Bratislava 1. augusta 2018 (TASR/HSP/Foto:TASR-Pavol Zachar)

Chvíľkový závan slobody po období tzv. Pražskej jari v roku 1968 vystriedal šok v podobe invázie vojsk Varšavskej zmluvy do ČSSR v noci z 20. na 21. augusta 1968. Viac ako pol milióna vojakov s množstvom ťažkej techniky za sebou zanechalo 108 obetí na civilistoch (37 na území Slovenska) a stovky ťažko zranených ľudí. Augustové udalosti spred 50 rokov uvrhli Československo na dvadsaťjeden rokov do obdobia normalizácie, strachu a frustrácie. Ako tento čas ovplyvnil správanie a konanie ľudí, objasnila v rozhovore pre TASR etnologička Katarína Nádaská.

Čo všetko okrem zmeny politického smerovania krajiny so sebou priniesla augustová okupácia?

Jeden z najhorších plodov augustovej okupácie 1968 bol nezáujem a apatia týkajúca sa vecí verejných. Ľudia na vzniknutú situáciu reagovali spontánne protestmi v uliciach, ktoré boli rýchlo utlmené. Počas pár mesiacov však došlo k schváleniu „obuškového“ zákona a začali sa čistky v straníckom a štátnom aparáte. V ČSSR nastúpil a upevnil sa „normalizačný“ kurz, ktorý verejné vystúpenia občanov nedovolil takmer po celé dve desaťročia. Ľudia stratili možnosť, ale aj chuť vyjadrovať sa k veciam verejným.

Ako sa tieto udalosti premietli do morálky a správania ľudí?

Po potlačení prejavov nesúhlasu s príchodom vojsk Varšavskej zmluvy v tzv. „previerkach“, ktorým boli podrobení aj bežní ľudia, sa záujem o politiku a verejný život občanov stiahol do súkromia. Štátom podporovaná rodinná politika (tzv. Husákove deti), mladomanželské pôžičky, výhody socialistického systému v ekonomickej oblasti, mali byť náplasťou za život za železnou oponou. Veľa ľudí neprešlo previerkami, pretože otvorene povedali svoj názor na „bratskú pomoc“ a museli opustiť svoje doterajšie zamestnanie. Často išlo o významných vedcov, ktorí boli potom preradení obyčajne na manuálnu prácu. Ako príklad by som uviedla zakladateľa slovenskej religionistiky, vynikajúceho vedca univerzitného profesora Jána Komorovského, ktorý patril medzi tých statočných a morálne čistých ľudí, ktorý musel po previerkach opustiť svoje miesto na Univerzite Komenského v Bratislave. Previerky priniesli so sebou aj strach a udávanie spolupracovníkov, súhlas na spoluprácu zo Štátnou bezpečnosťou (ŠtB) a podobne.

Často sa pri zlomových udalostiach po roku 1989 poukazuje na morálno-vôľové vlastnosti Slovákov. Mali tieto udalosti z roku 1968 výrazný vplyv na zmenu postoja ľudí na politické dianie u nás a ich angažovanosť?

Na jednej strane bola mlčiaca väčšina, ktorá si užívala materiálne výdobytky, ktoré ponúkala vtedajšia doba. Na druhej strane vznikla organizovaná sieť tzv. podzemnej cirkvi, disidentské hnutie – skrátka boli tu skupiny ľudí, ktorí verili, že normalizačný systém socializmu raz padne. Títo ľudia dokázali svojím myslením, kreativitou, nebojácnosťou osloviť množstvo ľudí. Väčšina národa sa vo svojich domácnostiach bavila „protištátnymi vtipmi“ a stále viac sa ľudia ocitali v akejsi vnútornej a morálnej schizofrénii – navonok museli preukazovať oddanosť socialistickému zriadeniu a ZSSR a doma tajne počúvali Hlas Ameriky či iné slobodné médiá…

Ľudia si tieto udalosti spracovali rôzne, dosah mali snáď na každého, pretože sa zatvorili hranice, obmedzila sa sloboda slova, vierovyznania, začalo sa kádrovať za názory… Ako by sme toto obdobie mali mať spracované, pretože ešte stále je dosť tých, ktorí ho vnímajú ako krivdu na sebe a nedokázali sa s tým vyrovnať…?

Život v normalizovanom socializme mal svoje zvrátené čaro. V tom čase sa tu ročne postavilo 45.000 lacných bytov, čiže trikrát viac ako v posledných rokoch. Novomanželia dostávali veľmi výhodné pôžičky na vybavenie týchto bytov a ďalšie sociálne výhody, ako boli vládne opatrenia na podporu vyššej pôrodnosti: predĺženie materskej dovolenky, zvýšenie príspevku pri narodení dieťaťa, rodinné prídavky, nízke úročenie pôžičiek, odpisovanie splátok po narodení dieťaťa a podobne. Toto bola jedna strana mince, tou druhou boli stovky zničených životov tzv. nepriateľov socializmu, oportunistov a pod. Výber pracovníkov na vedúce pozície bol prísne daný len z kádrových rezerv strany. Veľa ľudí vstupovalo už v mladom veku do radov KSČ, aby mali zaistenú budúcnosť. Deti rodičov, ktorí neprešli previerkami, mali obyčajne veľmi ťažké pozície dostať sa na vysokú školu a ak, tak len na neatraktívne smery a to museli dosahovať vynikajúce študijné výsledky. Mnohé osobnosti boli rehabilitované po roku 1989, ale roky politickej šikany, nemožnosť pracovať vo svojom odbore im už nik nevrátil.-

Čo sa vlastne s nami a našou krajinou stalo za dve desaťročia do roku 1989? Ako sme sa zmenili?

Takzvaný normalizačný režim (obdobie 70. a 80. rokov) v Československu môžeme označiť ako éru schizofrénie, ktorá na jednej strane lámala, no na strane druhej zoceľovala ľudské charaktery. Vychádzali samizdatové časopisy, napríklad Rodinné spoločenstvo, zamerané na duchovnú formáciu rodín, na strane druhej ŠtB získavala svojich spolupracovníkov a spolupráca s ňou nebola vôbec ojedinelá. Po celý čas „budovania socializmu“ prevládal v spoločnosti silný zmysel pre čierny humor, sebairóniu, sarkazmus, ktorý bol formou latentnej revolty, obrannou reakciou a uvoľnením vnútorného tlaku z permanentného každodenného strachu, ktorý socialistický režim v občanoch neustále živil. Vtipy spontánne vznikajúce v období socializmu pomáhali ľuďom vyrovnať sa s ideologickým vymývaním mozgov a hrubou politickou propagandou.