V Priorských dokumentoch, ktoré sa stali predlohou filmárskeho hľadania „da Vinciho kódu“, sa uvádza pôvod franskej dynastie Merovejcov v gréckej Arkádii. A predkami Arkádijcov boli biblickí Benjamínovci, jeden z dvanástich kmeňov Izraela. Keď Mojžiš na Hore preberal kamenné tabule s Desatorom, tí sa klaňali zlatému teľaťu – aj v Arkádii bolo teľa posvätné. Benjamínovci jedného dňa museli opustiť územie okolo Jeruzalema, a fenické lode ich doviezli do gréckej Arkádie, ktorú ovládal silný štát Sparta. V Biblii, v Prvej knihe Machabejcov (12, 21) sa o Sparťanoch a Židoch dozvieme, že sú bratmi a pochádzajú z pokolenia Abrahámovho.

Predkovia Merovejcov v čase na úsvite kresťanskej éry putovali proti prúdu Dunaja, a keď dorazili na stredný Dunaj, zdržali sa tu. Krajina po pravej strane Dunaja sa volala Panónia, a bola od roku 9 rímskou provinciou, na severe sa črtali kopce a hory. Žilo tu roľnícke obyvateľstvo, pod horami však baníci, hutníci a kováči, čo osada, to iné meno.

Arkádijci tu uzatvárali manželstvá s „teutónskymi ženami“. Kto boli Teutóni? V staronemčine znamená „tout, tót“ jednoduchý ľud. Keď o niekoľko storočí neskôr dorazili pod naše hory iní „sťahovavci“, starí Maďari, od úžasu nad schopnosťami našich predkov dorábať obilie, dali im úctivé meno „Tót“, teda – ľud, človek. Na uspokojenie našich frflajúcich podčiarnikov uveďme, že v Pechányho slovensko-maďarskom slovníku z roku 1906 sa pre výraz „Slovák“ uvádza maďarský ekvivalent „Tót (ember)“ – to znamená Slovák je Tót, človek. Šimom Ondruš presne nevie, „odkiaľ starí Maďari prevzali slovo Tout na označenie pre najstarších obyvateľov Uhorska, Slovanov“, používali ho však na označenie Slovákov až do druhej svetovej vojny. Po nej sa už Maďari v oficiálnych textoch vyhýbajú etnonymu Tót namiesto Szlovák. Na mape nadpísanej Magyar Ország z prvej polovice 19. storočia sa však uvádza tento zoznam „uhorských“ národov: „Horvát, Tót, Dalmat és Erdély Országok“.

Arkádijci, ktorí prišli k strednému Dunaju v oných dávnych rokoch, tu teda uzatvárali manželstvá so „starými Púchovčankami“ – aby sme „starými Slovenkami“ nedráždili podčiarnikov. Pestovali si dlhé vlasy a plodili potomkov. Môžeme teda pripustiť, že takými potomkami boli aj pra-prarodičia, neskoršieho „kupca“ Sama? A to, že sa o ňom hovorí ako o Frankovi, nemôže súvisieť s tým, že okolo roku 400 sa Arkádijci rozhodli ujsť pred Hunmi smerom na západ a proti prúdu Dunaja postupovali až k Rýnu, usadili sa na území dnešného Nemecka, Francúzska a Holandska, a tam potom splodili Frankov? Bezprostredných predchodcov kráľovského rodu Merovejcov? Priestor, kde sa Arkádijci na úteku pred Hunmi definitívne usadili, bol neskôr kráľovstvom nazývaným Austrázia a jeho jadrom bolo Lotrinsko podľa jedného z vládcov, Lothara, a v jeho erbe je – dvojramenný kríž. Na to, prečo, ešte naďabíme.

Takže jedni sťahovavci utiekli pred inými sťahovavcami, Hunmi, ázijskými koristníkmi, pričom v Panónii a pri horách (u hôr?) ostali mnohí potomkovia. Vodca Hunov Atila dorazil do Lotrinska v roku 451 a s Frankami, vedenými Childerichom, prvým ich kráľom, sa zrazil v bitke pri Metzi. Merovejovci stáli pri kolíske Franskej ríše, ktorá sa postupne rozpadla na Západofranské kráľovstvo (budúce Francúzsko), Východofranské kráľovstvo (Bavorsko a budúce Nemecko), pričom sever Lotharovej ríše (Lotrinsko) sa pripojil k Východofranskému kráľovstvu, na juhu vzniklo Burgundsko a na východe Taliansko.

A toto je na potvrdenie našich úvah pred všeznalými podčiarnikmi: Gregor Tourský vo svojej „Historiae Francorum“ (z rokov 573 – 594) uvádza: „Frankovia pôvodne prišli z Panónie a najprv kolonizovali brehy Rýna. Potom prekročili rieku, pochodovali cez Thuringiu … a v každom okrese zeme, ako aj v každom meste nasadili dlhovlasých kráľov…“ Dlhé vlasy, dobre známe medzi Slovenmi – podľa Cyrila A. Hromníka „velebiacimi vlasatého Boha“ – boli aj kráľovským symbolom u Frankov. História je plná náhod?

Aj podľa Hromníka je pôvod Frankov jednoznačne slovenský, panónsky. Frankovia sa pod inými menami až do 4. storočia uplatňovali v službách Ríma. Dynastia Merovejcov vzišla zo salianskych Frankov, ktorých Rimania nasadzovali vo svojej armáde na dolnom Porýní, v dnešnom Holandsku. Tu vzniklo aj vyspelé tkáčstvo. Meno Salian, považované expertmi na franskú históriu za nevysvetliteľné, je podľa Hromníka tamilským menom pre tkáča = salijan. „Saliani bezpochybne priniesli tkáčstvo na dolné Porýnie z ich pôvodných sídlisk v dravido-slovenských Uhrách a v Panonii,“ píše Hromník. Tam sa tradícia dávnych tkáčov zachovala v slovách „tkať“ a „tkáč“, ktoré tiež pochádzajú z tamilského tá-katar (vyrábať ručne utkanú látku). Z radov Salianov vzišli najväčšie osobnosti politického sveta Frankov: Merovech, Childeric, Clovis a ďalší. (Pre autora tohto textu zaiste povzbudivé konštatovanie.)

Každý putujúci národ po sebe niečo zanechá. Huni zanechali zlý dojem, na ich čele bol totiž Boží bič Attila. K nim sa – pozor, bez akýchkoľvek historických faktov! – hlásia dnešní Maďari. Tým, že na svoje autá lepia ako poznávaciu značku „H“, ale aj tým, že nemalé množstvo ich mužských potomkov nosí meno onoho Božieho biča – Attilu. A Arkádijci? Tí zanechali možno potomstvo, z ktorého o sedem či osem generácií vzišiel Samo?

Vieme, že Samo – Samuel? (623 – 658) sa objavil na scéne našich dejín, aby ubránil nezávislosť Slovenov nielen voči Avarom, ale aj voči Frankom, a vytvoril ríšu, ktorá vošla do dejín ako Samova ríša. Bol tento náš vladár franským kupcom? Jeho vrcholným podujatím bola bitka pri Vogastisburgu v roku 631. Predchádzala jej prudká „diskusia“ medzi Samom a Fredegarovým vyslancom, z ktorej vyplýva, že Samo vyznával toho istého Boha ako Frankovia, spochybnil však spojenectvo medzi pápežom a pápežským kráľom Dagobertom. Bol prívržencom ariánstva, ktoré dávno predtým, v roku 325 odsúdili na nicejskom koncile? Vyhlásil totiž: „Ak vy ste Božími sluhami a my psami Boha, vtedy vy neprestajne proti nemu konáte a my sme si vzali dovolenie zubami vás roztrhať!“

Keď po tridsiatich piatich rokoch vlády Samo zomrel (658), mal s dvanástimi ženami veľa synov a dcér – tridsaťpäť? – a tí najskôr ovládali kniežatstvá okolo stredného Dunaja. Spravovali územie Panónov na juh od Dunaja, územie Marharov, kde bolo jedenásť hradov, smerom na východ územie Merehanov, kde bolo okolo roku 815 tridsať hradísk. Je možné, že centrom kniežatstiev, spravovaných Samovými potomkami, bola Nitra, Zlaté Moravce, a zaiste aj Bojná pri Topoľčanoch, kde z obdobia najmenej päťdesiat rokov pred príchodom bratov zo Solúna pochádzajú unikátne nálezy. Aj dodnes „živý“ zvon. Boli nimi aj Kopčany? Ducové? Pobedim? Bíňa? Spiš? Zemplín?

Otázka, či boli neskorší panovníci Nitry a Moravy potomkami Sama, je otvorená. Skôr však áno ako nie práve zo Samovho potomstva mohol vzísť Pribina či Mojmír. Rastislav i Svätopluk.

Marián Tkáč