Ariánsky kríž pri ariánskej veži v Tichomile (UA)

O ariánstve, jeho princípoch a najmä odlišnosti voči katolíckej rímskej cirkvi obšírne informujem vo svojich knihách, preto v tomto článočku zhrniem len nové poznatky.

Ako sám názov ariánsky katolicizmus hovorí, jednalo sa o vieru všeobecnú, latinsky – katolicizmus. Nebola to hŕstka sektárov, ako sa to zvykne bagatelizovať. Arianizmus vznikol pravdepodobne dávno predtým, ako sa oficiálne tvrdí. Ešte v dobách apoštolov žil v dnešnom Turecku človek Arrianos (cca 85 – 176), ktorý prijal kresťanstvo a pôsobil ako gubernátor Kapadókie za Hadriána, neskôr ako filozof, učenec a farár v Demetrii. Cirkevná história sa napriek tomu domnieva, že tento náboženský smer založil až človek z Líbye, či Etiópie, ktorý prijal meno Arius (lat.), Areios (gr.). Domnievam sa. že tento Arius (256 – 336) prijal toto meno ako pokračovateľ a neskôr najznámejší protagonista tohto kresťanského smeru. Totiž v dobe objavenia sa Aria už bola vybudovaná celá ariánska hierarchia na obrovskom území, do ktorého jednoznačne patrila aj Pannonia.

V jej strede, vtedajšom Sirmiu, malo totiž byť ariánske arcibiskupstvo. Bolo tu cirkevné učilište, kláštor, bazilika. Arcibiskupstvo malo najväčšiu podporu za cisárov Licinia a Konštantína II. Známy sú viacerí ariánski biskupi. Spomeniem Valensa z Mursy (Osijek), Ursacia zo Singiduna (Belehrad), Germinia z Gzyky (Belkis Tur.) a Fotin zo Sirmia (Sremska Mitrovica. Spomenutý Germinius bol ariánskym metropolitom až do príchodu ortodoxného Anemia r. 378. Ariánstvo sa postupne vyvíjalo, menilo. Ariánski biskupi vypracovali r. 357 postulát Kredo. Po príchode Anemia sa taktiež udiali zmeny, ale podstata ariánstva ostala. Toto sú faktografické údaje z dejín kresťanstva v Srbsku, ktoré sú v skriptách bohosloveckej fakulty pravoslávia v Srbsku napr. tu alebo tu.

Súčastníkom týchto pánov bol aj biskup, ktorý preložil ariánsku bibliu z gréčtiny do gótčiny. Aby to vedel urobiť, z písmen gréckej a rímskej abecedy prispôsobil pre Gótov aj písmo. Jeho Codex Argentum – Strieborný kódex, je uložený v Uppsale (Švédsko). História tohto človeka pozná ako Wulfilu, Ulfilu (311 – 382). Nevedno, či to bolo jeho skutočné meno, alebo ho tak volali práve Góti. Zdroje vysvetľujú jeho meno ako Wulf = vlk s prívlastkom malý, malý vlčok. Pramene priznávajú, že Wulfila nebol Gót, ale skôr Get. Geti boli tí, čo nosili geti, teda nohavice. Podnes takto nohavice volajú aj  okolo Detvy. Napríklad. O jeho pôvode píše jeden zdroj, že jeho rodičia boli Gótmi privlečení r. 264 z Kapadókie k Dunaju v strednom Bulharsku. Sem sa aj v čase prenasledovania stiahol do rímskej pevnosti Nikopolis pri Dunaji. Sú pramene, ktoré ho uvádzajú ako Gréka, no oblasť, z ktorej mal prísť k Dunaju bola obývaná aj Slovanmi.

Za biskupa bol asi r. 340 vysvätený ariánskym biskupom Eusebiom z Nikomédie, ktorý tiež istý čas pôsobil v Sirmiu. V Sirmiu sa dokonca mal ukrývať aj sám Árius, keď ho Konštantín Veľký na Nikajskom koncile r. 325 poslal do vyhnanstva. Oficiálne bol akože v Sýrii, ale podľa východných prameňov bol aspoň istý čas ukrytý tu a v Cibalae (Vinkovci), čo je len 75 km od Sirmia. Aj Eusebius bol jedným z tých, ktorých Konštantín vyhnal. Pikantné bolo, že oni v rímskej ríši ostali. Krst Wulfilu za biskupa sa teda udial až po Ariovej smrti a po zrušení vyhnanstva Eusebiovi. Pikantné je aj to, že práve Eusebius pokrstil Konštantína Veľkého ariánskym spôsobom na smrteľnej posteli na jeho želanie. Konštantín bol veľmi rozporuplný človek. Napriek tomu, že práve on nechal násilne schváliť Nový zákon r. 325 v Nicei, teda založil rímsky katolicizmus, tento napokon negoval prijatím ariánskeho krstu.

Wulfila rozširoval kresťanstvo nielen ku Gótom. Pokrstil aj Longobardov, Suebov, Getov a ostatných v celej Pannonii. Je teda možné, že tento človek preložil písmo sväté aj do slovanského jazyka. Najvýraznejšími ariánmi z oblasti pôsobenia Wulfilu boli ale Vandali. Časť Vandalov spolu s časťou Gótov a Alánov sa dala na odchod z dnešného Rumunska smerom na západ. Ich cieľ bol Rím, proti ktorému viedli vojnu pre svoje vyznanie. Dôvodom bol aj fakt, že Rím sa usiloval o ich konverziu na rímsky katolicizmus, ktorý bol v príkrom rozpore s ariánskym. Aj v tom, že ariáni nikomu nemuseli platiť tzv. cirkevnú daň. A práve Rím o ňu usiloval všade, kde sa dalo. Vandali sa chvíľu zdržali na Šariši (nechali nám tu Mateja z Matejoviec), potom cestou na západ založili Žilinu na dnešnom Slovensku, ale aj pri Novom Jičíne. Ich cestu na Západ im chcel prekaziť cisár Honórius na rieke Lippe.

Tam sa r. 406 odohrala bitka pri dedine Drevenack (Nemecko). Menej početní,ale odhodlaní Vandali rozdrvili rímske vojsko a pokračovali v ceste na západ. Vo Francúzsku po nich ostalo mesto Vannes s okolím, napr. dedinou Senné (Sennonago), potom v dnešnom Španielsku založili Vandalúziu. Po desiatkach rokov prešli cez Gibraltar, porazili Kartágo a obsadili Baleárske ostrovy. Toto všetko bola príprava na útok na Rím, ktorý roku 455 dva týždne lúpili a ničili. Preto slovo vandal sa stalo synonymom ničiteľov. Po Vandaloch ostala v dnešnom meste Tunis veľká štvrť s názvom Ariana krajina Siliana s hl. mestom Siliana. V Tunise sa podnes zachovali nádherné ariánske krstiteľnice – sedacie bazény s mozaikovou výzdobou.

Moje vysvetlenie mena Wulfilu: jednoduché zložené slovo – wulf ako vlk a filius ako syn. Možno ho nazvať aj ako malý vlk, čiže dieťa nejakého Vlka. Prečo toto nikoho nenapadlo a všetci opisujú preklad „Malý vlk, vlčok?“ Viem, toto si žiada obhajobu. Nie je jednoduché získať informácie z týchto čias, ale predsa len niečo ponúknem.

Wulfila zomrel podobne, ako Árius. Áriovi Konštantín odpustil vyhnanstvo po 10 rokoch a dovolil mu, aby vystúpil na koncile so svojou obhajobou. Keď Árius začal rečniť, začal náhle krvácať z nosa a uší a na mieste skonal. Aj Wulfila sa roku 382 zúčastnil koncilu v Konštantínopoli, kde boli ariánski biskupi konfrontovaní a Wulfila tam skonal.

Najbližšie k ariánskej cirkvi má cirkev srbská pravoslávna. V tom, že zahrnula ariánskych svätcov k sebe. Aj takých, ktorých odmietla iná cirkev. Na webovej stránke kláštora Osovica v Bosne a Hercegovine je spomenutý akýsi Sveti Lup, Lupus. Po latinsky lupus je vlk. Tento človek sa mal narodiť presne v kraji, kde sa Wulfila schoval pred prenasledovaním. Taktiež sa u neho píše o tom, že rodičia mali byť sem dovlečení. Narodil sa v pevnosti = kúpeľoch = vojenskej rímskej nemocnici Novae, kde sa dnes nachádza bulharské mestečko Svišťov na Dunaji. Sveti Lup mal slúžiť sv. Demetriovi v Soluni. Demetrij, Mitro, Demeter mal byť rímsky vojak, ktorý sa vypracoval až na prétora. No previnil sa cisárovi. Vyznával kresťanstvo ariánskym spôsobom, preto odmietol príkaz cisára Maximiána prenasledovať kresťanov. Bol preto mučený a popravený vo väzení v Sirmiu, kde ho našli a chytili Maximiánovi vojaci. Jeho telo ako relikvia sa stalo symbolom tohto ariánskeho arcibiskupstva. Sv. Lup mal byť svedkom Demetrovej popravy a jeho plášť a prsteň od krvi nosil so sebou. Vraj nimi robil zázraky po Solúne. Maximián sa to dozvedel, nechal ho taktiež popraviť. Sv. Lup nebol vraj síce pokrsteným, ale stal sa mučeníkom pre svoje presvedčenie. Stalo sa vraj okolo r. 309. Narodenie Wulfilu je tiež približné – 311. Mohol byť Sv. Luk otcom Wulfilu?

Veľmi zaujímavý údaj som získal aj zo srbskej mytológie. Udáva sa tam, že Srbi pochádzajú z vlka.

Na záver ešte jedna vec.

Na webe Manastiru Osovica v Bosne a Hercegovine je zaujímavý údaj v životopise terajšieho biskupa pravoslávnej cirkvi Jefrema z Banja Luky. Citát: „Za moravského biskupa bol zvolený 1. júna 1978. Vysviacku vykonali 17. septembra 1978 srbský patriarcha German, biskup Štefan zo Žice a biskup Nikolaj z Dalmácie v Katedrálnom kostole v Belehrade.“ Všetci boli ariáni.

Pravdu aj o našej histórii nebudeme poznať bez toho, aby sme si nevšimli poznatky okolitých národov!

Prečo som to vlastne napísal? Toho roku som bol opäť v Srbsku. Pozrel som si všetky múzeá v Sremskej Mitrovici. Sklamaný som sa opýtal kurátorky, prečo chýbajú exponáty zo 4. – 10. storočia. Nevedela. Nevedela ani to, že tu bolo ariánske arcibiskupstvo, že tu pôsobili ariánski biskupi. V Národnom múzeu v Belehrade som už prekvapený nebol. Jediné, čo som tam postrehol z ariánskej doby boli mince Heleny a jej syna Konštantína. Dialo sa a deje dodnes do očí bijúce zastieranie histórie! O ariánstve sa mlčí, nevie, nesmie sa o ňom vedieť. A pritom tu bolo a veľmi rozšírené! Ariánstvo je skutočný dôvod, prečo bolo a je všetko z tej doby likvidované. Nevedomosť je dielom konkrétnej inštitúcie. Táto viera mala svoju renesanciu v 17. storočí na obrovskom území od Dnepra po Moravu, vrátane severobaltských území. Píše o tom Luis Mainbourg. Luis Mainbourg (1610–1686) bol francúzsky jezuitský historik, ktorý sa vo svojich dielach zaoberal dejinami kresťanstva a reformácie. V jeho knihe o ariánstve Histoire de l’Arianisme sa zmieňuje o tom, že ariánske myšlienky pretrvávali v určitých regiónoch, vrátane Potisia, až do 17. storočia.