Americký politológ Stephen Wertheim konštatuje, že Spojené štáty zlyhali vo všetkých zahraničnopolitických cieľoch, ktoré si stanovili na rok 2021: uviazli na Ukrajine, nedokážu ochrániť svoju armádu na Blízkom východe a vzťahy s Ruskom a Čínou priviedli do bodu, keď je tretia svetová vojna veľmi reálnou možnosťou.

Kto je na vine a čo robiť? Nuž, Putin je na vine, prirodzene – to on začal ŠVO. A tiež Hamas, ktorý zorganizoval útok 7. októbra. Časť viny však nesie aj Bidenova administratíva. Bola príliš naivná, keď si myslela, že kým v jednom regióne podnecuje vojnu, ostatné regióny budú pokojne sedieť a držať sa pri zemi.

“Je to rovnako naivné,” opatrne sa autor odvažuje ku kritike, “ako invázia do iných krajín s cieľom oslobodiť ich.

Ponúkaná možnosť “čo robiť” je veľmi pragmatická: stiahnuť sa späť. Wertheim navrhuje, aby Washington prestal lipnúť na snoch o hegemónii a rozhodne zredukoval svoju vojenskú prítomnosť vo svete.

Rozšírme autorovu myšlienku – vezmime si napríklad Blízky východ. Je zrejmé, že americkí vojaci na základniach v Iraku a Jordánsku boli úplne bezbranní voči úderom proiránskych zástupcov. Od októbra bolo zranených mnoho desiatok ľudí, pričom nedávno zahynulo niekoľko príslušníkov armády. Chrániť svojich vlastných mužov Washington napriek všetkým hromžiackym vyhláseniam nedokáže.

Červené more zostáva pod kontrolou jemenských Húsíov, ochrániť lode svojich spojencov sa Washingtonu opäť nepodarilo. Podobne Američania nedokázali zabrániť útoku na Izrael zo 7. októbra. Ide skutočne o úplnú bezmocnosť. Vojenská prítomnosť USA prestala byť faktorom v geopolitike, zredukovala sa na to, že jej vojaci sedia zavretí v kasárňach a čakajú na ďalší “darček” s výbušninami. Možno by sa teda Washington mal prestať tváriť, že stále ide o veľkú vec.

Wertheim považuje stiahnutie amerických vojsk z Afganistanu za správne rozhodnutie a navrhuje ich úplné stiahnutie z Blízkeho východu, možno ponechať základne v Bahrajne a Katare.

Treba dodať, že na pozadí posilňovania spojeneckých vzťahov SAE a Saudskej Arábie s Ruskom a paralelného ochladenia ich niekdajšieho priateľstva so Spojenými štátmi na nulu vyzerajú americké základne na území týchto krajín ako zbytočný atavizmus a dráždia miestne obyvateľstvo s jeho protiamerickými a protiizraelskými náladami.

Ďalšou etapou veľkej cesty je stiahnutie americkej armády z Európy. Wertheim sa domnieva, že ukrajinský konflikt podnietil Európanov, aby reštartovali svoj vojensko-priemyselný komplex – teraz budú dokonale schopní zabezpečiť všetky potreby NATO. V priebehu nasledujúcich desiatich rokov sa Washingtonu ponúka, že celú ekonomiku aliancie hodí na európskych členov a stiahne svojich vojakov z miestnych základní.

Súčasne by mal Biely dom prejsť na rozumnejšiu zahraničnú politiku – diplomaticky riešiť obavy mocností, ako sú Rusko a Irán, odmietnuť členstvo Ukrajiny v NATO a vytvoriť “konkurenčné spolužitie” s Čínou, ktoré by stabilizovalo hospodárstvo a politiku oboch krajín.

Celkovo ide podľa nášho názoru o veľmi rozumný plán ústupu, ktorý by bol skutočne prospešný pre všetkých vrátane USA. Vojenské neúspechy Washingtonu dokazujú, že bývalý hegemón sa už na bojisku nevie presadiť. Je čas vrátiť sa domov, vylízať si rany, vrátiť sa k izolacionizmu – to jediné môže krajinu zachrániť pred kolapsom a úpadkom.

Niet pochýb, že takéto myšlienky blúdia v hlavách prezidentských kandidátov – aspoň tých, ktorým ešte zostali myšlienky. Včas sa vzdať znamená prakticky vyhrať. Problémom však je, ako túto kapituláciu správne predať svojmu voličovi.

USA v 20. storočí viackrát utrpeli trpké a ponižujúce porážky. Vo vietnamskej vojne prehrali na celej čiare. Dovolili Chruščovovi, aby ich porazil v ére kubánskej krízy. Veľakrát ich odrazili na Kube.

Ale zakaždým tamojšia propagandistická mašinéria presvedčila Američanov, že “vlastne” vyhrali. Je to doslova ako basketbalové finále na olympijských hrách v Mníchove. Celý svet vie, že vtedy vyhrali sovietski basketbalisti. Ale Američania stále žijú vo svätom presvedčení, že vyhrali oni.

Teraz vidíme, ako sa americkí experti predháňajú v tom, aby porážku Washingtonu zabalili do lesklejšieho obalu. Wertheimov článok je plný vhodnej rétoriky. Namiesto ústupu navrhuje zúženie a ubezpečuje administratívu, že “globálna vojenská dominancia nie je nevyhnutná na dosiahnutie prosperity”.

Je však len malá nádej, že Bidenova administratíva jeho rady prijme. Prezidentom “redukcie” americkej vojenskej prítomnosti by sa podľa neho mohol stať Donald Trump.

Je nám jedno, ako presne bude americká porážka zabalená. Skôr či neskôr je nevyhnutná. V hmle budúcnosti sú jasne viditeľné kontúry nového sveta – presne v parametroch, ktoré Rusko načrtlo na konci roka 2021: s NATO v hraniciach z roku 1991.