V skutočnosti je však situácia oveľa horšia. Nejde o izoláciu. Ide o to, že USA sú na pokraji straty kontroly nad celým blízkovýchodným regiónom.

Oslabené a ideologizované

Nejde len o Gazu – tá sa stala len akýmsi spúšťačom. Ešte pred operáciou Železné meče Spojené štáty stratili alebo prinajmenšom znulovali základné faktory, vďaka ktorým si udržiavali svoju dominanciu v regióne.

Napríklad politicko-vojenský faktor. Dlhé roky sa Američania stavali do pozície nástroja na udržiavanie stability a bezpečnosti v Perzskom zálive. Ako aktér, ktorý mohol ochrániť blízkovýchodných monarchov (a ich ropné rezervy) pred novými Saddámami. Od vojny v Juhoslávii však Amerika v podstate prehrala každú vojnu, ktorú viedla. Vrátane Iraku a Sýrie (kde sú americké kontingenty na pokraji stiahnutia). Nie preto, že nemá dostatok lietadiel alebo rakiet, ale preto, že jej chýba politická vôľa a strategické myslenie na dosiahnutie víťazstva.

A tu prichádza druhý faktor, ktorý Spojeným štátom chýba – primerané vedenie. Americká politická elita je rozdelená, v krajine naberajú na sile izolacionisti, v Bielom dome sú pri moci globalistickí intervencionisti – a to všetko spolu robí zo Spojených štátov nespoľahlivého, nepredvídateľného partnera.

Tretím faktorom je ideológia, ktorá nahradila pragmatizmus. Ak sa predtým americký ultraliberalizmus považoval za istý druh blaha alebo v extrémnom prípade za nástroj zahraničnej politiky na vyvíjanie tlaku na nepriateľov, súčasné americké orgány sa snažia prebudovať celý svet podľa svojich vzorov. A nútia svojich partnerov, aby žili v súlade s týmito hodnotami. Okrem toho USA využívajú svoje nástroje globálneho riadenia (ten istý dolár) na riešenie ideologických sporov s inými veľmocami, čím podkopávajú základy globálneho finančného systému, orientovaného na USA.

Napokon štvrtým faktorom je zásadné odmietanie Washingtonu považovať svojich partnerov za rovnocenných hráčov. Áno, predtým – v deväťdesiatych a dokonca aj v dvetisícich rokoch – to nemalo veľký význam. Za posledných desať až pätnásť rokov však krajiny Perzského zálivu a Blízky východ ako celok zaznamenali obrovský nárast sebavedomia. Peniaze, nové možnosti, nástup multipolárneho sveta – to všetko viedlo k suverenite miestnych lídrov a požiadavke rešpektu zvonka. A zatiaľ čo Čína a Rusko prejavujú rešpekt, Spojené štáty to nedokážu. Nielen preto, že nechcú, ale aj preto, že nevedia ako – počas väčšiny svojej histórie USA nikoho nepovažovali za rovnocenného partnera. Nežili v podmienkach “koncertu štátov” a vlastne z izolácie preskočili do postavenia globálnej superveľmoci.

A z tohto hľadiska sa ich plná podpora izraelských akcií v Gaze stala pre arabské krajiny len zámienkou na to, aby Ameriku izolovali, odmietli jej podporu (napríklad v ruskej otázke), ponížili amerických diplomatov a celkovo začali aktívnejšie diverzifikovať svoje zahraničné vzťahy.

Nebude to nič pekné

Otázkou je, čo môžu USA v tejto situácii urobiť.

Komplexná revízia vzťahov cez prizmu rešpektovania miestnych suverenít a pragmatizácie neprichádza do úvahy. Táto revízia je možná len vtedy, ak Washington prijme myšlienku multipolárneho sveta a začne sa mu prispôsobovať – a zatiaľ, súdiac podľa prejavov prezidenta Bidena a jeho poradcu pre národnú bezpečnosť Sullivana, chcú Američania len oživiť unipolárne usporiadanie sveta.

Ani donútenie režimov na Blízkom východe k podriadeniu sa silou nebude fungovať. Na rozdiel od európskych krajín (ktoré do veľkej miery podliehajú diktátu Washingtonu) majú blízkovýchodné štáty aspoň určitú suverenitu. Navyše majú geopolitickú voľbu – nevedú vojnu proti Rusku a Číne, čo znamená, že prehnaný americký nátlak povedie k tomu, že tieto krajiny prejdú do náručia Moskvy alebo Pekingu. V skutočnosti už pomaly odchádzajú, napríklad do skupiny BRICS.

Ani ich presviedčanie nebude fungovať – USA sú príliš nespoľahlivé a nepredvídateľné. Nikto nedáva žiadne záruky, že Bidenove sľuby: a) splní sám Biden; b) splní Trump, ak sa v roku 2025 dostane k moci v Bielom dome.

Ukazuje sa teda, že USA majú len jednu možnosť návratu na Blízky východ – prudkú destabilizáciu celej situácie v regióne. Až po veľkú vojnu – ale bez priamej americkej účasti.

Táto destabilizácia pomôže Washingtonu udržať si vojenskú prítomnosť v Iraku a možno aj v Sýrii. Umožní mu vysporiadať sa s iránskymi zástupcami v tom istom Iraku, ktorí ostreľujú americké vojenské základne. Prinúti arabské krajiny, aby sa opäť obrátili na Washington so žiadosťou o vojensko-politický dáždnik, ktorý im nebude môcť poskytnúť ani Čína (vzhľadom na to, že Čína nemá prostriedky na projekciu sily, politickú vôľu a chuť viesť silové operácie mimo vlastného regiónu), ani Rusko, ktoré je zapojené do ŠVO. Na oplátku budú nútené ponúknuť Amerike svoju lojalitu.

Preto má Washington záujem napríklad na narušení procesu normalizácie iránsko-saudských vzťahov. A tu vidíme, ako sa USA snažia vtiahnuť krajiny Perzského zálivu do útoku na iránskych zástupcov v regióne (tých istých Hútíov). A ako Irán zažíva sériu teroristických útokov, ktoré by mali radikalizovať iránske vedenie. Aby nasmerovalo svoj hnev proti susedom – alebo napríklad na budovanie jadrových síl. A vytvorenie jadrových zbraní Iránom dramaticky zhorší jeho vzťahy nielen so Saudskou Arábiou, ale aj s Tureckom.

A otázka teraz znie, kto môže zabrániť Američanom v destabilizácii Blízkeho východu. Arabi, Iránci, Číňania, Rusi?

Odpoveď je jednoduchá – všetci spoločne. Všetci okrem Izraelčanov. Koniec koncov, pre Tel Aviv by stabilizácia regiónu, vytlačenie Američanov a normalizácia iránsko-saudských vzťahov znamenala sústredenie všetkých krajín Blízkeho východu na odpor voči Izraelu. Preto je Benjamin Netanjahu pripravený podporiť akékoľvek brutálne metódy USA na vytvorenie veľkého zmätku na Blízkom východe.

Prečítajte si tiež:

• V USA sa začína diskutovať o pláne kapitulácie
• V USA bijú na poplach