Môj profil 
Predplatné
Štúdia mala okrem iného vyjasniť diskusiu o tom, či sa signály smrti šíria difúziou, pričom signalizačné molekuly pracujú vlastnou cestou cez bunku, alebo ako samovoľne spúšťacie vlny v podobe dominového efektu. Stanfordskí vedci Xianrui Cheng a James Ferrell sa pridali k druhej možnosti.
Skúmaním vajíčok žaby pazúrnatky vodnej merali mieru apoptózy, ktorá je najlepším vysvetlením formy bunkového samozániku, keď poškodená bunka zanikne “pre väčšie dobro organizmu” v rámci jeho regenerácie. Buď bunka cíti, že je čas prestať existovať, alebo to “zistí” od susedných buniek cez spúšťacie vlny.
Cheng a Ferrell sa pomocou fluorescenčnej spektroskopie pokúsili zmerať rýchlosť týchto spúšťacích vĺn a zistili, že apoptóza dosahuje 0,03 milimetra za minútu.
Apoptóza je evolučne konzervovaná forma programovanej bunkovej smrti potrebná pre regeneráciu živého organizmu. Jej proces začína poškodením, ktoré uvoľňuje chemikálie signalizujúce smrť.
Jedným z príkladov je cytochróm c unikajúci z poškodených mitochondrií, ktoré inak dodávajú bunke energiu. Akonáhle sa zvýši koncentrácia cytochrómu c, ozvú sa chemické signály proteínov nazývané kaspázy. Tie spúšťajú iné proteíny, aby v susedných mitochondriách narušili otvory, aby sa cez ne uvoľňovalo viac cytochrómu c a aby sa tak presúvala zániková vlna ďalej cez bunku.
Tento proces je rýchlejší ako proces difúzie. Počas experimentu s vajíčkami žiab trvala spúšťacia vlna približne pol hodiny, kým prešla celou 1,2-milimetrovou bunkou, zatiaľ čo by difúzia trvala päť hodín.
Vedci zo Stanfordskej univerzity dodávajú, že podobný proces spúšťacích vĺn dochádza aj pri napadnutí organizmu vírusmi, ktoré sa tiež šíria postupne z bunky do bunky. Pravdepodobne niečo podobné dokonca prebieha aj pri vrodenej imunitnej reakcii nášho organizmu, ktorá postupne ozdravuje bunku po bunke.
.jpg)
.jpg)
