Začiatkom 50. rokov Štefan Bašťovanský a Viliam Široký, ako etnický Maďar Vilmos Széles, ktorý meno Schiroky / Široký začal používať až po roku 1918, boli dvoma mužmi, ktorí rozhodovali o väčšine zásadných komunistických riešení na Slovensku. Vtedy prichádzali tvrdé ideologické, ale aj hospodárske opatrenia. S odstupom času sa ukazuje, že najviac škodili ideologické, ktoré vrhajú zlé svetlo na všetko ostatné. Veď nie vďaka zoštátneniu baní a hút, ale vďaka vytrvalému vymývaniu hláv v poštátnenom školstve, vďaka liberálnym médiám v neslovenských rukách žne dnes Slovensko „ovocie hnevu“. Sú tu spolky s cieľom zničiť RKC (rozumej rímskokatolícku cirkev), ale aj rozvrátiť tradičnú rodinu, konajú sa pride (prajd) pochody. Tretí sektor, mimovládne organizácie, kam sa tieto podivné spolky radia, finančne podporuje zahraničie, dokonca ambasády sídliace v Bratislave, ale aj „naše“ vlády. Nie je symbolické, že vtedy boli ťažké roky, a predsa neboli kostoly cez Veľkú noc zavreté…?

A kedy a kde sa to všetko začalo – lebo prenasledovanie, vykonštruované procesy sa v 60. rokoch skončiť neskončili? Od čias povstania sa začali na Slovensku usadzovať predstavitelia cudzej moci, hlásatelia v podstate nepriateľskej, protináboženskej a protinárodnej ideológie. Už na prvé zasadnutie SNR v septembri 1944 predložil komunistický sekretariát v Banskej Bystrici návrh na zrušenie Matice slovenskej – tento bod však stiahol z programu ako neaktuálny Gustáv Husák (Maticu „poriešili“ neskôr). Ale bod, týkajúci sa poštátnenia všetkých škôl nestiahol 9. septembra 1944 z programu nikto. Lebo ako sa vyjadril vtedajší zástupca povereníka školstva Ondrej Pavlík, „organickou zložkou komunistickej výchovy je výchova protináboženská, výchova uvedomelých a bojovných nevercov“. A tak na začiatku éry prenasledovania cirkví, osobitne katolíckej, boli znárodnené všetky školy, z ktorých 70% patrilo cirkvám. Toto rozhodnutie dostalo zákonný podklad 16. mája 1945, keď dekrétom SNR vzali cirkvám viac ako 1800 škôl všetkého typu a následne 25. mája rozpustili všetky katolícke organizácie, zastavili činnosť kresťanských odborov. Na protest nitrianskeho arcibiskupa Karola Kmeťka reagovali komunisti nariadením bytovej prehliadky jeho rezidencie. Od mája 1945 bez udania dôvodu väznili biskupov Jána Vojtaššáka a Michala Buzalku.

Mnoho sa toho udialo ešte pred „víťazným februárom“. Keď slovenskí katolíci začali od začiatku roka 1946 nosiť na sakách malé strieborné krížiky ako verejný prejav svojho presvedčenia, prišli postihy. Delegácia slovenských biskupov prijala v januári 1946 pozvanie na Hrad a predložila Benešovi zoznam príkorí, páchaných na slovenských katolíkoch, v ktorom bolo aj potláčanie krížikov, aj kritika stavu v 41 táboroch, kde väznili ľudí v neznesiteľných podmienkach, i prepúšťanie katolíkov z verejných služieb len preto, že sú katolíci. O prenasledovaní katolíkov informoval aj londýnsky časopis The Catholic Herald, podľa ktorého vo väzniciach a táboroch na Slovensku trpelo 60-80-tisíc ľudí. Stade je aj informácia, že komunisti zakázali biskupom písať listy Slovákom do Ameriky a naopak, chceli od nich odsúdiť činnosť Slovákov v zahraničí, žiadali ich zakázať nosiť krížiky a chceli, aby konečne prejavili svoju vernosť ČSR nie iba slovami, ale aj skutkami.

Ak podľa Milana S. Ďuricu slovenskej historickej vede „chýba skúmanie vývinu náboženských prejavov a ich odrazu na vývin spoločnosti v jej rozličných zložkách a štruktúrach“, opačných prípadov, keď „vývoj“ spoločnosti zásadne vstupoval do náboženských prejavov, je po februári 1948 a vlastne doteraz nepreberné množstvo. Na Slovensku sa začali tvrdé protináboženské perzekúcie, „akých obdobu v Čechách v takom rozsahu sotva možno nájsť“ (Miroslav Kusý), ako jeden z dôsledkov toho, že Slovákom českí komunisti nikdy neodpustili roky 1939-1944. Napokon nesvedčí o tom aj časovo zapadajúci výbuch bomby 5. júla 1955 na pošte v Mníchove, pri ktorom zahynul bývalý slovenský vyslanec v Berlíne Matúš Černák?

Už 18. marca 1948 vydal Národný front vyhlásenie „o slobode vyznania“ a ustanovil osobitnú komisiu pre cirkevné otázky. Tá zriadila cirkevné oddelenie a pri všetkých akčných výboroch Národného frontu boli ustanovení cirkevní tajomníci. Čoskoro vznikol Úrad pre veci cirkevné na čele s Alexejom Čepičkom, ktorého poverencom pre Slovensko sa stal Gustáv Husák. Štát sa jednoznačne usiloval ovládnuť cirkev. Boli zrušené cirkevné matriky a povinným sa stal civilný sobáš (od roku 1950). Na zasadaní ÚV KSČ v Prahe 9. júna 1948 dal Gottwad komunistickým predákom tieto inštrukcie: „Myslím, že bychom měli vzít kurs na to, odpoutat katolickou církev od Vatiánu. Dostat je tak daleko, aby se s Vatikánem rozešli a stali se národní církví. Je nutné církev neutralizovat a dostat ji do svých rukou tak, aby sloužila režimu“. Pokus založiť prorežimistickú Katolícka akciu v lete 1949 stroskotal, ale zrejme aj pre ňu pápež Pius XII. zakázal 28. júna 1949 katolíkom členstvo v komunistických stranách.

Pripomeňme, že vyhláškou povereníctva vnútra z 11. júna 1948 hromadne premenovali vyše 700 slovenských obcí tak, že nahradili ich maďarské a nemecké názvy. A postupne odstránili zo všetkých miestnych názvov výrazy „Svätá“ a „Svätý“. Protináboženský boj mal až také bizarné podoby, že sa prestala v zozname kostolov uvádzať Bazilika Sedembolestnej Panny Márie v Šaštíne, a dokonca pútnické mesto Šaštín „prestalo existovať“, spojili ho v roku 1960 s menšou dedinou Stráže a premenovali na Šaštínske Stráže.

Otvorené a násilné útoky proti cirkvi sa začali 16. mája 1949, keď polícia vtrhla do saleziánskeho ústavu v Michalovciach, odvliekla všetkých misionárov do Šaštína a zmocnila sa ich budov a majetku. A potom, počas „barbarskej noci“ zo štvrtka 13. apríla na piatok 14. apríla 1950 bezpečnosť a ľudové milície prepadli mužské kláštory a odviezli do internačných táborov 728 rehoľníkov, o niekoľko týždňov ďalších 281 a od 29. do 31. augusta podobne likvidovali aj ženské rehole a kláštory. Bezpečnosť sústredila 1962 rehoľníčok.

Zhruba v tom istom čase sa pod vedením sovietskych poradcov začal proces „návratu gréckokatolíckej cirkvi do lona pravoslávnej cirkvi“, ktorý vyvrcholil na prešovskom „sobore“ 28. apríla 1950, zorganizovanom najvyššími komunistickými orgánmi štátu. Zrušili na ňom Užhorodskú úniu s Rímom z roku 1646. Po tom, čo prechod do pravoslávnej cirkvi odmietli biskupi Gojdič a Hopko, boli na druhý deň uväznení a kňazov, ktorí to rovnako odmietli, vysídlili aj s rodinami do českých Sudet so zákazom vrátiť sa na Slovensko. 15. januára 1951 odsúdili na doživotie Gojdiča a zároveň s ním aj rímskokatolíckych biskupov Buzalku a Vojtaššáka na 24 rokov) a biskupa Hopka v októbri 1951 na 15 rokov väzenia.

Gréckokatolíkov úradne preregistrovali do pravoslávnej cirkvi, ktorá sa režimu videla prijateľná, lebo mala centrum v Moskve? Značná časť veriacich to odmietla, a keď im odvážali kňazov, vo viacerých dedinách ich bránili. Jeden z paradoxov dejín: činnosť gréckokatolíckej cirkvi nanovo povolila vláda 13. júna 1968 dekrétom, ktorý podpísal vtedajší jej podpredseda Gustáv Husák. Ten Husák, ktorého „likvidovali“ zhruba v rovnakom čase ako gréckokatolícku cirkev a rehabilitovali ho v roku 1960. Cirkev vyhlásila za blahoslavených biskupov Pavla P. Gojdiča, Vasiľa Hopka a mnícha Dominika M. Trčku. Z prenasledovaných rímskokatolíkov sú blahoslavenými sestra Zdenka Schilingová, salezián Titus Zeman a Anna Kolesárová, mučenica čistoty.

Marián Tkáč