Slovenské deti sa v „slovenských“ školách učili od roku 1909 už aj náboženstvo po maďarsky, čoho dôsledkom bolo, že veľká časť obyvateľov bola negramotná. V štátnych a župných úradoch a v školstve bolo v slovenských stoliciach na prelome storočí zamestnaných okolo 1000 Slovákov, ale až takmer 8000 Maďarov. Priamo v štátnej správe pracovalo 1100 ľudí, z toho iba 29 Slovákov (2,5%). Svedomie sveta prebúdzali Švajčiar William Ritter, Nór Björnstjerne Björnson, Škót Scotus Viator, Francúz Ernest Denis. Ozaj, kedy im postavíme pamätníky?

Jedným z riešení ničotného národného, ale aj sociálneho postavenia Slovákov, bolo masové vysťahovalectvo. Okolo roku 1900 žilo v Budapešti štyri razy viac Slovákov, ako mala napríklad Žilina všetkých obyvateľov. Budapešť bola v tom čase najväčším slovenským mestom. V rokoch 1870–1914 odišlo do USA a Kanady približne 650-tisíc našich rodákov. Nasledovali ďalšie vlny, najprv sociálnej emigrácie a v 20. storočí dvakrát aj politickej: po roku 1945 a po roku 1968. Nie inak je to, žiaľ, aj teraz, keď až 400-tisíc Slovákov si musí zarábať na živobytie za hranicami Slovenska.

Odvtedy sú Slováci roztratení po celom svete, v Amerike, Austrálii či západnej Európe. Preto nikdy neviete, kde na slovenské gény narazíte – či v parlamente, medzi umeleckou zahraničnou elitou alebo dokonca na Mesiaci. V slobodnom svete preukázali Slováci svoje spôsobilosti. Spomedzi mnohých uvedieme: Michala Bosáka, bankára; Štefana B. Romana, kanadsko-slovenského uránového kráľa, zakladateľa Svetvého kongresu Slovákov); Andyho Warhola, umelca pop-artu, syna rodičov z východného Slovenska, Eugena Cernana (Čerňana), kozmonauta, ktorý pri lete s Apollom 17 od 7. – 19. decembra 1972 mal pristáť ako posledný z dvanástich ľudí na Mesiaci. Jesse Chlapák-Ventura bol guvernérom Minnesoty.

Slovenská krv kolovala v žilách herečky Poly Negri, hercov Steva McQuinna či Paula Newmana. Dodnes sa k slovenskému pôvodu hlási takmer dva milióny obyvateľov USA a Kanady. Podľa výpočtov štatistika Jána Svetoňa priemerné ročné úbytky obyvateľstva na Slovensku, zapríčinené masovým vysťahovalectvom, boli okrem Írska najväčšou relatívnou migračnou stratou, aká dovtedy postihla európsku krajinu. V čase pasivity domácich politikov (v rokoch 1884 až 1895 bola pasivita oficiálnou slovenskou politickou líniou) boli to práve slovenskí vysťahovalci do Ameriky, medzi ktorými prevládali východniari, ktorým môžeme ďakovať za udržiavanie slovenského plamienka.

Všetko zmenila Veľká vojna, ktorú až keď o dvadsaťročie „vypuklo“ jej pokračovanie, nazvali prvou svetovou vojnou. Veľká vojna: naozaj môže bezprávie zničiť iba neľudské utrpenie miliónov? Prečo musia prinášať „nové riešenia“ práve vojny? Musela táto vojna prísť? Podľa francúzskeho historika Jeana-Baptistu Durosella vojnu spôsobil diabolský mechanizmus, ktorý vtedajší štátnici neovplyvňovali. Tak teda kto? Urobili tak veľké, ale slabé ríše v obave, že inak by boli odsúdené na zánik? Vstúpilo Rakúsko-Uhorsko radšej do vojny, ako by sa vydalo rozkladnej sile národného hnutia vnútri slovanských národov ovládaných Rakúskom-Uhorskom?

Dôkazov niet, ale nebije do očí záujem zo strany Maďarov na „definitívnom vyriešení“ vnútorných národnostných problémov, ktoré malo byť diametrálne iné ako Ferdinandove predstavy o budúcnosti monarchie? Ten chcel zrušiť dvojštátie a monarchiu federalizovať s reálnym povýšením Slovenska na korunnú krajinu monarchie. Mohli zniesť takéto nápady maďarské politické kruhy, už-už takmer čisto maďarského Uhorska?

Po tom, čo sa 24. júna 1914 dozvedel svet o rakúsko-uhorskom ultimáte Srbsku, 28. júla 1914 sa začala dovtedy najkrvavejšia vojna v dejinách. Zámienkou bol atentát na následníka trónu Františka Ferdinanda d´Este v Sarajeve. Slováci žialili „nad smrťou ˂najväčšieho priateľa Slovákov˃“, ako písal Milan Hodža, účastník rozhovorov s Ferdinandom v paláci Belveder, v Slovenskom týždenníku. Na rakve Františka Ferdinanda medzi mnohými inými ležal aj veniec s nápisom „Stratenej nádeji – hlboko zarmútení Slováci“. Pôvodcovia tohto venca vedeli o protimaďarskom zmýšľaní rakúsko-uhorského následníka trónu a už vedeli, že iba veľká sila bude môcť otriasť základmi uhorského štátu a pomôcť Slovákom. „Belvederská koncepcia“ smrťou Ferdinanda padla, a tak nádeje maďarskej politiky na zmaďarizovanie Uhorska musela preťať krvavá vojna.

Slováci si už v revolučnom roku 1849 všimli, že potlačenie maďarskej revolúcie sa udialo pomocou ruského cára. Ľudovít Štúr vyvodil závery počas Krymskej vojny vo svojom poslednom diele Slovanstvo a svet budúcnosti, v ktorom sa vrátil k myšlienke slovanskej vzájomnosti. Slováci vedeli, že uskutočnenie ich cieľa – národná záchrana aj vo väčšom celku – môže nastať iba v prípade vojny, v ktorej Slovákom môže pomôcť ruský cár. A hoci sa im teda sarajevský atentát právom zdal koncom všetkých nádejí, všetko bolo napokon inak.

Vojna sa dotkla Slovenska tým, že takmer pol milióna Slovákov narukovalo, ale aj tým, že od jesene 1914 do jari 1915 prebiehali boje aj na Slovensku. A keď ruská armáda v novembri 1914 prekročila Karpaty, spôsobilo to medzi Slovákmi veľké nádeje. Hoci ruská politika nesledovala všeslovanské idey, pri vypuknutí vojny ruská propaganda sľubovala všetkým Slovanom oslobodenie od Habsburgovcov, Nemcov, Maďarov, ale aj od židov, keď hanlivo nazývala Františka Jozefa „otcom židov“. Slováci poznali cársky manifest zo začiatku vojny, v ktorom cár sľuboval Slovákom národné oslobodenie.

Keď ruská armáda pod vedením generála Brusilova prekročila 20. novembra 1914 Karpaty a obsadili prvé dediny na slovenskom území, Ruské a Zvalu, na druhý deň Starinu a Osadné a údolím rieky Cirochy a Laborca sa valila do vnútrozemia a 22. novembra dobyla Sninu a o deň Humenné, vzbudilo to veľké nádeje. Vajanský v rámci svojich vychádzok prikladal ucho k zemi, či už nepočuť dupot kozáckych koní. Nie, nedočkal sa ich. Umrel 17. augusta 1916. O sedemnásť rokov staršieho Františka Jozefa predbehol na ceste do večnosti o tri mesiace (ten umrel 21. novembra 1916).

Dňa 28. novembra okolo poludnia sa rakúskej armáde podarilo vytlačiť Rusov z Humenného a tí sa stiahli na zasnežené hrebene Karpát. Súčasne sa však začal ruský útok cez Duklu. 30. novembra obsadili Rusi Zborov a už na druhý deň boli v Bardejove, kde sa na chvíľu ich postup zastavil. Rakúska armáda sa pokúsila 23. januára 1915 o ofenzívu, no neuspela, naopak, ruské vojská pri jej prenasledovaní prenikli opäť na slovenské územie. Obsadili Medzilaborce a dostali sa hlboko do údolia rieky Ondavy. Druhá etapa bojov na slovenskom území sa udiala na jar 1915, boje sa presunuli do oblasti Bardejova a Stropkova a skončili sa v máji 1915 v súvislosti s nemeckým prielomom pri Gorlici. Ruské vojská boli zatlačené hlboko do ruského vnútrozemia a ku Karpatom sa už počas prvej svetovej vojny nedostali.

Nádeje vzbudzoval donovalský farár Jozef Kačka, ktorého Maďari v roku 1916 odsúdili na 15 rokov väzenia za utešovanie ľudí, že bude dobre, ak prídu Rusi, potom si Slováci, Poliaci a Česi vytvoria spoločné kráľovstvo bez cudzej nadvlády. Ruskému útoku za Karpaty sa potešili aj zahraniční Slováci. Americké noviny Jednota priniesli správu, že v decembri 1914 sa v Kyjeve pod vedením Jána Kvačalu vytvorila organizácia Slovákov s cieľom posielať dobrovoľníkov na pomoc ruskej armáde.

Vojna priniesla smrť osem a pol miliónom ľudí, pritom zo všetkých jej zlých dôsledkov bolo najväčším narušenie prirodzených demografických procesy, keď straty v kolískach boli vyššie ako počet padlých. Zo 400 – 450-tisíc Slovákov, ktorí narukovali do rakúsko-uhorskej armády, asi 70-tisíc zahynulo a 62-tisíc bolo zmrzačených. V našej histórii najkrvavejšia vojna. Jej pokračovanie, totiž druhá svetová vojna bola, pokiaľ ide o počet vo vojne zabitých Slovákov, milosrdnejšia.