Môj profil 
Predplatné
Päť- až desaťpercentné strany a straničky, ktoré dohromady tvoria tzv. „demokratickú opozíciu“ boli vždy špecifické svojou rozdrobenosťou. Keďže nejde o spontánne národné hnutia, ale o marketingové produkty často protislovenských alebo prinajlepšom oportunistických skupín, udice a háčiky sú vždy optimalizovane nastavené tak, aby celkový výsledok tejto neformálnej „Strany demokratickej opozície“ (s jej rôznofarebnými frakciami ako OĽaNO, SaS, PS a pod.) bol čo najlepší, aby boli čo najefektívnejšie pokryté všetky skupiny dostupného voličstva.
Nevýhoda tohto systému je však tá, že medzi jednotlivými súčasťami takéhoto bloku to zákonite škrípe. Niekedy umelo, aby sa pred voličom zvýraznili rozdiely (často veľmi virtuálne) medzi jednotlivými štábmi, inokedy je to o obyčajnom ruvaní sa opozície o pozície.
A práve to sme mohli vo vrchovatej miere pozorovať počas uplynulých týždňov v súvislosti s prípravou na marcové voľby prezidenta SR. Boli to Mistríkove výzvy, aby ostatní odstúpili v jeho prospech, keď ešte nebolo jasné ani to, kto bude kandidovať za silné vládne strany. Boli to prekáračky hnutí KDH a OĽaNO o kandidatúre Mariána Čaučíka či Veroniky Remišovej. Bola to tiež hra medzi OĽaNO a prezidentským kandidátom Františkom Mikloškom, ktorý najskôr uviedol, že sa so šéfom OĽaNO Igorom Matovičom po predchádzajúcich skúsenostiach nemá o čom baviť, ale neskôr vraj pripustil, že svoj postoj možno prehodnotí, atď.
Podstata problému je všetkým známa, pomenoval ju napríklad podpredseda SaS Ľubomír Galko: „Najlepšie by bolo, ak by sme si mohli v prezidentských voľbách vyberať medzi dobrom a dobrom. Obávam sa však, že ak budú kandidovať všetci ohlásení a priechodní kandidáti demokratickej opozície, tento stav nenastane.” Jedna vec je totiž jasná: tých reálnych cca 30 percent voličského potenciálu „demokratickej opozície“ sa nedá medzi „slniečkových“ kandidátov rozdeliť tak, aby sa do druhého kola pravdepodobne dostali dvaja. Mohlo by sa dokonca stať, že by nepostúpil ani jeden. Ak však jeden postúpi svoje hlasy tomu druhému, ten potom zrejme prejde.
Popri kandidátovi strany Smer-SD, ktorý je predpokladaným favoritom ľavice, sa o ostatných kandidátoch na postup do druhého kola ako súperoch pre Mistríka/Čaputovú príliš nehovorí, takže sa zdá, že Bélu Bugára, Andreja Danka, Mariána Kotlebu, Eduarda Chmelára, Milana Krajniaka ani ďalších kandidátov „demokrati“ za vážnu konkurenciu nepovažujú. Až na jednu výnimku: sudcu Najvyššieho súdu Štefana Harabina. Toho sa boja ako čert svätenej vody.
Hlavným mobilizačným faktorom „demokratickej opozície“ totiž bola nepochybne práve Harabinova kandidatúra. Napriek tomu, že niektorí považujú scenár s Harabinom v druhom kole za nepravdepodobný a tvrdia, že Harabin už nemá kam rásť, keďže ho pozná takmer každý, a takmer každý má na neho radikálny názor: buď ho považuje za úplne neprijateľného, alebo je už dávno rozhodnutý ho voliť. Iní však majú z neho príliš veľkú hrôzu a boja sa, že by mohol „demokratických“ kandidátov ohroziť, najmä po nimi očakávanom prípadnom odstúpení Mariána Kotlebu.
Taký stratég ako Igor Matovič má v predvolebných počtoch celkom jasno. A keďže už o týždeň sa kandidátska listina prezidentských volieb uzatvorí, šéf OĽaNO prišiel s geniálnym nápadom pozvať najhorúcejších kandidátov „demokratickej opozície“ na spoločný obed, na ktorom sa mali dohodnúť na spoločnom postupe. Scénka, pri ktorej sa mal rozdávať čierny peter, to bola naozaj zvláštna: za stolom prestretým pre šiestich sedeli Matovič, jeho šedá eminencia ešte z čias keď sa Zemeguľa točila opačným smerom Ján Budaj, „kandidátka v zálohe“ Veronika Remišová a prezidentskí kandidáti Robert Mistrík a Zuzana Čaputová. Jedno miesto ostalo prázdne: kandidát František Mikloško pozvanie odmietol, i keď neskôr vraj na ponuku dohodnúť sa mal zareagovať pozitívne. A kandidáti „demokratickej opozície“ Matovičovi na tom obede naozaj ten sľub dali!
Odkiaľ vzalo OĽaNO moc dosiahnuť takýto diplomatický zázrak? Ako je možné, že rozpadajúca sa štvorosobová stranička OĽaNO dokázala primäť ambicióznych a podľa prieskumov dosť silných kandidátov, aby si sadli za spoločný stôl a prisľúbili, že ten, kto bude mať v prieskumoch horšie preferencie, sa vzdá kandidatúry v prospech toho silnejšieho?
Tajomstvo tohto zázraku je ukryté v posvätnej hrôze z Harabina, ale možno nielen v tom. Traja z piatich ľudí, ktorí sedeli pri tom stole, sa totiž ani príliš netaja svojím nadštandardným vzťahom s istou krajinou a jej ambasádou…
V každom prípade, primárky „Strany demokratickej opozície“ teda ešte stále nepoznajú víťaza, o ktorom majú rozhodnúť až prieskumy. Pri relatívnej vyrovnanosti preferencií kandidátov to však zároveň znamená, že rozhodnú médiá, resp. ten, kto za nimi stojí. A ten už mal dosť času sa presvedčiť, že Mistrík nie je príliš presvedčivý kandidát, ak to máme povedať jemne. Čaputová si medzitým dala urobiť prieskum, v ktorom nefigurujú jej priami konkurenti Mistrík a Mikloško, a v ktorom mala približne rovnaké preferencie ako Šefčovič (Výsledky nájdete TU)
Kandidát, ktorý nakoniec do volieb pôjde, bude mať podporu celej „demokratickej opozície“ a v druhom kole má dokonca prisľúbenú aj podporu strany Sme rodina. A preto teraz „demokrati“, keď už si vyrátali, že do súťaže pôjdu proti Šefčovičovi, majú čas strategicky plánovať, ktorý z ich kandidátov proti nemu bude mať najväčšie šance. Bude to ťah dámou, či radšej strelcom?
Alebo sa stane skutočnosťou ich nočná mora a všetkých bledých pešiakov zmetie zo šachovnice čierny jazdec najvyššieho súdu?
Ivan Lehotský
.JPG)
.jpg)
