie podobné práva presadzovať. Ochrana pred bezdôvodným prepustením (čl. 30) a právo na spravodlivé pracovné podmienky (čl. 31) sú pri časovo obmedzených zmluvách tiež len málo efektívne. Zlučiteľnosť rodiny a práce (čl. 33), sociálne zabezpečenie (čl. 34) sú takisto na ústupe a zdravotná starostlivosť (čl. 35) sa v mnohých štátoch EÚ, vrátane SR, stala dokonca ústredným neuralgickým problémom celej spoločnosti.
Charta spomína ešte ďalšie sociálne práva, avšak aj tento stručný výpočet svedčí o nenaplnených očakávaniach Európanov. 18 rokov po vyhlásení Charty, teda v decembri 2018 dosiahol tento dokument plnoletosť, avšak niet veľa dôvodov na oslavy. Práve v súčasnosti totiž hnutie Žltých viest ukazuje, že EÚ nedokáže presadzovať hodnoty deklarované v svojom hlavnom ľudsko-právnom dokumente. Problémy s odstraňovaním sociálnych práv pritom v dnešnej Európe cítiť ešte výraznejšie než v roku 2000 a v EÚ existuje menej rovnosti a solidarity než pred slávnostným vyhlásením týchto dvoch hodnôt v Charte. Žiaľ, EÚ sa solidarizuje skôr s bohatými, najmä s bankami (tzv. socializmus pre bohatých). Avšak práve fakt, že EÚ o sociálnych právach hovorí jedno a v realite presadzuje čosi iné, veľmi poškodzuje dôveryhodnosť európskych inštitúcií ako takých. Kam táto dvojakosť vedie, sa ukázalo napr. pri Brexite, kde banky presadzovali zotrvanie v EÚ, avšak rozhnevaná väčšina voličov hlasovala opačne.
Pokusy o diskreditáciu
Veľmi zaujímavou témou je spôsob, akým sa o Hnutí žltých viest diskutuje v médiách. Mainstream od začiatku vyjadroval kritické stanovisko a snažil sa celé hnutie zdiskreditovať ako akcie výtržníkov. Neustále sa zdôrazňovalo násilie protestujúcich a akcie výtržníkov proti verejnému poriadku. Takéto spravodajstvo pritom ostro kontrastovalo s pozitívnym spravodajstvom o udalostiach na Majdane v Kyjeve v rokoch 2013-14. Vtedy sa zdôrazňovalo, že ide o demokratické protesty a akési „Občianske fórum“. Násilie protestujúcich na Majdane sa zľahčovalo, hoci násilie vo Francúzsku sa démonizuje, i keď nie je typické pre väčšinu protestujúcich. V dnešnom svete však nie je prekvapením, že ku každému masovému protestu sa pridávajú aj malé skupiny násilníkov. Tie sú následne dôvodom štátnej moci na silové zásahy proti protestujúcim, často aj nenásilným protestujúcim.
Jednou z prvých informácií, ktoré sa pokúsili mainstreamové médiá o protestoch Žltých viest šíriť, bolo tvrdenie, že protestujúci sú napojení na pravicových a ľavicových extrémistov. Spomínala sa najmä väzba na M. Le Penovú. Je síce pravda, že aj M. Le Penová sa pokúsila na protestoch „priživiť“ a kritizovala E. Macrona, avšak jej strana nebola tým hlavným hýbateľom protestov a k protestom sa prihlásili rôzne opozičné strany. Naopak, o pravicových extrémistoch sa však v médiách mlčalo práve pri protestoch na Ukrajine 2013-14. Pritom O. Ťahnybog, jeden z najhorších antisemitov sveta, bol jedným z troch oficiálnych lídrov Majdanu a v tejto funkcii dokonca podpisoval dohodu s V. Janukovyčom o predčasných voľbách. Je neuveriteľné, že existujú aj ľudia, ktorí sa pokúšajú popierať významné zastúpenie fašistov pri organizácii Majdanu.
Ďalšou z častých téz mainstreamových médií za účelom diskreditácie protestov Žltých viest bolo tvrdenie o zahraničnom zasahovaní. Ešte v mesiaci november vyzvali na prešetrovanie možného ruského zasahovania do udalostí vo Francúzsku. Ide pritom o veľmi pokrytecký postoj, pretože západní politici veľmi otvorene a nediplomaticky zasahovali do vnútorných záležitostí iných štátov, napr. na Majdane. Na tamojších protestoch sa zúčastňovali najpoprednejší politickí predstavitelia Západu, ako napr. C. Ashton, vysoká predstaviteľka EÚ pre zahr. politiku či G. Westerwelle, nemecký minister zahraničia. Keďže podľa názoru vtedajšej ukrajinskej vlády boli tie protesty v rozpore so zákonom, oficiálni predstavitelia Západu sa tam nemali čo objavovať. Skúsme si predstaviť, čo by sa dialo, keby sa na protestoch vo Francúzsku objavil ruský alebo čínsky minister zahraničia…
Nová aristokracia a revolučná atmosféra
Trend vývoja vo Francúzsku v polovici decembra jasne ukazuje, že Žlté vesty nepovedú k zvrhnutiu vlády vo Francúzsku a z tohto pohľadu budú menej úspešné než Majdan na Ukrajine. Hnutie žltých viest nie je dostatočne zorganizované ani financované, nemá mediálnu podporu a preto sa zdá byť menej silné než bol Majdan. Napriek tomu je však pre svet oveľa významnejšie. Nejde totiž len o výmenu jednej skupiny oligarchov inou ani o zmenu geopolitickej orientácie konkrétneho štátu, ale o otvorenú výzvu nespravodlivému ekonomickému systému vo svete. Toto hnutie treba zaradiť do série protestov ako boli sociálne hnutia Occupy Wall Street či Nous debout. Vzrastajúca intenzita týchto hnutí naznačuje, že hoci ešte dnes víťazí oligarchia, do budúcna to platiť nemusí.
V súčasnosti sme totiž svedkami situácie, ktorá v niečom pripomína situáciu pred Veľkou francúzskou revolúciou z roku 1789. Aj vtedy existovala aristokracia, ktorá mala silné nadnárodné konexie, bola ekonomicky zvýhodnená a najmä oslobodená od platenia daní. Táto skupina obyvateľov prenášala bremeno nákladov na tzv. tretí stav a nespokojnosť s týmto stavom neustále narastala. Tretí stav mal síce formálne právo spolurozhodovať o verejných záležitostiach, aspoň v rámci Generálnych stavov, ale systém bol nastavený tak, že sa majetková nespravodlivosť nedala zmeniť. Preto vznikali rôzne nepokoje, ktoré sa však darilo potlačiť. Aristokracia bola presvedčená, že systém bude trvať večne. Jej postoj trochu pripomína presvedčenie dnešnej bankárskej oligarchie, ktorá tiež verí v „ekonomickú nevyhnutnosť“ celého systému a podceňuje nespokojnosť širokých más verejnosti. Toto presvedčenie sa však môže ľahko ukázať ako rovnako mylné.
Branislav Fábry
.JPG)
.jpg)
