Afgánski mudžahídi: Rusi sa nikdy nevzdávali a bojovali lepšie ako Američania

Afganistan 28. decembra 2016 (HSP/Foto:TASR/AP-Rahmat Gul)

Ruský portál inforeactor sa venoval v článku Arsennija Gurského porovnávaniu ruských a amerických vojsk. Keďže najlepšie a najvernejšie dokážu ohodnotiť Rusov a Američanov Afgánci, ktorí si s nimi skrížili zbrane na bojovom poli, ruský portál sa sústredil na svedectvá bývalých bojovníkov proti ruskej a americkej armáde

Dňa 25. 12. 1979 vstúpili po prvýkrát sovietske vojenské jednotky na územie Afganistanu s cieľom pomoci afgánskej vláde. Začala tak 10 rokov trvajúca Afgánska vojna (1979 – 1989), ktorá sa skončila odchodom sovietskych vojsk z Afganistanu.

Afganistan však nečakal mier, v krajine sa začali presadzovať rôzne islamistické frakcie a z Afganistanu smerovalo množstvo teroristov do Čečenska, kde sa zapojili do bojov proti ruskej armáde v najhoršom období ruskej existencie – v období prezidentovania Borisa Jeľcina. Sovietsky zväz sa rozpadol a Američania si robili v Rusku, čo len chceli, pričom Rusi im nedokázali klásť adekvátny odpor. Našťastie sa však Američanom nepodarilo Rusko rozdeliť a zničiť. Dnes sa Rusko, ktoré si prešlo vnútornou katarziou, stalo opäť veľmocou a prinútilo Američanov uvedomiť si, že obdobie jednopolárneho sveta sa skončilo.

V Rusku, v Európe i v Amerike sa zvykne hovoriť o sovietskej armáde a o ruskej armáde. Pre Afgáncov toto rozdelenie neplatí, Afgánci aj v minulosti a aj teraz hovoria o Rusoch a ruskej armáde. Mnohí žurnalisti urobili množstvo rozhovorov s mudžahídmi, v ktorých sa venovali ich boju proti Rusom, takisto existujú rozhovory s mudžahídmi, ktorí bojovali proti Američanom. Najmä starší bojovníci mali možnosť skrížiť si zbrane aj s Rusmi a aj s Američanmi.

Podľa informácii mudžahídov, Rusi bojovali lepšie ako Američania. Rusi sa nevzdávali, vedeli, že dostať sa do rúk mudžahídov znamená konvertovať na islam a bojovať na strane mudžahídov, stať sa otrokom, alebo zahynúť v mukách. Američania, ktorí sa vzdali, mali šance lepšie ako ruskí vojaci, pretože existovala možnosť zo zajatia ich vykúpiť.

Mudžahídi pripomenuli aj to, že pokiaľ v dobe boja proti Červenej armáde mali vždy dostatok protilietadlových a protitankových zbraní, ktoré im cez Pakistan alebo Turecko dodávali Američania, v čase boja proti Američanom žiadne zbrane okrem koristných a vlastných starých sovietskych zbraní nemali. Rusi nepodporovali Afgáncov dodávkami protilietadlových a protitankových zbraní, Američania však napriek tomu nedokázali (s výnimkou elitných oddielov) mudžahídov poraziť a museli z Afganistanu s hanbou odtiahnuť.

Mudžahídi spomínajú aj na fakt, že Rusi dodržiavali moslimské tradície a nevstupovali napríklad do ženskej časti domu. Snažili sa získať dôveru Afgáncov, aj keď riskovali, že v ženskej časti domu sa nachádzajú zakázané zbrane, prípadne sa tam skrývajú hľadaní teroristi. Američania podobným sentimentom netrpeli, afgánske tradície im boli cudzie.

Takisto mudžahedíni spomenuli, že Rusi vysielali do hôr množstvo vojenských oddielov a bojovali s mudžahedínmi v horskom teréne. Podobný druh akcie dokázali vykonávať len príslušníci špeciálnych jednotiek americkej námornej pechoty, britských SAS, alebo Francúzskej cudzineckej légie. Bežné jednotky americkej armády sa báli v horách bojovať a trčali na opevnených základniach, odkiaľ vyrážali na akcie naozaj len výnimočne. Podľa mudžahedínov takisto pri náletoch letectva Rusi zničili menej civilných cieľov ako Američania.

Afgáncov rozrušil napríklad prejav absolútnej nespravodlivosti zo strany amerických vojenských orgánov. V roku 2011 Američania vylúčili z vojenskej služby a uväznili dvoch príslušníkov Green Berets. Išlo o Charlesa Mertlanda a Dana Quinna. Príčinou sa stalo podľa amerických sudcov nedôstojné správanie sa oboch vojakov. (Bežní Afgánci pritom sympatizovali práve s oboma Zelenými baretmi).

V kauze šlo o to, že k obom americkým Zeleným baretom prišla žena, ktorá ich prosila zachrániť svojho maloletého syna. Toho odvliekol veliteľ miestnej afgánskej proamerickej vojenskej jednotky. Ukázalo sa, že afgánsky dôstojník chlapčeka niekoľko dní znásilňoval a držal ho v klietke. Obaja Zelení bareti zmlátili proamerického afgánskeho dôstojníka, dolámali mu ruky i nohy a rozmliaždili prirodzenie. Chlapčeka vrátili matke.

Ukázalo sa, že žena sa už predtým sťažovala americkým vojenským orgánom na činnosť afgánskeho proamerického dôstojníka, americké orgány však odmietli zasiahnuť a doporučovali nezasahovať. Američania sa však nepochopiteľne rozhodli oboch Zelených baretov zatknúť, odsúdiť a vylúčiť z armády.

Rusi takisto spolupracovali v rokoch 1979 – 1989 s príslušníkmi afgánskych bezpečnostných síl. Neexistovali separátne ruské a afgánske jednotky, Afgánci a Rusi úzko spolupracovali a zúčastňovali sa spoločne aj bojových akcií.

Na záver väčšina starších mudžahídov, ktorí mali možnosť bojovať aj proti Červenej armáde a aj proti Američanom, uviedla, že na základe vlastných skúseností prestali veriť americkej propagande o “zlých Rusoch” a “dobrých Američanoch”, pretože mali možnosť porovnať správanie sa “komunistov” i “demokratov”.

Arsennij Gurskij