Náboženské reformačné hnutia, ktoré sa v 16. storočí prehnali Európou, priniesli podľa predstaviteľov anglikánskej cirkvi mnoho skazy a otrasov, čím vyzývajú kresťanov k pokániu za prenasledovanie a smrť tisícov ľudí kvôli ich náboženskému presvedčeniu.
Len v Anglicku bolo zničených viac ako 800 mužských a ženských rehoľných spoločenstiev, kláštorov, opátstiev, ktoré ukrývali knižnice so vzácnymi rukopismi, z ktorých sa mnohé stratili vrátane ďalších umeleckých diel.
Arcibiskupi z Canterbury a Yorku vydali vyhlásenie v spomienke na “trvalé škody v jednote cirkvi spred piatich stoviek rokov, vykonané v rozpore s jasným príkazom Ježiša Krista k jednote v láske”.
Obaja vyjadrili znepokojenie, že “tie búrlivé roky postavili kresťanský ľud navzájom proti sebe, takže mnohí trpeli prenasledovaním a boli dokonca usmrtení rukami vyznavačov toho istého Pána. Dedičstvo nedôvery a konkurencie potom sprevádzalo udivujúce globálne šírenie kresťanstva v nasledujúcich storočiach, čo by nás malo viesť k veľkému zamysleniu”.
Práve tohtoročná spomienka 500. výročia reformácie by mala podľa anglikánskych arcibiskupov viesť všetkých kresťanov k vyjadreniu ľútosti a k odhodlaniu posilňovať vzťahy medzi jednotlivými kresťanskými cirkvami. Aj pápež František nachádza v rozkole “obrovský zdroj utrpenia a nedorozumení” a toto výročie berie ako “príležitosť na napravenie kritických okamihov našej histórie a zanechanie sporov a nezhôd, ktoré nám často bránia vzájomne si porozumieť”.