Bratislava 27. októbra 2019 (HSP/Kresba:Marián Tkáč)

Po roku 1867 chvíľu ešte doznievali dovtedajšie slovenské neveľké zisky, zrodilo sa a už nezaniklo niečo, čo by sme mohli nazvať reálnou slovenskou politikou. Od roku 1871 mali Slováci svoju politickú stranu – Slovenskú národnú stranu (SNS), v rokoch 1869-1872 bol jej predseda Viliam Pauliny-Tóth poslancom uhorského snemu (zvolený za Starú školu zvolený v dolnozemskom kulpínskom okrese)

Okrem neho za Novú školu slovenskú boli od roku 1869 poslancami Ján Uhliarik, Zoltán Zmeškal a Peter Matuška. O „plošnom pocite slovenskosti“ nech svedčí príbeh zo zemplínskej obce Čičava s prevládajúcim obyvateľstvom gréckokatolíckej viery, kde 17. júla 1865 jej predstavitelia na čele s richtárom Dzurjom Tkáčom požiadali zhotoviteľov pozemkovej mapy obce, aby „bola vyhotovená v slovenčine“.

Uhorské kráľovské ministerstvo vnútra vydávalo od roku 1868 Zbierku zákonov v slovenčine. Zo zbierky na rok 1899 možno vyčítať, že výdavky „krajiny uhorskej koruny“ sa rozpočtovali v sume 503 mil. zlatých a z nich išlo 200-tisíc zlatých na „pamätné dielo, ktorým sa zveční vlasť zakladajúci Arpád a dejinná minulosť národa“ (dodnes zdobí v Budapešti Námestie hrdinov, my také nemáme, a mať zrejme nebudeme), nič však v prospech Slovenska. Nadarmo poslanec Pauliny-Tóth žiadal pri rokovaní o rozpočte na rok 1871, aby sa zo štátnej pokladnice poskytovali podpory aj nemaďarským vzdelávacím ústavom. Medzi príjmami sú už aj položky zo Slovenska, a to z Baníckej a lesníckej akadémie v Banskej Štiavnici (4500 zlatých) i z Košickej kráľovskej právnickej akadémie (150 zlatých).

Skromné slovenské politické zisky v porovnaní s úspechmi rozpínavého južného suseda sprevádzali významné aktivity jednotlivcov, ktoré sa vinou zlých čias nestali súčasťou nášho národného vedomia, aj keď by ňou mali byť. Treba sem zaradiť už spomenutého hudobného skladateľa a klavírneho virtuóza svetového mena, Francisca Lista (Franza Liszta), ktorý má slovenské korene, a počas svojho života sa tvrdohlavo vyhlasoval za Uhra, ktorý nevie po maďarsky.

Neznámym Slovákom je aj Július Carmen, ktorý sa narodil 17. júla 1871 v Levoči ako Alfonz Zhorský. Jeho príbeh svedčí o tom, že v rokoch tuhej maďarizácie žili aj v Košiciach odvážni Slováci. Študoval v kadetskej Košickej vojenskej nižšej reálnej škole, kde sa vyučovalo po nemecky a po maďarsky, po slovensky nie. Medzi profesormi bol však aj profesor fyziky Malík, absolvent banskej akadémie v Banskej Štiavnici. Aj vďaka nemu sa na kadetke vytvorila malá skupina Slovákov, ktorí svoje nádeje vkladali do Ruska, tešili sa z jeho víťazstva v balkánskej vojne roku 1878. Na konci školského roka 1885 vyvesili na balkóne, z ktorého mali rečniť predstavitelia akadémie, plagát, na ktorom na mape Uhorska krikľavou červenou farbou vyznačili časť, na ktorej sa skvel nápis: „Vivat Slovakia Libera!“ Rozbehlo sa vyšetrovanie, košický hajtman, osobitná vojenská komisia v Budapešti, bezvýsledné výsluchy za pomoci žandárskych jednotiek i profesorského zboru. Vinník sa nenašiel, ale šovinistickí profesori mali a chceli vyniesť ortieľ nad kadetmi podľa pozorovania ich tvárí. A tak bez priznania vytipovali piatich kadetov – Slovákov, ktorí „potupili mocnárstvo“. Bol medzi nimi aj Alfonz Zhorský, ktorého vylúčili zo školy. Ten potom odišiel do Ameriky, kde bol liečiteľom.

Nová škola videla príčinu pozdvihnutia Maďarov aj v tradičnej nemeckej protislovanskej politike. Rakúska vláda sa radšej „pokonala s Maďarmi, len aby s ich pomocou mohla utláčať pre ňu neprijateľný slovanský živel“ – slová Jána Palárika. Jeho názory, že nám to Okolie nikto druhý sťaby z milosti nevymerá, a že len „sám národ slovenský svoje národnie práva tuná v Uhorsku cestou ústavnou z piadi na piaď svojimi vlastnými silami vydobývať si musí“, boli prezieravé. Navrhoval upriamiť na úsilie o „municipálnu správu a administráciu, slovenský jazyk vo všetkých nižších i vyšších školách, čili administráciu, samosprávu a výchovu mládeže národniu. Keď toto dosiahneme, máme basis k dobývaniu práv národných, a dokiaľ toto nedosiahneme, darmo by sme sa o Okolie či v Pešti, či vo Viedni uchádzali, a buďto s Nemcami, buďto s Maďarmi handlovali a čachrovali“. Bolo to pragmatické vyvodenie dôsledkov z presunu moci z Viedne do Budapešti, no zrejme ani Palárik, ani Gustáv Mallý-Dusarov, ale ani ďalší „novoškoláci“ nepredvídali, že Maďari po pokonaní sa s Viedňou „spočítajú Slovákom“ tak prísne a rázne a „po maďarsky“ ich nesplnený sľub daný panovníkovi – že mu pomôžu práve proti nim.

Pravá maďarská politika pretrváva: ináč hovoriť a ináč konať. V snemovni rečnil Kálman Tisza: „Co se v našich zákonech příčí rovnosti, chceme odstranit“. Minister Tréfort: „Potlačovaní národností a svobodu nemožno zloučit!“ Maďarskí politici sú akoby povinní inak hovoriť a inak konať. Ako im veriť?

Po zrušení Matice slovenskej maďarský štát skonfiškoval jej majetok a „zveril ho náhrade“ za Maticu, smutne známej FEMKE (Hornouhorský maďarský vzdelávací spolok) so sídlom v Nitre. Ide asi len o slovnú hračku: MARTIN sa odzadu číta ako NITRA/M. Tento maďarizujúci spolok okrem iného vyvážal deti zo Slovenska na Dolnú zem, keď prvá takáto výprava odišla v júli 1884. 27. februára 1887 odvliekli z Turca 180 detí, mnohé z nich brali rodičom nasilu, na Dolniakoch ich na trhu rozdali jednotlivcom za učňov a pastierov. Cieľom odvláčania detí bolo, „aby sa osviežilo uhorské národné telo“. Tabuľu o tom z bratislavskej Bibiany ešte neodstránili. V záujme veľkomaďarskej idey založili aj základinu, z úrokov ktorej sa mali kupovať kravy pre slovenských ženíchov, ktorí by sa oženili s maďarskými dievčatami. Štátne veno: kravy pre ženíchov.

Maďari konali podľa rád známeho maďaróna Bélu Grünwalda: „Ak chceme žiť, musíme sa rozmnožiť cestou asimilácie cudzích elementov. My (Maďari) musíme Slovákov, žijúcich na území maďarského štátu, vytrhnúť zo slovenského tela“, potom môžeme „s uspokojením hľadieť do budúcnosti: nie šesť, ale desať miliónov Maďarov bude v krajine. Škola maďarská je veľký stroj: na jednej strane hádžeme doň stá slovenských detí, na druhej strane vracia Maďarov“. Ktovie prečo si tento antislovenský hrdina dobrovoľne siahol na život výstrelom na brehu Seiny v roku 1891.

Sporadické pokusy obnoviť činnosť Matice slovenskej boli márne. Kto už by dovolil zahasiť oheň ničiaci slovenstvo? Cisár, zakladajúci člen Matice slovenskej pod číslom 111 nie – vzal nariadenie ministra Tiszu na vedomie. Usiloval sa srbský poslanec Svetozár Miletič, a to už v roku 1875. Darmo však 3. decembra interpeloval v uhorskom sneme ministra vnútra Tiszu. Ten hrmotal: „Matica slúžila ideológii panslavizmu. V učebniciach a dejepisných článkoch prekrúcala históriu a poburovala proti maďarskému živlu. Štrnásťtisíc zlatých vydala proti stanovám. Rád by som bol odovzdal pozostalý majetok vlastníkovi spomínanému v stanovách Matice, slovenskému národu. Nuž ale! Hľadal som v Uhorsku slovenský národ, no nenašiel som ho!“ Maďarský minister Tisza sa vysmial Slovákom do tváre: „Kde ste, Slováci? Ukážte sa, prehovorte, vyjdite do ulíc!“ Nie, nepovedal: „Konečne sa prestaňte báť!“ Lebo by ho nedajbože poslúchli!

V žití na hranici zániku pomáhali Slovákom spolky, Muzeálna slovenská spoločnosť, „Dom“ v Martine, – ktorý nemohol byť ani „slovenský“, ani „národný“, katolícky Spolok sv. Vojtecha v Trnave, evanjelický Tranoscius v Liptovskom Sv. Mikuláši. Národ zachránili cirkvi, akokoľvek promaďarská hierarchia videla predovšetkým v katolíckych púťach vážne nebezpečenstvo pre pomaďarčovacie snahy. Veru, levočské, ale aj iné púte mali málo doceňovaný význam na formovanie národného života. Prečo po slovensky prednesenú kázeň pre desaťtisíce veriacich neradíme na také miesto v hierarchii „národných“ skutkov z našej minulosti, ako čo i len v 50 či 100 exemplároch vydaný text tlačou. Slovenský spev i kázne dávali púťam charakter veľkých národných zhromaždení. V Levoči začiatkom júla 1901 kázal pred 80-tisíc pútnikmi Šándorfi, Moyš, Dobránsky, aj Andrej Hlinka.

Organizátorom slovenských katolíkov bol Ján Straka (1858–1934), rodák zo šarišských Močidlian. Zozbieral 5000 podpisov proti košickému biskupovi Bubicsovi, ktorý v októbri 1898 vyzval kňazov, aby sa zapojili do šírenia myšlienky jednotného maďarského národa medzi nemaďarským ľudom. Lebo „kňaz, ktorý Slovákov maďaruje, väčšiu zásluhu má pred Bohom, nežli ten, ktorý učí vieru“. Akoby bol Boh Maďarov lepší ako Boh Slovákov…

Marián Tkáč