Bratislava 8. decembra 2018 (HSP/Ďateľ.sk/Foto:Monika Tódová Facebook)

Niet pochýb o tom, že oligarchia v pozadí Smeru, reprezentovaná podnikateľmi Jozefom Brhelom či Miroslavom Výbohom, je frustrujúcim príkladom korupcie. Oveľa menej, a pritom nezaslúžene, sa hovorí o mafii a jej kvitnúcich väzbách s opozičnými politikmi a novinármi

Prečítajte si dlhý a spletitý príbeh o tom, ako sa Monika Tódová stala povoľným nástrojom v rukách Petra Kočša, Vladimíra Pčolinského a ich ad hoc spojenca Daniela Lipšica.

Peter a Pavol idú do SIS

Pavol Košč, brat Petra Košča, je riaditeľom personálnej sekcie SIS. Mať brata nie je nič výnimočné. Menej obvyklé je mať brata, čo dokáže na základe politického kšeftovania urobiť zo svojho súrodenca kľúčovú postavu významnej súčasti spravodajskej služby. Ešte neobvyklejšie však je, keď sa rovnaký manéver podarí vplyvnému bratovi uskutočniť dvakrát.

Vráťme sa do roku 2006. Smer vyhráva voľby a spolu s HZDS a SNS vytvára vládnu koalíciu. Do centrály SIS, sprevádzaný príslušníkmi Úradu na ochranu ústavných činiteľov a diplomatických misií, vystupuje novovymenovaný riaditeľ Jozef Magala. Mnohým služobným funkcionárom tajnej služby je zamedzený vstup na pracovisko, pretože organizáciou sa práve valí smršť rozsiahlych personálnych čistiek. Niežeby po bačovaní baťka Ladislava Pittnera neboli viaceré výmeny opodstatnené. Avšak problematický spôsob ich realizácie je sprevádzaný ešte otáznejšou kvalitou nových posíl: kľúčové pozície v SIS obsadzujú protežanti vplyvných hráčov najsilnejšej koaličnej strany, predovšetkým ministra vnútra Roberta Kaliňáka a podnikateľa Miroslava Výboha.

K slovu sa dostáva aj naoko bezvýznamný hráč Peter Košč. Vďaka vrelým vzťahom s čerstvo menovaným ministrom kultúry Marekom Maďaričom sa Peter Košč okamžite dostáva do pozornosti riaditeľa SIS Jozefa Magalu a tým sa začína jeho kariéra spravodajského dôstojníka. A zručného manipulátora v zákulisí politiky, biznisu, podsvetia, spravodajských služieb a Policajného zboru.

Peter Košč sa stal príslušníkom SIS v legalizácii. Ako kryciu legendu pre spravodajskú činnosť využíval podnikanie v rámci súkromnej bezpečnostnej služby DAST Security. Uverejnenie tejto informácie by mohlo byť v rozpore so zákonom, ak by nebolo v súlade s verejným záujmom. Z rovnakých dôvodov sa odvažujeme napísať, že Petrov brat Pavol sa približne v rovnakom období stáva prvýkrát riaditeľom personálnej sekcie SIS.

Peter a Pavol prepriahajú

V období, keď boli riaditeľmi SIS Karol Mitrík (vláda Ivety Radičovej) a Ján Vlako (druhá vláda Roberta Fica), sa Petrovi Koščovi darilo menej, pretože s nimi nemal také dôverné vzťahy ako s Jozefom Magalom. Ani v tomto období však nezaháľal, ale začal si budovať vzťahy nové. Tentoraz s predsedom SNS Andrejom Dankom a oplatilo sa. Po voľbách 2016 práve strana národniarov nominovala riaditeľa SIS. Voľba padla na Antona Šafárika, s ktorým sa Peter Košč stihol zoznámiť v dostatočnom predstihu vďaka kontaktom s Andrejom Dankom.

Anton Šafárik ešte síce nebol uvedený do funkcie, no jeho menovanie bolo len otázkou času. Posedával v luxusne zariadenej kancelárii Univerzitnej nemocnice Milosrdní bratia, kam mu Peter Košč ako dezignovanému direktorovi tajnej služby vodil návštevy. Medzi inými aj záujemcov o funkcie v SIS. Ako vieme, jedna sa ušla bratovi Pavlovi. Ďalšie, na významných operatívnych a riadiacich pozíciách, si podelili nielen iné osoby blízke Petrovi Koščovi, ale aj jeho spojencovi Vladimírovi Pčolinskému, sivej eminencii strany Sme rodina. Čosi ostalo i oligarchom najsilnejšej vládnej strany, predovšetkým na technickej sekcii SIS, ale o tom inokedy a na inom mieste.

Prekvapivé spojenectvo s Vladimírom

Peter Košč a Vladimír Pčolinský (policajt s kariérou na raketový pohon a poradca ministrov vnútra Vladimíra Palka a Daniela Lipšica) sa poznali už dávnejšie. Alianciu vytvorili až po voľbách v roku 2016. Chvíľu sa totiž zdalo, že vo vláde nemusí byť Smer a na ministerstvo vnútra by sa mohol vrátiť Daniel Lipšic. Peter Košč nelenil, uzatvoril spojenectvo s pánom Pčolinským a ponáhľal sa navštíviť viacerých podnikateľov a oligarchov s ponukou: „Daniel Lipšic bude ministrom vnútra, ale vy nemusíte mať problémy, ak sa so mnou dohodnete na inšpirujúcom finančnom plnení.“

Napokon bolo všetko inak, no našťastie pre pánov Košča a Pčolinského bol v zálohe mierne excentrický Andrej Danko a jeho prekvapivý kandidát na riaditeľa SIS Anton Šafárik. A začali sa diať veci. Prvý raz v histórii sa nestal riaditeľom tajnej služby dôverník predsedu vlády, ale nominant menšej koaličnej strany, ktorý vymenoval do kľúčových riadiacich pozícií mužov viac než naklonených opozícii. Týka sa to tak pozícií niektorých koordinátorov, efektívne odstavujúcich od kompetencií námestníkov riaditeľa SIS, ako aj najvyššieho a stredného riadiaceho personálu spravodajských sekcií.

Peter Kočš však má prehľad aj o funkcionároch či radových príslušníkoch, čo s ním nemajú nič spoločné, pretože každý personálny rozkaz ide cez ruky jeho brata Pavla. Jednoducho povedané (azda s výnimkou legalizatov, aj keď ani to nie je isté) Peter Košč a Vladimír Pčolinský majú dokonalý prehľad o každom prijatom alebo prepustenom príslušníkovi SIS, o jeho povýšení a funkčnom zaradení.

Kamarátka Monika

Pred verejnosťou neostalo utajené, že redaktorka Denníka N Monika Tódová udržiava intenzívne styky s Vladimírom Pčolinským. Menej sa vie, že táto novinárka sa pravidelne stýka aj s Petrom Koščom. A zrejme úplnou novinkou pre nezainteresovaných je okolnosť, že tandem Košč – Pčolinský je častým zdrojom informácií uverejňovaných pani Tódovou v Denníku N.

Ak by išlo len o informácie, nemuselo by byť na tom nič zlé. Problém spočíva v tom, že spravidla ide o zmutované, zmanipulované a niekedy úplne prekrútené či dočista nepravdivé dezinformácie, cieľom ktorých je vyvolať politickú nestabilitu v krajine. Kauza únos Vietnamca je príkladom, ako spolupráca na linke Košč – Pčolinský – Tódová vyzerá v praxi.

Samozrejme, nemožno zabúdať na to, že Monika Tódová svoju publicistickú produkciu koordinuje aj s advokátom Danielom Lipšicom, ktorý ani zďaleka nerezignoval na politické ambície, aj keď je toho času vo výkone podmienečného trestu. Netreba sa nechať mýliť ani tým, že Vladimír Pčolinský a Daniel Lipšic nie sú aktuálne v tom istom politickom košiari. Toto spojenectvo spoľahlivo funguje aj naďalej a Monika Tódová je jeho mediálnou súčasťou. Takmer vždy, keď sa odvoláva na informácie „zo zdrojov z prostredia vyšetrovania“, čerpá poznatky, respektíve „poznatky“ od Daniela Lipšica, Vladimíra Pčolinského či Petra Košča. Všetci traja majú, vzhľadom na svoje postavenie, styky a možnosti, prístup k informáciám tak z Policajného zboru, ako aj SIS.

Iba zriedka je však výsledným produktom tejto spolupráce neskreslená novinárska správa. Naopak, príklad únosu Vietnamca je svedectvom toho, ako aj po nespochybniteľnom rozhodnutí prokuratúry o neúčasti slovenských orgánov na tomto prípade Monika Tódová, „informačne“ dotovaná svojimi tútormi, pokračuje v šírení manipulácií, lží a jednostrannej propagandy.

Pár otázok pre Petra a vražda v Galante

Pani redaktorka by azda mohla aspoň raz urobiť výnimku a pokúsiť sa napísať článok v skutočnom verejnom záujme. Týkal by sa podozrivého kradnutia celých kamiónov televízorov z výrobného závodu Samsung vo Voderadoch v prvej dekáde 21. storočia, ktorý v tom čase strážila súkromná bezpečnostná služba DAST Security. Jej spoluvlastník Peter Košč bol v tom čase legalizantom SIS.

Monika Tódová by sa mohla svojho informátora Petra Košča opýtať napríklad na to, prečo DAST Security nedokázala zabrániť rozsiahlym krádežiam v Samsungu. Tiež by ju mohlo zaujímať, či a ako tejto trestnej činnosti bezpečnostná služba napomáhala a aký osoh z toho mohol mať Peter Košč. Pani redaktorka Tódová by sa mohla na kompetentných miestach zaujímať o to, či krádeže celých kamiónov televízorov mohli uniknúť pozornosti policajných orgánov. A ak unikli, aký vplyv by na to mohol mať družný vzťah Petra Košča s bývalým viceprezidentom Policajného zboru Jánom Vaľom.

Mafiánsky štát?

Ak by Moniku Tódovú tento prípad zaujal až natoľko, že by sa začala zaujímať o vraždu istého podnikateľa neďaleko Galanty, preukázala by tým verejnému záujmu neoceniteľnú službu, pretože v bankovom trezore tohto človeka mali byť ukryté inkriminujúce nahrávky osôb zainteresovaných do krádeží v Samsungu. Po vražde zvukové záznamy záhadne zmizli a niekoľko ľudí si náramne vydýchlo.

Od prezidentského stolca po rozvášnené námestia kadekto šermuje pojmom mafiánsky štát. Napriek rôznym nedostatkom ním Slovensko rozhodne nie je. Ako však dokumentuje vyššie popísaný príbeh, nielen koalícia, ale aj opozícia a médiá majú svoje skúsenosti s mafiou. Len sa o tom veľmi nerozpráva.

Peter Tóth

Článok pôvodne vyšiel na ďateľ.sk