Bol Krym anektovaný? Správna odpoveď znie: áno, bol anektovaný – v roku 1991 Ukrajinou!

Krym 25. apríla 2021 (HSP/Foto:TASR/AP-Pavel Golovkin)

Ako to bolo s právnym nárokom Krymu na vyhlásenie nezávislosti od Ukrajiny a následným vystúpením do Ruskej federácie? Detailne, výlučne na základe historických dokumentov, sa na túto tému pozrel svetoznámy ruský režisér Nikita Michalkov

Aké právo mali Krymčania v roku 2014 na vyhlásenie referenda o nezávislosti od Ukrajiny a návrat do Ruskej federácie? Čo o novodobej histórii vzájomného usporiadania vzťahov medzi Krymom, Ukrajinou a Ruskom hovoria relevantné dokumenty? Svetoznámy ruský režisér Nikita Sergejevič Michalkov (75) sa rozhodol preskúmať historické dokumenty a o výsledkoch svojho pátrania hovorí vo svojom videu (s titulkami ho môžete vidieť TU).

Pozrime sa teda spolu s Michalkovom na principiálne štátoprávne dokumenty, ktoré opisujú cestu Krymu 20. storočím od príslušnosti k cárskemu Rusku až po návrat do modernej Ruskej federácie.

Krymská ASSR bola republikou s právom vystúpiť z federácie

V roku 1921 vznikla Krymská autonómna sovietska socialistická republika (ASSR), ktorá sa stala súčasťou Ruskej sovietskej federatívnej socialistickej republiky (RSFSR).

Teda ešte pred vznikom Zväzu sovietskych socialistických republík (ZSSR, skrátene Sovietsky zväz) sa Krym stal nie krajom ani oblasťou, ale republikou s právom vystúpiť z mnohonárodnostnej ruskej federácie (takéto právo jednotlivým autonómnym republikám priznáva ústava z roku 1918, odstavec 49).

V roku 1922 sa Krym ako súčasť RSFSR stal jednou z republík, ktoré zakladali ZSSR. Zakladaciu zmluvu ZSSR za RSFSR podpísal popri Kalininovi, Stalinovi a ďalších aj Said Galijev Sachib Garej, hlava Krymskej ASSR. Táto zakladacia zmluva o ZSSR predpokladala, že keby sa ZSSR rozpadal, tak by sa rozpadol na jednotlivé svoje zložky.

Teda autonómia Krymu vznikla ešte pred vznikom ZSSR, pričom ani zakladacia zmluva ZSSR, ani ústava ZSSR, nepripúšťali možnosť zrušenia štátnosti autonómnej republiky.

Pri vzniku ZSSR obyvatelia Krymskej ASSR, ktorí boli občanmi RSFSR, dostali republikové občianstvo RSFSR. Vtedy to totiž bolo tak, že okrem jednotného zväzového občianstva ZSSR mali občania jednotlivých zväzových republík ešte aj republikové občianstva.

Aj po pričlenení k Ukrajinskej SSR im ostalo občianstvo RSFSR!

Napriek tomu v júni 1945 Krymská ASSR bola protiprávne zmenená na oblasť RSFSR. Stalo sa to preto, lebo časť Krymčanov, a tiež obyvateľov Čečensko-ingušska, Moskva podozrievala z kolaborácie s nacistami, a preto boli obyvatelia protiprávne vysťahovaní do strednej Ázie. (Preto bolo vtedy aj Čečensko-ingušsko rozdelené a jeho časti popričleňované k iným ASSR.)

V roku 1954 bola z iniciatívy Nikitu Chruščova Krymská oblasť pričlenená do Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky (USSR). Čo je však zaujímavé, obyvatelia Krymu si zachovali republikové občianstvo RSFSR. Pričlenenie Krymskej oblasti do USSR sa na zmenu republikového občianstva Krymčanov nevzťahovalo!

Teda od samých počiatkov RSFSR Krymčania nikdy neprišli o svoje republikové občianstvo RSFSR. A keďže v roku 1954 sa neuskutočnil prevod ich občianstva z občianstva RSFSR na ukrajinské, z právneho hľadiska boli aj naďalej stále občanmi RSFSR.

Referendá a získanie nezávislosti od Ukrajiny

V rokoch 1990 a 1991 sa stala dôležitá vec: Vysídlenie jednotlivých národov z ich domovských regiónov ZSSR bolo uznané nezákonným. Mohli sa vrátiť naspäť a bolo im spätne uznané aj právo na ich autonómne republiky. Takto opäť vznikla Čečensko-ingušská ASSR. Krymská ASSR však nevznikla!

Krym ostával stále iba oblasťou v rámci USSR, s čím boli Krymčania veľmi nespokojní. Preto 7 mesiacov pred rozbitím ZSSR, 20. januára 1991 obyvatelia Krymu uskutočnili oblastné referendum, na základe ktorého vznikla Krymská ASSR ako subjekt ZSSR.

V auguste 1991 bola v USSR vyhlásená samostatnosť, prestala platiť ústava ZSSR a všetky zákony ZSSR. V tej chvíli prestali teda platiť všetky dokumenty spájajúce Ukrajinu s Krymom!

V auguste 1991 sa Krym stal nezávislou republikou

Okrem toho, tým, že Ukrajina zrušila platnosť všetkých zákonov ZSSR, zrušila zároveň aj odovzdanie Krymu z roku 1954 do USSR. Naviac, Ukrajina vysporiadaním svojho vzťahu so ZSSR garantovala všetkým obyvateľom ZSSR zachovanie ich pôvodného republikového občianstva. A ako sme už spomenuli, v prípade Krymčanov to kontinuálne, od vstupu do RSFSR v roku 1921 stále bolo republikové občianstvo RSFSR.

„A tak v snahe utiecť od ZSSR Ukrajina – nie USSR, ale Ukrajina – zrušila všetky zákony, na základe ktorých bol Krym súčasťou USSR,“ konštatuje Michalkov.

Hneď niekoľko dní po vyhlásení nezávislosti Ukrajiny, 4 septembra 1991 Vrchná rada Krymskej ASSR vyhlásila nezávislosť Krymu. Obyvateľstvo to privítalo s nadšením, mnohí už vtedy hovorili, že nenechajú Sevastopoľ a čiernomorskú flotilu banderovskej bande.

Tu je treba ešte raz pripomenúť a zdôrazniť, že Krym právoplatne a nespochybniteľne vyhlásil nezávislosť ešte pred vznikom ústavy Ukrajiny.

September 1991: anexia Krymu Ukrajinou

Ukrajina však už o niekoľko dní neskôr prijala ústavu a vyhlásila krymské referendum a vyhlásenie nezávislosti Krymu za neplatné. Toto ukrajinské vyhlásenie bolo absolútne nezákonné, bolo hrubým porušením práva na sebaurčenie, porušením charty OSN. Nová ukrajinská ústava stanovila hranice Ukrajiny vrátane Krymu.

Teda ak to zhrnieme, občania Krymu, čiže občania Ruskej federácie, sa jednostranným rozhodnutím Ukrajiny nedobrovoľne, proti svojej vôli vyjadrenej v referende, de facto stali jej občanmi. „Viete ako sa to nazýva? Tomu sa hovorí anexia,“ hovorí Michalkov a pripomína definíciu anexie: „Anexia je násilné pripojenie územia cudzieho štátu alebo jeho časti k územiu iného štátu, aj s jeho občanmi.“

Na upevnenie tejto anexie Ukrajina v októbri 1991 prijala zákon o zrušení dvojitého občianstva, ktorý Krymčanom zakázal ich dovtedy stále platné občianstvo RSFSR. Krymčania sa v tej chvíli aj oficiálne stali násilne občanmi Ukrajiny. Z Krymu sa protiprávne stalo podriadené územie podliehajúce iba zákonom Ukrajiny.

Ukrajina išla ešte ďalej. V decembri 1991 vyhlásila za neplatné všetky zmluvy od roku 1922. To by však znamenalo, že vyhlásila za neplatné aj odovzdanie Krymu USSR v roku 1954 – a teda, vlastne sa aj týmto spôsobom zriekala oficiálneho nároku na Krym. Nová moc na Ukrajine sa však Krymu vzdať nemienila, naopak, začala robiť všetko pre vytvorenie unitárneho štátu, v ktorom by žiadna jeho časť nemala právo na akúkoľvek autonómiu.

Marec 2014: šťastný návrat domov

Krymčania sa s ukrajinskou anexiou a bezohľadným správaním novej ukrajinskej moci po roku 1991 nezmierili, ale nevedeli s tým nič urobiť. Šancu na zmenu im priniesol až rok 2014. Vidiac, čo sa deje na Ukrajine, a zvlášť na Donbase, rozhodli sa správne, čím zachránili množstvo životov svojich obyvateľov: v referende opäť vyhlásili nezávislosť, ale tentoraz skôr, než sa okupanti spamätali, schovali sa pod ochranné krídla svojej skutočnej vlasti.

„Referendum vyriešilo osud Krymu. Ale ako vidíme z dokumentov, Krym nikdy neprestal patriť k Rusku a ani jedno referendum by nebolo treba, ak by sa postupovalo v zmysle zákonov,“ zhrnul historické pozadie krymskej otázky Michalkov.

Pre Michalkova, aj pre Krymčanov je otázka príslušnosti Krymu už dávno uzavretá. Krym bol, je a bude ruský. Pre mnohých nepriateľov Ruska je to však veľmi zle stráviteľná horká pilulka a šíria reči, že to všetko bolo inak. Bývalý diplomat, politik, topmanažér, viceprezident parlamentného zhromaždenia NATO, dnes najprekladanejší slovenský spisovateľ Jozef Banáš túto sústavu účelových klamstiev o údajnej ruskej anexii Krymu nazýva „Krymskou lžou“ (slovná paralela s tzv. Osvienčimskou lžou o popieraní holokaustu).

A hovorí, že táto Krymská lož je ako keď si na svetri zapnete prvý gombík do nesprávnej dierky: všetky ďalšie gombíky, ktoré si potom zapnete, budú už tiež zapnuté zle. Od tejto Krymskej lži sa v západnej a ukrajinskej masmediálnej a politickej demagógii odvíja celá reťaz ďalších nesprávnych záverov a pseudoargumentov o ruskej agresii. Aby sme v kontexte dnešnej urputnej protiruskej propagandy ešte dopovedali to podstatné, doplňme k Michalkovovmu historickému exkurzu ešte niekoľko poznámok.

Ešte pár slov ku Krymskej lži

Nemôže byť ani reč o žiadnej ruskej anexii, pretože, viď definícia vyššie, žiadna cudzia moc v roku 2014 Krym neovládla násilím. Obyvatelia Krymu sa drvivou väčšinou rozhodli pre samostatnosť a následne dobrovoľne a sami vstúpili do štátneho zväzku so svojou historickou vlasťou.

Že počas referenda 2014 príslušníci ruskej posádky, ktorá tam historicky sídli od 18. storočia, pomohli domácim zabezpečiť priebeh referenda a vyhlásenie nezávislosti, aby ukrajinskí okupanti nenarúšali priebeh týchto historických udalostí, to je vedľajšia skutočnosť, ktorá nemení podstatu toho, čo sa tam odohralo.

Rétorika o údajnej ruskej anexii je od samotnej podstaty nielen zámerne lživá, ale v podstate aj slabomyseľná. Veď o akú anexiu išlo, ak k referendu dobrovoľne prišla obrovská väčšina obyvateľov (účasť na Kryme bola 83-percentná a v Sevastopole dokonca 89-percentná!), z ktorých cca 95 percent volilo návrat do Ruskej federácie? Prečo by „agresor“ potreboval vykopávať otvorené dvere? Pripomeňme si, že tie udalosti prebehli absolútne pokojne, bez akýchkoľvek obetí na životoch.

Okolnosti okolo usporiadania referenda v roku 2014 boli dramatické, ale samotné referendum bolo bezpochyby regulérne. Západ tvrdí, že nebolo v poriadku, lebo vraj bolo ovplyvnené vojakmi cudzej krajiny. Ibaže kto videl takmer dva milióny slávnostne vyobliekaných, šťastných Krymčanov, ako stoja v dlhých radoch, aby si mohli s nadšením a zadosťučinením konečne zvoliť to, po čom toľké roky túžili, sa môže iba smiať tvrdeniam, že pár desiatok tisíc vojakov ich údajne donútilo prísť k urnám a v drvivej väčšine voliť pre návrat do Ruskej federácie. To by nedokázal ani samotný Chuck Norris…

Je taktiež nepodstatným vedľajším faktom, že v roku 1994 v Budapešti Západ donútil svojho človeka vtedy vládnuceho v Kremli podpísať nejaké memorandum, ktoré okrem iného zahŕňalo aj nemennosť hraníc a politickú nezávislosť Ukrajiny. Po prvé, toto memorandum nepodpísali parlamenty, iba prezidenti, a preto jeho váha pre zúčastnené štáty nie je oveľa väčšia ako sľub západných predstaviteľov, že nebudú NATO rozširovať ďalej na východ. Po druhé, toto memorandum naopak porušil Západ, keď narušil suverenitu Ukrajiny tým, že tam v roku 2014 protiústavne dosadil zločinecký bábkový režim. A najmä, po tretie, Rusko hranice neporušilo, ale hranice sa rozhodli zmeniť samotní Krymčania, ktorých memorandum k ničomu nezaviazalo, keďže ho nepodpísali.

Toto je podstatné: nech v akomkoľvek memorande „na spôsob účtu bez hostinského“ bolo napísané a podpísané čokoľvek, vôbec na tom nezáleží. Krymčanov nemuselo ani trochu zaujímať, čo o nich bez nich pred dvadsiatimi rokmi ktokoľvek dohodol. Oni mali svoju autonómiu dávno predtým, než nejaká Ukrajina vznikla a v referende sa slobodne a jednoznačne rozhodli uplatniť toto svoje právo.

Na nezávislosť a sebaurčenie mali aj vzhľadom na historické fakty, ktoré zosumarizoval Michalkov, neodškriepiteľný nárok. Alebo, lepšie povedané, o ktoré, napriek tomu, že strávili 23 rokov v postavení územia anektovaného Ukrajinou, v skutočnosti po rozpade ZSSR ani nikdy neprišli.

Ivan Lehotský