“Návšteva predsedníčky Snemovne reprezentantov Kongresu USA Nancy Pelosiovej na Taiwane je cielenou politickou provokáciou, ktorá môže mať katastrofálne dôsledky pre medzinárodnú bezpečnosť. Tak ako Spojené štáty vyprovokovali konflikt na Ukrajine, tak sa pokúšajú destabilizovať postavenie Číny v oblasti Juhočínskeho mora. Ide o významný geopolitický priesečník politických vojenských a v neposlednom rade ekonomických záujmov, ktorý má nielen významné podmorské zásoby ropy a zemného plynu, ale ktorého územím prechádza tretina celosvetového obchodu v hodnote takmer 5,5 bilióna dolárov.

Ospravedlňovanie správania Spojených štátov pôsobí maximálne nedôveryhodne. Predovšetkým, ak uznávate princíp jednotnej Číny (ako to oficiálne tvrdí Washington), potom sa k Taiwanu nemôžete správať, ako by bol nezávislý, a potom má aj Peking právo vyjadriť sa k tomu, kto na jeho územie vkročí a za akých podmienok. V opačnom prípade sa treba všetkých tých moralistov spýtať, že ak má podľa nich jedna z najvyšších predstaviteliek USA právo na „súkromnú návštevu Taiwanu“, či máme aj my právo na súkromnú návštevu Krymu alebo Doneckej ľudovej republiky.

Zdá sa, že s týmto princípom máme dlhodobo problémy. Oficiálne neuznávame samostatné Kosovo, ale Miroslav Lajčák tam vo funkcii ministra zahraničných vecí chodil ako na klavír, prijímaný s oficiálnymi štátnymi poctami. Rovnako netreba zabudnúť, ako minulý rok šesť slovenských europoslancov – Vladimír Bilčík (Spolu), Michal Šimečka, Michal Wiezik (Progresívne Slovensko), Peter Pollák (OĽaNO), Miriam Lexmann (KDH) a Eugen Jurzyca (SaS) – zradilo štátne záujmy Slovenskej republiky a v deň výročia začatia bombardovania bývalej Juhoslávie cynicky vyzvali Slovensko, aby uznalo nezávislosť Kosova. A to napriek tomu, že neuznanie pochybnej separatistickej enklávy Kosovo je od začiatku jej odtrhnutia fundamentálnym princípom našej zahraničnej politiky a štátnou doktrínou ochraňujúcou územnú celistvosť Slovenskej republiky.

Tvrdenie našich médií, že ide len o partizánčinu Pelosiovej (ktoré nekriticky prebrali z materiálov podhodených americkou administratívou) je zúfalo smiešne. Pelosiová nie je Andrej Danko, aby robila zahraničnú politiku svojvoľne, bez koordinácie s Bielym domom. Spojené štáty týmto krokom vedome testujú reakciu Číny. Situácia je o to nebezpečnejšia, že Peking si nemôže dovoliť nereagovať. Mnohí stále nechápu, aký obrovský význam – nielen strategický, ale aj kultúrny a historický – má Taiwan pre Čínu. Dal by sa prirovnať k záujmu Ruska o Ukrajinu. Podceňovať hnev Číny je preto šialenstvo. Keď najhlúpejší redaktor TA3 Tomáš Verníček povie, že Čína provokuje alebo keď servilný šéfredaktor Aktualít.sk Peter Bárdy napíše, že Taiwanu návšteva veľmi pomôže a kto sa obáva vojny, ten je dezinformátor a konšpirátor – poviem si, že je to tupec a viac sa tým nezaoberám, lebo pri takýchto tlčhuboch mám čoraz silnejší pocit, že dnešné médiá už skutočných novinárov nepotrebujú, vystačili by si s oficiálnou štátnou propagandou v podobe komuniké, vyšlo by to narovnako a ešte by aj ušetrili.

Keď počúvam šéfa senátneho zahraničného výboru a kandidáta na českého prezidenta Pavla Fischera, ako na ČT24 hovorí, že čínsky prezident sa Taiwanu vyhráža preto, lebo Čína nemá výsledky, tak jednoducho prepnem, lebo viem, že ten primitív nevie o najľudnatejšej krajine sveta vôbec nič. Ale toto nie je iba žonglovanie so slovíčkami, toto je extrémne nebezpečná situácia s potenciálnym dopadom na celý svet. Svetové vojny nevznikli zo všeobecného očakávania, ale v dôsledku podceňovania aktuálneho nebezpečenstva.

Už som raz napísal, že konflikt na Ukrajine môže byť v skutočnosti len Sarajevom 21. storočia, rozbuškou pre oveľa väčšiu vojnu s ďalekosiahlymi následkami. Podmienky pre vypuknutie tretej svetovej vojny sú vytvorené už niekoľko rokov: to povestné škrtnutie zápalky, z ktorej sa rozhorí globálny požiar, sa mohlo potenciálne uskutočniť v Sýrii, Iráne, na Ukrajine alebo v Juhočínskom mori. Podstatné je, aby sme si uvedomili, že svetová politika je priesečníkom mocenských záujmov, a tieto záujmy treba rešpektovať. Moralizovanie tu nemá miesto. My vieme, že Čína je diktatúra a Taiwan je jednou z najdemokratickejších krajín sveta. Ale tu nejde o individuálne sympatie k ostrovnému štátu alebo budovanie si vlastného imidžu bojovníka za ľudské práva. Všetky tieto pózy sú falošné, najmä ak si uvedomíme, odkiaľ sa naposledy vrátil Joe Biden – bol prosiť v jednom z najkrvavejších režimov sveta, Saudskej Arábii, aby presvedčil OPEC o nevyhnutnosti zvýšenia ťažby ropy. Nebol tam kritizovať stav ich ľudských práv, uvaliť na nich sankcie, ani žiadať o zastavenie vojny v Jemene. Bol tam PROSIŤ. A my všetci by sme mali chápať, že záujmy štátov treba v medzinárodnej politike zohľadňovať, inak nás zvyšovanie napätia privedie k otvorenému konfliktu nedozerných následkov.

Politika súčasnej Bidenovej administratívy je taká hlúpa, že sa mu za pár dní podarilo to, čo sa Putinovi nepodarilo za celé mesiace: upevniť strategické partnerstvo Ruska a Číny. Spojené štáty dnes ničia všetko ovocie tzv. pingpongovej diplomacie, ktoré pred päťdesiatimi rokmi zabezpečil Henry Kissinger a ktoré im zlepšilo postavenie vo vzťahu k vtedajšiemu najväčšiemu rivalovi, Sovietskemu zväzu. Návšteva Pelosiovej nikomu nič dobré neprinesie. Reakciu Pekingu na túto provokáciu môže pocítiť celý svet. Nemusí ísť o anexiu Taiwanu, aj keď sa k nej schyľuje. Čína má oveľa viac možností. Jednou z nich sú dodávky zbraní Rusku, ktoré doteraz Peking odmietal, špeciálne dronov, ktorých má ruská armáda nedostatok. A len klinický idiot si môže myslieť, že Západ dokáže vzdorovať tomuto spojenectvu.

Neviem, čo za „géniov“ sedia v Pentagone alebo v bruselskej centrále NATO, ak nevidia, že bilancia zahraničnej politiky Spojených štátov za uplynulé desaťročia je rozbitý Blízky východ, rozbitá severná Afrika, rozbitý Balkán, rozbitá stredná Ázia atď. Nikde sa po ich zásahu nezvýšila stabilita, práve naopak. Pre mainstreamové médiá existuje len utrpenie, ktoré je v centre pozornosti Bieleho domu. To, že v Afganistane je chaos, že v Jemene je hladomor, že štát v Líbyi prakticky neexistuje, že Irak už takmer rok nemá vládu – to dnes už nikoho netrápi. Ale takto nemožno spravovať planétu. Ak namiesto stupňovania konfrontácie nenájdeme cestu k dialógu, ťažko na to doplatíme.