Anton Chromík: Slovensko patrí deťom. Ak nebudeme mať deti, potom nebude patriť našim deťom

Bratislava 7. februára 2020 (HSP/Foto:TASR-Martin Baumann)

Hovorca Aliancie za rodinu, aktivista Anton Chromík, jeden z najzreteľnejších hlasov za návrat spoločnosti k normálnym a zdravým hodnotám. Hlavným správam odpovedal na otázky o referende spred piatich rokov na LGBT tému, ale aj o aktuálnych témach

V roku 2015 ste boli jedným z iniciátorov referenda o otázkach spolužitia osôb rovnakého pohlavia. Na referende sa vtedy zúčastnilo 21,4 percenta voličov. Myslíte si, že je to veľa alebo málo na takýto typ otázky?

Bolo to presne toľko ľudí, koľko sme potrebovali. Videli sme, že ľudia sú skutočne ochotní napriek mrazu, ľadu a napriek mediálnej propagande vstať a hlasovať, že otec a mama sú pre deti to najlepšie.

Ako s odstupom hodnotíte túto akciu? Malo to úsilie podľa Vás zmysel, aj napriek tomu, že referendum nebolo úspešné?

Referendum bolo úspešné. Platnosť referenda, to je iná otázka. Nefunkčné nastavenie povinnej účasti pre referendum na rozdiel od volieb spôsobuje históriu neplatných referend a znechucuje občanov. Stojí za tým strach elít zo skutočnej demokracie a tiež isté pohŕdanie ľuďmi. Elity (niekedy skryto, niekedy otvorene) považujú občanov za nespôsobilých rozhodovať o štáte.

Aký bol najdôležitejší prínos toho referenda?

Mali sme tri ciele. Prvý bol vnútorný a osobný. Chceli sme, aby ľudia dostali právo rozhodnúť. Aby o tom, či považujú otca a mamu nastálo za to najlepšie pre deti, rozhodli oni sami a nie elity, či sudcovia. Verím, že rozhodnutie pre dobro priťahuje ďalšie dobro. To sa nám podarilo. Veľmi ma teší, že po mnohých rokoch počet sobášov rastie a počet rozvodov klesá.

Druhý cieľ bol politický. Chceli sme vytvoriť takú masu ľudí, ktorú by politici nemohli vo svojom rozhodovaní ignorovať. Posledných päť rokov ukazuje, že sme v tejto oblasti boli úspešní a to uznáva aj protistrana. Hana Fabry, LGBTI aktivistka, na druhé výročie referenda napísala článok, že referendum bolo úspešné a iba navonok vyzeralo neúspešne. Registrované partnerstvá majú v svojom programe len extrémne liberálne strany. Podľa prieskumov EÚ je dnes podpora pre LGBTI požiadavky na Slovensku najnižšia v EÚ.

Tretí cieľ bol legislatívny. Chceli sme právne ochrániť súčasný stav. Tu sme boli úspešní iba čiastočne, lebo referendum má nastavené skoro nemožné 50-percentné kvórum. V čase prijímania novely Ústavy o manželstve muža a ženy sme zverejnili, že už máme vyzbieraných dvestotisíc podpisov pod referendum s touto otázkou. To tiež pomohlo pri prijímaní novely Ústavy SR o manželstve muža a ženy.

Paradoxne to, čo nám malo ublížiť, nám aj pomohlo. Pán prezident Kiska dal referendum na Ústavný súd a ten povedal, že registrované partnerstvo nie je ľudské právo. Rozhodol, že otázky sú v zhode s Ústavou a nejde pri ich rozhodovaní o žiadne ľudské práva LGBTI skupín. Len o pár mesiacov neskôr Najvyšší súd USA v americkej ústave manželstvo osôb rovnakého pohlavia našiel. Môžeme si gratulovať, že náš Ústavný súd mal rozum.

Čo by ste urobili inak, keby ste dnes organizovali referendum o hodnotových otázkach?

Verejnú komunikáciu sme sústredili na dieťa, čo bolo správne. Nechceme, aby sa cielene cynicky z detí vyrábali polosiroty bez otca alebo mamy. Možno by som sa menej vyhýbal priamej odpovedi na otázku: Prečo homosexuálom nechcete dopriať to isté, čo majú iní? Vyzerali sme ako neprajní či pyšní nadradenci, ktorí nie sú schopní citlivo vnímať iných.

Dnes by som povedal, čo cítim. Nemôžem im odsúhlasiť registrované partnerstvá, lebo láska nechce zle blížnemu. Tí, ktorí žijú aktívny homosexuálny životný štýl, čelia závažným zdravotným rizikám, ako je kratší vek dožitia, čelia vyššej miere užívania návykových látok, depresií, vyššiemu riziku rakoviny konečníka v gay komunite, vyššiemu riziku rakoviny prsníka, vyššiemu riziku HIV a samovrážd. Ak im chce niekto priať tieto veci, to nie je láska, ale nenávisť.

Zaradili by ste medzi referendové otázky opäť aj tú o adopciách detí homosexuálnymi pármi? Predsa len, je to výrazne menšinová téma…

Určite áno. Deti sú to najpodstatnejšie. To sú ľudské osudy. Čelíme asi najväčšej kríze otcovstva v histórii nášho národa. Vždy tu bude zápas o deti. Ak akceptujete lož, že dieťa rovnako dobre vychovajú dve ženy bez otca, roztočíte špirálu zla s ďalším zlom – ľahkovážnym prístupom mužov k otcovstvu. Dôsledky: potraty, rozvody.

Ak presvedčíte spoločnosť (teda mužov – otcov), že otec nie je nenahraditeľný, čo mu potom bráni, aby zdupkal od rodiny pri prvých problémoch v manželstve? A tak budeme mať ešte viac doráňaných detí, ako ich máme teraz. Zranenia sa prejavujú postupne po generáciách. Dnes už však nikto nespochybňuje zranenia detí po rozvode. Tiež to začalo v malom a dnes máme rozpadnutých viac ako 40 percent manželstiev.

Pre platnosť referenda je dnes potrebná až päťdesiatpercentná voličská účasť, ozýva sa však veľa hlasov, že by sa tá hranica mala znížiť. Čo si o tom myslíte Vy?

Referendum by nemalo mať žiadnu povinnú hranicu na účasť. Občania majú právo na funkčné referendum. Občania sú spôsobilí rozhodovať priamo a politici by mali ich názor vykonávať. Je to výsmech demokracii. Aj vo voľbách rozhodujú iba tí, ktorí prídu voliť. Rovnako v referende nech rozhodnú tí, ktorí majú o vec záujem.

Vtedy ste sľúbili, že nepôjdete do politiky a dodržali ste to. Neľutujete to dnes? Ste spokojný so súčasným stavom slovenskej politiky? Myslíte si, že je dnes na slovenskej politickej scéne dostatočne a dostatočne kvalitne zastúpená aj konzervatívna a kresťanská politika?

Slovensko má mnoho problémov. Našim najväčším problémom nie je korupcia, ale to, že vymierame. Táto krajina patrí deťom. Ak nebudeme mať deti, potom nebude patriť našim deťom. Politici iba krčia ramenami. Tú bezmocnosť je priam cítiť. Lebo riešenie nespočíva v ekonomickej oblasti, ale v obnove hodnôt.

Ale môžeme sa zmeniť. Rád by som preto videl viac štátnikov ako politikov.

A to, že som nevstúpil do politiky neľutujem, mám plný život a moja pozícia mi umožňuje otvorene a úprimne hovoriť ku každému. Tomu, kto je ochotný počúvať a dať si pomôcť, tomu pomáhame.

Aliancia za rodinu organizovala aj pochod Hrdí na rodinu. Zúčastnilo sa ho až 5 tisíc ľudí. Aký význam malo toto podujatie? LGBT aktivisti ho hodnotili ako trucpodnik voči ich „Dúhovému pride“. Mali pravdu?

Pochody organizujeme spolu s Marekom Nikolovom. My nechodíme rozbíjať mítingy, bučať, kričať fúúúj na miesta ich zhromaždení. To začína byť doménou tých, ktorí podporujú ich požiadavky. Pochody Hrdí na rodinu sú typické radosťou, zhromaždením rodičov s maličkými deťmi, množstvom kočíkov a pokojnou láskavou atmosférou. K druhému pochodu sa vôbec nevyjadrujeme.

Naše stretnutie je v rovnaký deň na úplne inom mieste, ktoré je od nich vzdialené. Myslíme si, že ukázať, že naše najväčšie poklady, deti, potrebujú ocka a mamu, nemôže byť trucpodnik, ale láskavé pripomenutie nemennej pravdy. Ak toto vnímajú ako protiklad ku svojim požiadavkám, potom by sa mali zamyslieť na tým, či nežiadajú zlé veci.

Do politiky prišlo viacero nových subjektov a zdá sa, že konjunktúru zaznamenávajú extrémne liberálne subjekty reprezentované napríklad stranou Za ľudí alebo koalíciou Progresívne Slovensko/Spolu. Tieto strany prinášajú aj svoj extrémny pohľad na problematiku LGBT a ďalšie témy. Ako sa dá brániť tejto agresívnej propagande?

No najlepšie sa ubránime politickým stranám, ktoré majú agresívnu protirodinnú propagandu tak, že ich nebudeme voliť a presvedčíme o tom aj iných. Propagande sa tak ľahko neubránime, lebo vďaka mediálnemu mainstreamu sú prorodinné hodnoty v totálnej defenzíve. Tu je potrebné ďalej pracovať a rozvíjať vlastné mediálne projekty.

Samostatnou témou je KDH. Aká je podľa vás úloha KDH na politickej scéne a do akej miery súčasné KDH túto úlohu spĺňa?

Moje postoje, ktoré som vyjadroval v diskusii s predsedom Hlinom, sú dostatočne známe. Varoval som, prosil som, hľadal som odvahu u členov predsedníctva KDH pred spájaním sa s PS/Spolu. Márne. Mrzeli ma najmä osobné útoky pána Hlinu. Obvinenia z nenávisti, obvinenia z kandidovania… Spájanie sa s najväčším ideologickým nepriateľom kresťanstva v situácii, keď celosvetovo čelíme progresívnej vlne liberalizmu, je šialené.

KDH legitimizovalo PS/Spolu, hoci jeho zásadnou úlohou bolo ich vytláčanie na názorový a politický okraj, kam patria pre extrémne názory. Nikdy som nemienil ublížiť KDH, ale pre dobro veci som nemohol mlčať, lebo sa v žiadnom prípade nechcem dožiť talianskeho scenára zrady, keď kresťanská demokracia ticho tolerovala, že ich koaličný partner presadil legalizáciu potratov a rozvodov s opozíciou. Urobili sme referendum, hádam máme právo na odpoveď, či odídu z vlády, ak by ich koaličný partner hlasoval s opozíciou za registrované partnerstvá.

Ivan Lehotský